Parsifal vo Wiener Staatsoper

Operné inscenácie Alvisa Hermanisa začínajú byť znepokojivo kolísavé. Ak Jej pastorkyňa pretekala nápadmi a sýtou energiou operného divadla 21. storočia, už Trubadúr či Madam Butterfly boli skôr konvenčné. S napätím sa preto očakával výklad tak špecifického posvätného Wagnerovho Parsifala. Hodnotenie je subjektívne a môže byť jasavé, ale môže byť aj zničujúce. Celý dej opery situuje režisér do reálnej viedenskej nemocnice Baumgartnerhöhe, ktorú postavil Otto Wagner v zlatej ére, ktorú Viedeň preslávila a ktorú milujeme. Nápis Wagner Spital na stene budovy na scéne, tak môže byť rafinujúco dvojznačný. Nielen pripomienka architekta, ale aj menovca – veľkého skladateľa Wagnera. Wagnerov špitál ako uzavretý svet, kde sa odohrávajú jeho mystériá svätého grálu. Po mnohých moderných Parsifaloch, ktoré sa odohrávali v sci-fi prostredí či abstrakcii, vítaná zmena. Lenže počiatočná opulentnosť scény sa ďalej nevyvíja a Hermanis ju sám nevie využiť a rozohrať. Pritom jeho činoherné inscenácie vždy dôkladne spájajú funkčnosť a výtvarno scénografie s koncepciou a výkladom a samozrejme javiskovou akciou. Hermanis veľmi funkčne ako pozorný analytik textu, čo si priniesol z činohry, dokáže dať vetám spevákov význam, ale aj nové vyznenie. Elektrošoky do mozgu pre Kundry v II. dejstve sú príčinou jej ikonického jačania. Parsifal v blázinci II. dejstva spievajúc: „to všetko sa mi len sníva?“ – to je logické. Takých nuáns je mnoho a mnoho. Zároveň ctí aj logiku. Napríklad v III. dejstve keď sa vracia Parsifal a Gurnemanz vyzvedá päť minút, kto je neznámy pútnik, tak Hermanis Parsifala maskuje do stredovekej zbroje, čím je jasné, že Gurnemanz nemôže Parsifala poznať. Ďalšie prvky súvisiace s testom sú naopak podivné. A nudné. Slávna posledná večera, ktorej pointou je uctievanie rozumu – cez model mozgu (k tomu neskoršie) sa končí tým, že na slávny pánsky zbor prídu ošetrovateľky a rozdávajú každému kúsok chleba a lejú im do hrnčekov víno. Áno, je možné, že nejaká sekta podobný rituál praktikuje, ale v kontexte celého Hermanisovho uvažovania je to prvok zrazu taký cudzorodý, že je až smiešny. Ešte tretia vec je v poriadku, Hermanis veľmi pekne rozohráva mizanscény sólistov. Vrcholom je snové a vábivé zvádzanie Parsifala od Kundry, gigantická scéna mnohých nuáns v druhom dejstve.

