MacMillan ŀ McGregor ŀ Ashton vo Wiener Staatsballett

Vo Viedenskom štátnom balete, sme si už na dramaturgickú pestrosť zvykli. Odkedy prišiel do funkcie Manuel Legris, začali sa objavovať v repertoári základné baletné diela i klenoty, ktoré napodiv vo Viedni nikdy nevideli. Nový baletný trojvečer nemá názov, ale dal by sa nazvať „The best of British Ballet“. To najlepšie z britského baletu. V širokom oblúku sa predstavujú diela troch velikánov. Kennetha MacMillana, Fredericka Asthona a prítomnosť zastupuje Wayne McGregor. Predstavovať ich netreba, o ich talente hovoria ich diela. Večer otvára MacMillanovo Concerto na Šostakovičov slávny Klavírny koncert č.2, ktorý skladateľ dedikoval svojmu synovi Maximovi, aby ho pripútal k hudbe. Jednoduchá nálada, kedy sólista prvých päť minút hrá len jednoduché oktávy a až klasicistický orchester, ktorý si len tak žblnká, výborne otvárajú dielo.[…]

Continue reading …

Giselle vo Wiener Staatsballett

Teroristi pritvrdzujú. Zemetrasenie. Nešťastie na ceste. Pád lietadla. Atómové bomby. Jadrové rakety. Tsunami. Hurikán. Výbuch plynu. Atentát. Politický boj. Nízke dôchodky. Nezamestnaní. Hladujúce deti. Separatisti útočia. Boj populistov. Porušovanie ľudských práv. Korupcia. – To je len pár titulkov, ktoré každý deň vyskakujú na nás z médií. Akýchkoľvek. Je načase, tak ako naši predkovia, aby unikli svojim strašidlám života, založiť nový romantizmus. Kto má uniesť priehrštia týchto hrôz, ktoré sa nás valia. Každá epocha má svoje nešťastia, mor, smrť, krehkosť bytia, a každá epocha svojim spôsobom hľadá únik. Doba rozumu a vláda konzumu našich dní, nie nepodobná prvej vlne osvietenstva, viedla k zlomu, ktorý priviedol človeka späť k prírode a magickému sneniu v romantizme. Možno máme najvyšší čas, veď  štatistiky varujú pred mohutným[…]

Continue reading …

Nurejev gala vo Viedni

Nurejevovo gala vo Viedni na konci sezóny sa stalo už povinnou bodkou za divadelnou sezónou Viedenského štátneho baletu pod vedením Manuela Legrisa. S koncom mandátu generálneho riaditeľa Meiera a tým aj koncom „jeho“ baletného šéfa sa javí dnes už aj mierne nostalgicky. Prečo? Lebo vedľa Nižinského gala Johna Neumeiera v Hamburgu, je to jediné košaté gala v Európe. Druhou vecou je skutočnosť a to neodškriepiteľná, aký súbor Legris vypestoval a vypiplal. Už dnes sa v kuloároch skloňujú rôzne mená potenciálnych šéfov. Hviezda súboru Davide Dato, ktorý sa zranil pred zrakmi vypredaného auditória a divákov pred obrazovkou na námestí Herberta von Karajana, ešte prispel k smutnému tónu gala. Zrazu väčšina čísel dostala nádych pomíňajúcej krásy, sebaspytovania i hlbší ľudský rozmer. Murmuration Edwaarda Lianga s padajúcim snehom[…]

