Od čoho by ste chceli utiecť?“

Začiatok novej divadelnej sezóny mi pripomína čakanie na Českú poštu. Dostanete SMS, že v tom a tom čase vám dovezú balík. Čakáte. Ale nedočkáte sa. Ďalší deň dostanete informáciu, že nastala chyba a balík príde zajtra. Tak čakáte znovu a taktiež nič. Neskôr dostanete nenápadne do schránky upomienku, že ste neboli k zastihnutiu. Podobnú pachuť z čakania a nedočkania sa mám aj teraz. Najprv som dostal oznámenie, že z Berlína bude Sasha Waltz, inak moja obľúbenkyňa, živo vysielať novú kreáciu Exodus. A tak som natešený čakal. To je predsa výhoda nemusieť cestovať, riešiť ubytovanie a všetko ostatné. Krátko pred hodinou štartu sa človek pohodlne usadí k počítaču, či si ho prepojí s televízorom, aby mal veľký obraz. Trochu iná konzumácia divadla, než sa niekde tiesniť, vmestiť[…]

Continue reading …

Hans van Manen II.

Pôvodne som nechcel na tomto mieste článok ukončiť a spraviť druhý diel, ale tým by sa rozpojila akási vnútorná štruktúra. Obsahové prepojenie a porovnanie. Dnes ale nemá nikto čas a ku káve na raňajky je taký článok dlhý. Efektné krátke veci miluje dnešné publikum, lenže potom príde starý muž, ktorý žiada ticho, čas. Neberie ohľad na módne zvyklosti. Hans van Manen. Jeho vnímanie pohybu je diametrálne odlišné. Manen hľadá význam krokmi. Pritom jeho zdanlivo homogénna tvorba je rôznorodá. A tak vidíme Manena ako mladého, dobou a stuttgartským mýtom ovplyvneného muža v jeho balete Corps (1985). Na vtedy obľúbené symfonické diela ako je Bergov husľový koncert (Pamiatke anjela) spriada síce dobovo poplatnú, ale v mnohých miestach nadčasovú choreografiu, ktorá sa opiera o hlbokú muzikalitu[…]

Continue reading …

Hans van Manen I.

V lete som trochu sledoval čo nového v baletnom svete. Popravde sa mi zdalo, že nič moc extra. Akoby stále to isté. Potom som si po dlhšej dobe našiel čas na Hansa van Manena. Pútajú ma k nemu totiž až milé osobné spomienky, keď predsedal porote na festivale Dance Open 2014 v Petrohrade. Legenda, choreograf van Manen, prekonal svoj tradičný ostych a predstúpil pred hordu hlavne ruských žurnalistov. Tí sa prejavili ako nemilosrdní národniari a nešetrili choreografa nezodpovedateľnými otázkami o tom, ktorú ruskú balerínu má najradšej, ktorého ruského skladateľa má najradšej, prečo nemá rád Šostakoviča, prečo má rád Prokofieva, prečo Stravinského, ktorého ruského choreografa uznáva…  a podobne. Majster sa však nenechal zaskočiť, predviedol celý rad vlastných „manenovských miniatúr“ a získal si niektorých nepriateľsky naladených[…]

Continue reading …

Labutie jazero v The Royal Ballete

V londýnskom kráľovskom balete tak dlho chystali nové Labutie jazero, až ako sa povie, vyberali, vyberali, až prebrali. Prečo choreograf Liam Scarlett? Talentovaný choreograf sa presadil svojimi temnými a rafinovanými baletmi, ktoré v dramaturgii a divadelnosti javiskového spracovania prekračovali hranicu baletného žánru. Labutie jazero ho príliš zviazalo. Jasná stavba i dva biele dejstvá príliš zaťažili jeho fantáziu a tak vzniklo pohromade zle držiace libreto, ktoré neuspokojí ani Čajkovského geniálnu hudbu, ani očakávania na Scarletta kladené. Dobre, kráľovná je vdova a tak ústrednú exekutívnu rolu na kráľovskom dvore preberá záhadný barón von Rothbart. Ten má svoje ambície  a princa nemá v láske. To už sme videli mnohokrát. Lenže v priebehu drámy proti nemu žiadny dramatický výpad nepodnikne. Jedno jediné dynamické miesto, ktoré Scarlett ako režisér priniesol[…]

Continue reading …

Hedda Gablerová v Den Norske Opera & Ballet

Pred rokom som jasal nad predstavením Nórskeho národného baletu s adaptáciou činohernej predlohy Henrika Ibsena Strašidlá. Uplynul rok a jasám znovu. Tentokrát Marit Moum Aune vsadila ešte na vyšší kaliber. Do baletného predstavenia previedla priam ikonickú Ibsenovu hru Hedda Gablerová. Pri Strašidlách Auneová bola autorkou scenára a režisérka, tentokrát je už aj choreografka a nie zlá. Mimoriadne. Podarilo sa jej zachovať svoj divadelný rukopis a pridať k nemu nevídanú plasticky modernú choreografiu, ktorá ctí a priamo adoruje tanečné schopnosti popredných členov národného baletného súboru. Zostal aj skladateľ Nils Petter Molvær, ktorý skomponoval celovečerný balet v dĺžke sto minút. Vedľa minimalistickej hudobnej plochy tvorenej zvukmi, rytmickými údermi, elektronikou a akustickým čarovaním, prisúdil sólový part až jazzovo znejúcej trúbke, ktorá v slzavých a ťahavých kaskádach vyjadruje nudu a zastavený čas[…]

Continue reading …

4 Elements v Národnom divadle Brno

Marcová baletná premiéra Národního divadla Brno nesie názov 4 Elements. Programová brožúra, ktorú obsažne a inšpiratívne pripravil Karel Littera poskytuje rôzne styčné body a návody ako večer troch rôznych choreografov chápať. Ja som si položil otázku, k čomu je ale predstavenie, ku ktorého pochopeniu potrebujeme návod? – Je vôbec možné, aby bežný baletný divák, ktorý po práci ide večer do divadla mal schopnosť užiť si také zložité vzorce a priam filozofické hútanie? Samozrejme, takéto žánrové balety sú vymoženosťou posledných dekád. Tvorcovia v nich skúmajú otázky, ktoré ich vzrušujú či rozrušujú. Ale ako sa na nich môže napojiť divák? Tým nepodceňujem diváka, to by som si nedovolil, ale snažím sa oprostiť od toho, že dva diela sú od Jiřího Kyliána, jedno[…]

Continue reading …

L’histoire de Manon v Semperoper

Siedmeho marca 1974 sa uskutočnila premiéra, ktorá sa natrvalo zapísala do baletných dejín. Súbor Royal Ballet v Londýne premiéroval Manon Kennetha MacMillana. I jemu samému bol úspech zadosťučinením a zostal mu drahým pri tomto jeho treťom celovečernom balete po Romeovi a Julii a Anastázii. Okamžite po premiére súbory v pätnástich krajinách siahli po titule. Antoinette Sibley, Anthony Dowell a David Wall sa stali predobrazom najlepšej Manon, Des Grieuxa a Lescauta. Ich roly, hlavne ústredná dvojica, sa stali snom desiatok tanečníkov. Len z nedávnej minulosti Aurélie Dupont, Tamara Rojo, Alessandra Ferri, Friedemann Vogel, Carlos Acosta, Roberto Bolle. V balete Semperovej opery v Drážďanoch sa k tomuto zoznamu pridali dvaja mladí tanečníci, Chiara Scarrone a Václav Lamparter, rodák z Brna. A bolo to mimoriadne predstavenie. Už dávno som nevidel na scéne veľkého európskeho[…]

Continue reading …

Fokin v Mariinskom divadle

Svätý Petrohrad. Mesto, ktoré veľký vládca Peter I. zasvätil veľkému svätcovi, prvému pápežovi v dejinách. V celom tom obrovskom meste, kde sa krása a architektonická dokonalosť palácov a chrámov mieša s chudobou a biedou vedľajších uličiek, ale i tak nad tým všetkým presvitajú lúče mystického slnka na oblohe, ktorú nekazí žiadne pohorie, televízne veže, ani paneláky, sa zdá, že história ožíva. Vidíte významné a dôverne známe miesta. Dom u Pikovej dámy, kde prebývala kňažná Golicinová, o ktorej sa predpokladá, že bola predobrazom Puškinovej – Čajkovského grófky z Pikovej dámy, ktorá poznala tajomstvo troch kariet. Môžete podobne ako Raskolnikov pokľaknúť na námestí Sennaja Ploščaď a priznať svoj hriech, kde síce už nestojí starobylý chrám, ale moderná stanica[…]

Continue reading …

Peer „Feyferlik“ Gynt vo Wiener Staatsballett

  Posledná veľká premiéra Wiener Staatsballettu sa konala už teraz v januári. Do svojho repertoáru riaditeľ Manuel Legris prevzal dejový balet Edwarda Cluga Peer Gynt, ktorý mal len pred dvomi rokmi svetovú premiéru v Clugovom domovskom súbore v Maribore. Už vtedy som mal výhrady voči predstaveniu, lebo divoký Clug, ktorý vytváral také nápadité duetá a divadelné choreografie, sa kdesi vytratil. ( http://pavoljuras.com/peer-gynt-v-slovene-national-theatre-maribor/) Zostal tu Henrik Ibsen, čo je pre balet málo. Balet je balet a literárna dráma je dráma veršov, obrazov, hercov, dialógov. Choreograf dneška musí byť schopný adaptovať literárnu predlohu do jazyka tanca, aby prím dostal tanec a choreografia a nie dejovo rozvláčne naratívne leporelo. Clug opustil vizionárske tendencie svojej práce a zakonzervoval sa v štýle činohry balkánskych krajín. Všetko je tu precízne[…]

Continue reading …