Späť k výkladu. Hermanis dával mnoho rozhovorov a ochotne vysvetľoval. Ja som divák a prijímam dielo, ktoré žije v daný okamih na scéne. Áno, je možné hrať Parsifala v blázinci, či nemocnici. Koncepcia pre Viedeň, kde žil Freud, výborná. Gurnemanz ako doktor, Klingsor ako jeho kolega. Ak Gurnemanz používa vedecké metódy, Klingsor ako čarodej pracuje s podvedomím a lieči svojich pacientov rozhovormi a hypnózou i brutálnymi elektrošokmi do mozgu. Krutá strana vtedajšieho náhľadu na duševné poruchy. Kundry ako pacientka, ktorá má schopnosť zmiznúť a vrátiť sa do minulosti, či preplávať čas. Akoby nie, však sám Gurnemanz hovorí: „Priestorom stane sa tu čas!“ Ono je to celkom vzrušujúce, porušovanie logiky a záhadnosť figúry Kundry, ženy, ktorá sa smiala trpiacemu Kristovi a zato je dve tisíc rokov prekliata. V koncepcii nemocnice skvelá pacientka, viedenská dáma z bohatej meštianskej rodiny, ktorá asi v manželstve nie je šťastná a mnohé skrýva. Parsifal v zlatom pancieri, odlíšený od ostatných taktiež môže byť nový pacient, ktorý prepadol wagnerovskému ošiaľu. Tieto výklady sú možné a sú aj zaujímavé, pretože textová zložka Wagnerovho libreta skrýva mimoriadne množstvo metafor, inotajov a filozoficko-teologických veršov. Záhadný grál, pohár s Kristovou krvou je v koncepcii Hermanisa nahradený modelom mozgu. Prečo nie. Na prvý pohľad je to dráždivá anomália. V koncepcii, kde človek prestáva pod dojmom Nietzscheho: Boh je mŕtvy! – veriť duchovnu, je uctievanie mozgu ako symbolu osvieteného rozumového človeka bravúrna. Každý vníma grál svojsky a skupina vedcov, elity a hight society dobovej Viedne, uctieva toto ratio. Bohužiaľ však Hermanis toto fabulovanie nedotiahne do konca. Efekty ani ďalšie mystériá už nepredvedie.  Zároveň si trochu nadbehol, pretože model mozgu sa nezdá akurát ideálny pre Freuda a jeho základné aspekty podvedomia, ktoré zaviedol.  Mentálny aparát asi sídli v mozgu, ale mystérium freudovského oslobodenia sexuálnych pohnútok a libida, skúmanie ega, konflikt svedomia a vitálne popudy, sa v mysli diváka nie dobre spájajú so symbolom mozgu. To je skôr minulé: Cogito, ergo sum! Alebo prítomné. Kríza viery, tradície, duchovna súčasnej Európy. Konzumného, logického „nad“ človeka. Keby na konci už neukázal v kúzle grálu mozog, ale z dekoratívnej klietky by vyletela napríklad holubica, ktorej ikonografický význam je jasný pre kresťanstvo, židovstvo, filozofiu, to by bol logický záver koncepcie. A scénický efekt vysokého kalibru. V podobnej koncepcii a deje sa to často, môže režisér znižovať efekty ako získanie svätej kopije, ktorá zranila Kristov bok na kríži a spôsobila trýznenie Amfortasovi. Aj v tejto koncepcii môže a zdá sa to logické, táto strata kopije pre Amfortasa byť tou smrteľnou ranou, blokom v mozgu, rozpadom jeho osobnosti. Prežitá trauma, ktorú sa doktori pokúšajú liečiť a ktorá tým, že je mentálna, nie je utíšiteľná ani balzamom z Arábie od Kundry. Pretože rany na Amfortasovej rane, ktorým sa smiala viedenská kritika, nie sú celkom iste od kopije, ale od elektrošokov, ktoré skúma Klingsor. Toto spojenie výborne funguje. Hysterické fantázie a šialenstvo, ranené duše, vydedenci, ktorí sú však bránou pre poznanie a záchranu, koexistujú výborne. Tento morálny étos v duchu kresťanského sklonenia sa Krista k najbiednejšiemu, utrpenie, ktoré je povýšené na cestu k spáse. „Leid im Herzen“ – znie v druhom dejstve. A netýka sa len Herzenleide Parsifalovej matky. Kundry, ktorá sa rúhala, nemôže a nevie plakať. Sama to hovorí. Nesie si stigmu, jej mozog prijal racionálne paradigmu: som hriešnica, budem zatratená, lebo som spáchala hriech. Práve svätý blbček, čistý Parsifal z nej činí sestru a pokrstí ju. Ostatní ju odmietli. Ani doktor Klingsor s elektrošokmi jej nepomohol. Ani Gurnemanz injekciami a tabletkami. Až vstup nadpozemského, prastarý duchovný rituál krstu vlastný mnohým svetovým náboženstvám, sníma z Kundry tento balvan dedičnej viny      a choroby. Preto aj Amfortas v závere šťastne zomiera. Tu sa nejedná o fyzické, operatívne zázračné vyliečenie rany, ale o zranené mužské ego chlapa, ktorý zlyhal, porušil sľub a zhrešil ako Adam v raji. A tak uzdravujúca energia Parsifala, odpustenie, ktoré mu prináša, lieči jeho choré psyché a Amfortas môže nasledovať svojho milovaného otca Titurela, ktorého ako syn, ktorý podľahol hriešnej žene, sklamal. Chcel byť ako on a nepodarilo sa mu to. A trýznivá prítomnosť vysoko cnostného otca je tým tŕňom v rane jeho života. Žiadna sila či lektvar nebola schopná tomuto chorému dieťaťu dodať lásku, aby pochopil, že otec miluje aj márnotratných synov. Tým je možné zdôvodniť aj jeho odmietanie grálu. Nechce už veriť sile rozumu, ktorá mu pripomína jeho zlyhanie a neschopnosť. Chce odísť od tejto sekty osvietených a vrátiť sa do lona duchovna a viery. Kajať sa a nájsť spásu. Len Parsifal tak uzdravuje, lebo sám pochybuje. Už v prvom dejstve nerobí rozdiely a naivne sa pýta: „Kto je dobrý?“ Sám má ten kľúč. A je ním aj sám.