Continue reading …

Le Pavillon d´Armide | Le Sacre vo Wiener Staatsballett

Tohtoročná sezóna sa vo Wiener Staatsballett nesie v znamení baletu Russes. Premiéra 19. februára patrila zabudnutému baletu Nikolaja Čerepnina a Igora Stravinského Svätenie jari, diela v choreografii a réžii legendárneho Johna Neumeiera. V apríli potom pokračuje dramaturgia s novými verziami Stravinského baletov  Vták ohnivák a Petruška. Vo Viedni majú totiž k dispozícii dve veci; mimoriadne disponovaný baletný súbor a vynikajúci orchester, ktorý s hudobnými pokladmi, ktoré sa zabývali aj na koncertnom pódiu doslova čaruje. Večer Neumeiera pripomenul výročie; štyridsať rokov čo John Neumeier prvýkrát pracoval vo Viedni na prvej verzii Legendy o Jozefovi (Richard Strauss). Neumeier sa stal hlavnou hviezdou tejto premiéry. Dva rôznorodé diela, dejový balet o miláčikovi choreografa a múze Nižinskom,  abstraktný balet, v ktorom vytvoril svetový predikát. Neumeierove symfonické balety vstúpili do dejín tanečného umenia 20.[…]

Continue reading …

Mayerling vo Wiener Staatsballett

O Kennethovi MacMillanovi sa moc nevie. Pozornosť sa obmedzuje na jeho Romea a Manon. Lenže potom je tu  jeho vrcholný balet Mayerling, ktorý o ňom vypovedá mnohé. Škodoradostne som sa tešil, ako niektorí diváci skoro hmatateľne fyzicky trpia, že musia aj premýšľať a že tápu, kto je kto a prečo je to také temné. A čo je to vlastne za divný balet, kde prevláda silný pocit tanečného divadla nad dekoratívnym ballabile a lyriku nahrádza kóšer dráma bez pridaných ingrediencií. Fascinujúci titul. Roman Lazík ako korunný princ vytvoril figúru, ktorá sa nedá porovnávať s inými veľkými menami ako napríklad Mukhamedovom či Edwardom Watsnom. Celkom jedinečnú, vyvierajúcu z hlbokého osobnostného uchopenia témy. Lazík funkčne využíva svoje klasické dispozície,[…]

Continue reading …

Labutie jazero vo Wiener Staatsballett

K veľkej premiére Wiener Staatsballettu treba priradiť len samé superlatívy. Riaditeľ Manuel Legris logicky vybral nielen choreografiu svojho umeleckého tútora z Paríža, ale naviazal aj na prvenstvo Viedne. Aurel von Milloss v roku 1964 pozval k choreografii vtedy len tri roky na západe pôsobiaceho Rudolfa Nurejeva. Premiéra 15. októbra 1964 spôsobila vtedy šok. Celkové uchopenie libreta, zdôraznenie roly Princa ako hlavnej postavy, novátorské choreografické postupy Nurejeva, ktoré už vtedy reprezentovali jeho neskoršiu zrelú tvorbu. Lesk premiére dodalo, že sám Nurejev tancoval Siegfrieda a Odettu / Odiliu tancovala baletná superstar Margot Fontyen. Dancig Times nazval predstavenie Balet nazvaný Siegfried. Nová inscenácia je nová najmä výpravou jednej z najuznávanejších a najžiadanejších scénografov Luisy Spinatelli. Mnohí si určite[…]

Continue reading …

Spiaca krásavica vo Wiener Staatsballett

Spiaca krásavica, je kongeniálne dielo, kedy sa v novej prepracovanej forme stretol choreograf a skladateľ. Navyše skladateľ génius, bez toho, aby sme podcenili dovtedajších autorov ako Ludwig Minkus či Cesare Pugni. Odvtedy sa už takáto tvorivá dvojica často nestretla. Napadá ma len Balanchine a Stravinskij pri Agonovi a John Cranko s Benjaminom Brittenom v Princovi zo zeme pagod. Samozrejme Luskáčik, či od Glazunova monumentálna Raymonda sú tiež krásne tvorivé spolupráce, ale Spiaca krásavica čo do nuáns nemá konkurenciu. Detailný scenár a scénosled, charakter, takty, dĺžka, tempo a mnohokrát i prianie ohľadne zvuku, čiže inštrumentácia. V pozoruhodnej inscenácii Petra Wrighta, ktorá má už čo-to za sebou (bola to štyridsiate siedma repríza), obrovský priestor dostáva práve hudba.[…]

Continue reading …