Biela vrana v kine

Pred tromi rokmi britská stanica BBC vytvorila mimoriadne pôsobivý hraný dokument Dance to freedom. Režisér Richard Curson Smith sa nenechal zviazať dostupnými biografiami z pera výnimočných životopiscov či existujúcimi dokumentmi a spomienkami, značne skreslenými od samotného hlavného hrdinu, ktoré sa zaznamenali. Išiel ku prospechu veci svojim vlastným, až detektívnym pátraním hľadať, kto môže za to, že tanečník emigroval. Simultánne sa pýta aj na motívy. Prečo? Aj keď spätne sa nám dôvody so skúsenosťou z totalitného režimu môžu zdať viac než zrejmé, túžba po slobode nemusí byť jediný motív. Podozrivých môže byť viac. Curson Smith mal šťastnú ruku, keď na rolu Rudolfa Nurejeva vybral mladú hviezdu Bolšoj baletu z Moskvy Artema Ovcharenka. Ten sa slávnemu tanečníkovi veľmi[…]

Pokračovať v čítaní …

Alonzo King LINES Ballet

V biede baletných produkcií v Európe sa človek musí začať rozhliadať inam. Hrozným sklamaním sú už aj produkcie v Mekke baletu v Rusku. Napríklad taká inscenácia Jaroslavna (Yaroslavna – The Eclipse) v Marinskom divadle, to je čistá hrôza. Čo tým chcel choreograf Vladimir Varnava povedať je záhada. Kedysi avantgardný titul(premiéru režíroval legendárny činoherný režisér Yuri Lyubimov, choreograf bol Oleg Vinogradov) s excentrickou novátorskou hudbou Borisa Tishchenka chceli najskôr previesť do 21. storočia. Okrem podivných kostýmov k ruskej legende však choreografia zostala na prahu bezmocnosti a banality. Ani hviezdne obsadenie popredných tanečníkov nemôže naplniť dvojhodinový večer, ktorému chýba názor, dramaturgia, profilácia postáv a najmä choreografia. Podobný šok mi pripravil aj Béjart Ballet Lausanne, ktorý hosťoval kdesi v Oriente a prizval na vylepšenie nízkych počtov členov zboru domácich[…]

Pokračovať v čítaní …

Sen noci svätojánskej v Innsbrucku

Sen noci svätojánskej akoby Shakespeare napísal priamo pre balet. Je to divadelná hra, v konečnom pohľade však veľmi zložitá. Veľa deja, situácií, veršov, rozličné svety „pozemských“ obyvateľov, čarovný les, scény s robotníkmi. Až by som to zhrnul, že som nevidel inscenáciu naprieč svetovou činohrou a baletom, ktorá by ma plne uspokojila. A tak keď vidím nové avízo – premiéra: Sen noci svätojánskej, som opatrný, ba až skeptický. Napokon mi najlepšie vyznel činoherný sen napodiv na českej scéne, nie na slávnych európskych scénach, Martina Čičváka, ktorý bol možno aj jeho najlepšou inscenáciou vďaka vzájomnej symbióze všetkých zložiek a úžasným režijným i výtvarným nápadom. V balete to bude John Neumeier, ktorého divadelný zmysel pre balet zostáva aj po rokoch univerzálne platným, na rozdiel od[…]

Pokračovať v čítaní …

Le Corsaire v Ballet du Capitole de Toulouse

Kader Belarbi, bývalý sólista baletu Parížskej opery, je od roku 2012 šéfom baletu de Capitole v Toulouse. Jednou z jeho výkladných inscenácií je jeho vlastná adaptácia baletu Korzár. Kto by čakal, že klasicky vzdelaný tanečník bude kráčať po vzore historických verzií, ktoré za storočie petipovská inscenácia nahromadila, sa mýli. Musím povedať: sláva! Konečne si niekto skutočne dal prácu a keď už niečo robí, díva sa na balet svojou optikou. Na rozdiel napríklad od Manuela Legrisa vo Viedni, ktorý sa síce hrdí libretistami, spolupracovníkmi, novou redakciou, ale výsledkom je vykradnutá petrohradská inscenácia a kopec nezmyslov zabalených do starého, vzatého, nepochopeného, zle skopírovaného a nového. Cesta Belarbiho je pravdivá. Z pôvodného Korzára má balet len meno a časť hudby Adolpha Adama. Libreto je mierne[…]

Pokračovať v čítaní …

My Mother Loved Dance

Tak som si počas Vianočných sviatkov stratil poznámky ku eseji. Videl som totiž strhujúci dokument o bývalej riaditeľke baletu Parížskej opery Brigitte Lefèvre. Dokumenty o žijúcich osobnostiach sú poväčšine prehnanou glorifikáciou alebo naopak desivou kritikou bez širších súvislostí, či nudou od informácií kedy dotyčný vstáva, či má doma psa alebo mačku a čo rád číta. V jednu celkom obyčajnú sobotu roku 2014 sa konal mimoriadny ceremoniál v slávnom parížskom Palais Garnier. Aký? – V tento deň sa so všetkou parádou, v akej si ľubujú Francúzi vo svojich okázalých ceremóniách už od dôb Ľudovíta XIV., rozlúčil kultúrny svet s vládou Brigitte Lefèvre nad súborom baletu Opéra national de Paris. Lefèvre viedla prestížny súbor s viac než tristoročnou históriou vyše devätnásť rokov[…]

Pokračovať v čítaní …

Onegin v Eifman Ballet Saint-Petersburg

Onegin sa zjavil ako stálica baletného repertoáru od uvedenia verzie Johna Cranka. Napriek ohromnému počtu baletných súborov, ktoré majú balet v repertoári sa nemožno ubrániť úvahám, nakoľko je Crankov Onegin preceňovaný. Choreograf, na ktorého od jeho náhlej smrti všetci spievajú ódy a označujú ho za najlepšieho baletného rozprávača, znalca a intelektuála, bol v priebehu desaťročí isto prekonaný inými rozprávačmi, napríklad Neumeierom. Samozrejme, rodák z južnej Afriky má v mnohom prvenstvá, ale náhla smrť v štyridsiatich šiestich rokoch prerušila jeho umelecký vývoj, aj ten takzvaný stuttgartský baletný zázrak. Cranko sa prvýkrát stretol na umeleckom poli s Oneginom pri svojom pobyte v Londýne, keď do opernej inscenácie Covent Garden choreografoval slávne tanečné scény (1952). Podľa Percivalovej biografie o[…]

Pokračovať v čítaní …

Od čoho by ste chceli utiecť?“

Začiatok novej divadelnej sezóny mi pripomína čakanie na Českú poštu. Dostanete SMS, že v tom a tom čase vám dovezú balík. Čakáte. Ale nedočkáte sa. Ďalší deň dostanete informáciu, že nastala chyba a balík príde zajtra. Tak čakáte znovu a taktiež nič. Neskôr dostanete nenápadne do schránky upomienku, že ste neboli k zastihnutiu. Podobnú pachuť z čakania a nedočkania sa mám aj teraz. Najprv som dostal oznámenie, že z Berlína bude Sasha Waltz, inak moja obľúbenkyňa, živo vysielať novú kreáciu Exodus. A tak som natešený čakal. To je predsa výhoda nemusieť cestovať, riešiť ubytovanie a všetko ostatné. Krátko pred hodinou štartu sa človek pohodlne usadí k počítaču, či si ho prepojí s televízorom, aby mal veľký obraz. Trochu iná konzumácia divadla, než sa niekde tiesniť, vmestiť[…]

Pokračovať v čítaní …

Hans van Manen II.

Pôvodne som nechcel na tomto mieste článok ukončiť a spraviť druhý diel, ale tým by sa rozpojila akási vnútorná štruktúra. Obsahové prepojenie a porovnanie. Dnes ale nemá nikto čas a ku káve na raňajky je taký článok dlhý. Efektné krátke veci miluje dnešné publikum, lenže potom príde starý muž, ktorý žiada ticho, čas. Neberie ohľad na módne zvyklosti. Hans van Manen. Jeho vnímanie pohybu je diametrálne odlišné. Manen hľadá význam krokmi. Pritom jeho zdanlivo homogénna tvorba je rôznorodá. A tak vidíme Manena ako mladého, dobou a stuttgartským mýtom ovplyvneného muža v jeho balete Corps (1985). Na vtedy obľúbené symfonické diela ako je Bergov husľový koncert (Pamiatke anjela) spriada síce dobovo poplatnú, ale v mnohých miestach nadčasovú choreografiu, ktorá sa opiera o hlbokú muzikalitu[…]

Pokračovať v čítaní …

Hans van Manen I.

V lete som trochu sledoval čo nového v baletnom svete. Popravde sa mi zdalo, že nič moc extra. Akoby stále to isté. Potom som si po dlhšej dobe našiel čas na Hansa van Manena. Pútajú ma k nemu totiž až milé osobné spomienky, keď predsedal porote na festivale Dance Open 2014 v Petrohrade. Legenda, choreograf van Manen, prekonal svoj tradičný ostych a predstúpil pred hordu hlavne ruských žurnalistov. Tí sa prejavili ako nemilosrdní národniari a nešetrili choreografa nezodpovedateľnými otázkami o tom, ktorú ruskú balerínu má najradšej, ktorého ruského skladateľa má najradšej, prečo nemá rád Šostakoviča, prečo má rád Prokofieva, prečo Stravinského, ktorého ruského choreografa uznáva…  a podobne. Majster sa však nenechal zaskočiť, predviedol celý rad vlastných „manenovských miniatúr“ a získal si niektorých nepriateľsky naladených[…]

Pokračovať v čítaní …