 

Viedenská kritika sa oprela aj do dirigenta Semyona Bychkova. Mne jeho pomalé, kolísavé tempá nevadia. Má k dispozícii fantastický orchester a spevákov s vynikajúcou kultúrou sprechgesangu, frázovania a aj kantilény. Obzvlášť vyhrotené napätie medzi lyrickými miestami a zvukovo okázalými miestami sú nádherné. Zároveň ako vodič         šesťhodinového večera nestratil detaily. Orchester čaruje a miesta, kde postavy rozprávajú o jurodivých skutkoch, či popisujú dej, majú svoje krásne zvukové bohatstvo, ktorým Wagner ilustruje jednotlivé činy. Jedným z vrcholov je scéna poslednej večere. Sonórne zvony, dokonalá zvuková réžia scénického orchestra, neviditeľných zborov a zvonov vytvára úchvatný zvukový dojem. Dychové nástroje, fanfáry, znejú vábivo spektakulárne. Bez najmenšieho kazu. Sólové nástroje sa dostávajú nad symfonický zvuk, všetko je tu vyvážené. Že cíti partitúru pomalšie, je jeho sväté právo. Veľké pauzy, koruny, agogika, balansovanie so zvukom pri naratívnych pasážach, to je nový pohľad na partitúru. A samozrejme môže dráždiť.

Christopher Ventris pôsobivo stelesňuje Parsifala. Má obrovský vnútorný kľud, akúsi charizmu (ne)človeka. Hlas neprepína, znie krásne farebne a svoje blúdiace myšlienky, ktoré musí vyspievať, plynú lahodne. V náročnej polohe partu nemá žiadne zakolísania, výšky sú vyrovnané a farebné tak, ako stredná vysoká poloha pre tenor. Gerald Finley hrá a spieva rozpolteného hriešnika Amfortasa v plnom nasadení. Dve krásne scény s trýznivým tečúcim zvukom orchestra spieva ako veľké vnútorné monológy. „Mein Vater, Hochgesegneter“ spieval tak precítene, akoby tu nebol spevák a rola, ale syn trúchliaci za otcom. René Pape, svetovo uznávaný Gurnemanz, predviedol špičkový výkon. Svoj hlas dokonale ovláda, rolu má zažitú a dobrého doktora, ktorý je empatický k svojim blúdiacim neuzurpuje. Je to taký starnúci mág, ktorý s nedôverou sleduje všetko a o všetkom pochybuje ako správny tútor. Pape svoju interpretáciu už povyšuje na rafinované nuansy, dokáže čokoľvek. Každé slovo má farbu a aj význam. Veľkým debutom bola prvá Kundry v kariére Niny Stemme. Speváčka po ambicióznom začiatku svojej kariéry dramatického sopránu, svoj hlas akoby lepšie pochopila. Netlačí do tónov, nefarbí nasilu, necháva znieť lahodne svoj timbre, precízne artikuluje, jej frázy nemajú uhnané konce, spieva na dychu, akoby sa loď kolísala na dlhých zvukových vlnách. Jej premena z meštianky s pošramoteným detstvom na ikonu z obrazov secesie, s čarokrásnym diadémom na hlave a vlasmi rusalky siahajúcimi po kolená v zlatom háve, akoby stelesňovala opisy dámskych hrdiniek Oscara Wildeho. Exotická vôňa a zmyselné vibrácie vysiela táto kňažka v druhom dejstve v ostrom kontraste k pacientke zavretej v klietke pre nebezpečných bláznov. A keď si rozpustí secesný účes a dlhým prameňom vlasov utiera Parsifalovi nohy, je ako obraz sňatý zo steny galérie v Belvedéri. Zbor, externý zbor, detský zbor, kvetinové dievčatá, rytieri, všetci spievajú na vysokej úrovni.

Odporcovia režijného divadla tak môžu zavrieť oči a počúvať. Alebo si ako fajnšmekri čítať s baterkou v partitúre a lamentovať, že takto by si Wagner poznámky „nepreťahovať, živšie, zrýchľovať“ nepredstavoval. Čo by vlastne chceli. „Priestorom stane sa tu čas!“

 

 

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *