Dovidenia pán principál!

Ešte dávno predtým, ako domáce médiá vykročili zo svojej neznalosti a ignorancie a začali si všímať aj rodákov z Čiech, ktorí získali v zahraničí iné vavríny než športové, som popri stáži v Hamburgu pre jeden dnes už zaniknutý web o umení spracoval sériu esejí o viac ako desiatke predstavení Johna Neumeiera, a samozrejme vo väčšine z nich figurovali mená Jiřího a Ottu Bubeníčka. Postavy z baletov ako Armand, Nižinskij, Drosselmeyer, Colas, Solor, Kosťa, Princ, Ludwig II, Romeo, Merkucio, Tybal, Muž v tieni, dvojpostava Vojny z Odysea, či Pútnici zo Smrti v Benátkach, sóla v Mahlerovej III. symfónii, Peer Gyntovi a ďalšie, sa stali synonymom mien týchto dvoch jedinečných tanečníkov. Krátko potom som dostal e-mail od[…]

Pokračovať v čítaní …

Balerína a diktátor

V štvrtok 17. októbra 2019 zomrela vo veku deväťdesiat osem rokov kubánska balerína Alicia Alonso. Internetové médiá a spravodajstvo sa zaplnili nekrológmi a spomienkami na umenie baleríny. O pár dní nás zastihli emotívne zábery z foyer divadla, kde bolo telo zosnulej vystavené. Ale sú tu aj iné emócie ako obdiv na jej Giselle či Odettu. V baletných škandáloch leta roku 2018 sa stala novinka. Legendárny tanečník čiernej pleti Carlos Acosta letel na Kubu do svojho rodiska, aby prezentoval vydanie svojej autobiografickej knihy a so svojim novozaloženým súborom Acosta Danza predviedol bývalej domovine svoju verziu Carmen. Podľa chaotických správ z Havany, však vydanie knihy stornovala slávna baletná diva Alicia Alonso, ktorú vytočila úprimnosť Acostovej výpovede o detstve v baletnej škole[…]

Pokračovať v čítaní …

Bajadéra v Michajlovskom divadle

Bajadéra sa v posledných rokoch stala obľúbeným titulom. Niet divu. Je to krásny, plný titul, ktorý obsahuje už storočie všetko, čo má celovečerný dejový balet mať. Tieto klasické balety Petipovej epochy v službách cára však momentálne dokonale ukazujú, v akých problémoch sa baletný svet dnes ocitol. Všetci oslavovaní renomovaní choreografi túžia popasovať sa s týmito dielami, ale zo všemožných dôvodov na nich skôr však ako úspech, ukážu svoju neschopnosť. Jedným z podobných večných vylepšovačov je Nacho Duato. Kedysi tvoril svoje vlastné diela, ktoré mu zabezpečili raketový vzostup medzi popredných svetových tvorcov. Lenže potom pán choreograf začal koketovať so Spiacou krásavicou, Luskáčikom a dnes chňapol Bajadéru. Je otázka, či keby to nečinil v divadlách kde je šéfom, by mu iný zodpovedný šéf niečo také[…]

Pokračovať v čítaní …

Biela vrana v kine

Pred tromi rokmi britská stanica BBC vytvorila mimoriadne pôsobivý hraný dokument Dance to freedom. Režisér Richard Curson Smith sa nenechal zviazať dostupnými biografiami z pera výnimočných životopiscov či existujúcimi dokumentmi a spomienkami, značne skreslenými od samotného hlavného hrdinu, ktoré sa zaznamenali. Išiel ku prospechu veci svojim vlastným, až detektívnym pátraním hľadať, kto môže za to, že tanečník emigroval. Simultánne sa pýta aj na motívy. Prečo? Aj keď spätne sa nám dôvody so skúsenosťou z totalitného režimu môžu zdať viac než zrejmé, túžba po slobode nemusí byť jediný motív. Podozrivých môže byť viac. Curson Smith mal šťastnú ruku, keď na rolu Rudolfa Nurejeva vybral mladú hviezdu Bolšoj baletu z Moskvy Artema Ovcharenka. Ten sa slávnemu tanečníkovi veľmi[…]

Pokračovať v čítaní …

Alonzo King LINES Ballet

V biede baletných produkcií v Európe sa človek musí začať rozhliadať inam. Hrozným sklamaním sú už aj produkcie v Mekke baletu v Rusku. Napríklad taká inscenácia Jaroslavna (Yaroslavna – The Eclipse) v Marinskom divadle, to je čistá hrôza. Čo tým chcel choreograf Vladimir Varnava povedať je záhada. Kedysi avantgardný titul(premiéru režíroval legendárny činoherný režisér Yuri Lyubimov, choreograf bol Oleg Vinogradov) s excentrickou novátorskou hudbou Borisa Tishchenka chceli najskôr previesť do 21. storočia. Okrem podivných kostýmov k ruskej legende však choreografia zostala na prahu bezmocnosti a banality. Ani hviezdne obsadenie popredných tanečníkov nemôže naplniť dvojhodinový večer, ktorému chýba názor, dramaturgia, profilácia postáv a najmä choreografia. Podobný šok mi pripravil aj Béjart Ballet Lausanne, ktorý hosťoval kdesi v Oriente a prizval na vylepšenie nízkych počtov členov zboru domácich[…]

Pokračovať v čítaní …

Sen noci svätojánskej v Innsbrucku

Sen noci svätojánskej akoby Shakespeare napísal priamo pre balet. Je to divadelná hra, v konečnom pohľade však veľmi zložitá. Veľa deja, situácií, veršov, rozličné svety „pozemských“ obyvateľov, čarovný les, scény s robotníkmi. Až by som to zhrnul, že som nevidel inscenáciu naprieč svetovou činohrou a baletom, ktorá by ma plne uspokojila. A tak keď vidím nové avízo – premiéra: Sen noci svätojánskej, som opatrný, ba až skeptický. Napokon mi najlepšie vyznel činoherný sen napodiv na českej scéne, nie na slávnych európskych scénach, Martina Čičváka, ktorý bol možno aj jeho najlepšou inscenáciou vďaka vzájomnej symbióze všetkých zložiek a úžasným režijným i výtvarným nápadom. V balete to bude John Neumeier, ktorého divadelný zmysel pre balet zostáva aj po rokoch univerzálne platným, na rozdiel od[…]

Pokračovať v čítaní …

Le Corsaire v Ballet du Capitole de Toulouse

Kader Belarbi, bývalý sólista baletu Parížskej opery, je od roku 2012 šéfom baletu de Capitole v Toulouse. Jednou z jeho výkladných inscenácií je jeho vlastná adaptácia baletu Korzár. Kto by čakal, že klasicky vzdelaný tanečník bude kráčať po vzore historických verzií, ktoré za storočie petipovská inscenácia nahromadila, sa mýli. Musím povedať: sláva! Konečne si niekto skutočne dal prácu a keď už niečo robí, díva sa na balet svojou optikou. Na rozdiel napríklad od Manuela Legrisa vo Viedni, ktorý sa síce hrdí libretistami, spolupracovníkmi, novou redakciou, ale výsledkom je vykradnutá petrohradská inscenácia a kopec nezmyslov zabalených do starého, vzatého, nepochopeného, zle skopírovaného a nového. Cesta Belarbiho je pravdivá. Z pôvodného Korzára má balet len meno a časť hudby Adolpha Adama. Libreto je mierne[…]

Pokračovať v čítaní …

My Mother Loved Dance

Tak som si počas Vianočných sviatkov stratil poznámky ku eseji. Videl som totiž strhujúci dokument o bývalej riaditeľke baletu Parížskej opery Brigitte Lefèvre. Dokumenty o žijúcich osobnostiach sú poväčšine prehnanou glorifikáciou alebo naopak desivou kritikou bez širších súvislostí, či nudou od informácií kedy dotyčný vstáva, či má doma psa alebo mačku a čo rád číta. V jednu celkom obyčajnú sobotu roku 2014 sa konal mimoriadny ceremoniál v slávnom parížskom Palais Garnier. Aký? – V tento deň sa so všetkou parádou, v akej si ľubujú Francúzi vo svojich okázalých ceremóniách už od dôb Ľudovíta XIV., rozlúčil kultúrny svet s vládou Brigitte Lefèvre nad súborom baletu Opéra national de Paris. Lefèvre viedla prestížny súbor s viac než tristoročnou históriou vyše devätnásť rokov[…]

Pokračovať v čítaní …

Onegin v Eifman Ballet Saint-Petersburg

Onegin sa zjavil ako stálica baletného repertoáru od uvedenia verzie Johna Cranka. Napriek ohromnému počtu baletných súborov, ktoré majú balet v repertoári sa nemožno ubrániť úvahám, nakoľko je Crankov Onegin preceňovaný. Choreograf, na ktorého od jeho náhlej smrti všetci spievajú ódy a označujú ho za najlepšieho baletného rozprávača, znalca a intelektuála, bol v priebehu desaťročí isto prekonaný inými rozprávačmi, napríklad Neumeierom. Samozrejme, rodák z južnej Afriky má v mnohom prvenstvá, ale náhla smrť v štyridsiatich šiestich rokoch prerušila jeho umelecký vývoj, aj ten takzvaný stuttgartský baletný zázrak. Cranko sa prvýkrát stretol na umeleckom poli s Oneginom pri svojom pobyte v Londýne, keď do opernej inscenácie Covent Garden choreografoval slávne tanečné scény (1952). Podľa Percivalovej biografie o[…]

Pokračovať v čítaní …