Eskapist v Kungliga Baletten

Kariéru Alexandra Ekmana, ktorý sa dnes stáva protegé mnohých súborov, ktoré sa usilujú získať jeho balet pre seba, sledujem od jeho počiatkov. Začalo to dnes ikonickým titulom Cacti, ktorý hrali okolité baletné súbory, napríklad Drážďany v svojom dramaturgicky výborne vyváženom dramaturgickom pláne, či Kaktusmi vrcholila prezentácia súčasného tanca Viedenského štátneho baletu. Napokon sa dostal aj do Prahy a bol súčasťou večera na Novej scéne pod názvom Vertigo. Cacti sa stali  jedným z mála komických baletov súčasnosti a vlastne aj baletnej minulosti. Ekman v rozhovore pre web vyjadril niekoľko zaujímavých názorov na stav súčasného tanca. Podobne robí aj vo svojich zdanlivo zábavných a provokatívnych inscenáciách, pod rúškom smiechu a hyperaktívneho pohybového slovníka. „Ja sa často pýtam[…]

Pokračovať v čítaní …

Requiem v Aix-en-Provence

Tohtoročný festival Aix – en – Provence priniesol na javisko zaujímavé divadelné novinky. Tvorivú prácu Romea Castellucciho sledujem už dlhšiu dobu a nenechám si ujsť jeho nové javiskové počiny. Inscenovať Mozartovo Requiem, nádhernú mystickú hudbu umierajúceho génia na text kresťanskej liturgie za zomrelých, je lákavý počin. S koncertnou hudbou z vokálno-inštrumentálnej tvorby má Castellucci špeciálnu skúsenosť, priamo s gigantickými Bachovými Matúšovými pašiami, ktoré v roku 2016 inscenoval pre Staatsoper Hamburg. Nie nepodobná dlhými hudobnými plochami bez zjavného deja bola majstrovská inscenácia Schőnbergovho Mojžiša a Árona. Komornú a meditatívnu Mozartovu omšu prepojil s hudobnou víziou dirigenta a šéfa súboru Pygmalion Raphaëla Pichona. Spojenie to bolo viac než šťastné. Dirigent preukázal mimoriadne kultivovaný a citlivý prístup k záhadnému Mozartovmu dielu, ktoré dokončil jeho žiak Sűssmeyer a napodiv sa jeho[…]

Pokračovať v čítaní …

Tosca v Aix-en-Provence

Koniec sezóny napodiv priniesol mimoriadny zážitok. Milovaná opera Tosca, dostala inšpiratívny novátorský rámec. Francúzsky filmový režisér Christophe Honoré pre legendárny festival  Aix – en – Provence magicky preniesol politický a milostný thriller z Talianska 19. storočia do snovej reality dneška. Jeho imaginatívna koncepcia postavená ako hold opernej speváčke prekonala aj bariéry priestorových reálií, jednoty miesta a času, či reálnych narážok v librete a veristického zobrazovania dramatickej situácie. Tieto úlohy sú neľahké, navyše v takej chronicky známej opere, kde aj priemerný divák rozumie mnohým replikám a očakáva scénu so sviecami, skok z hradieb a ďalšie, priam filmové efekty. Režisér toto všetko zakamufloval. Pobláznil operného fanúšika, že z temnoty minulosti a zabudnutia vytiahol kedysi legendárnu divu Catherine Malfitano. Ešte dnes máme v očiach jej ikonickú Tosku v geniálnej inscenácii z Amsterdamu.[…]

Pokračovať v čítaní …

Alcesta v Bayerische Staatsoper

Keď som štartoval tento svoj web, dal som si dve predsavzatia. Za prvé, že nebudem písať o českých inscenáciách, aby som sa vyhol teroru zo strany niektorých ukrivdených tvorcov a interpretov, či hrozbám, že ma dajú k súdu a podobne. Prečo si kaziť dobrú náladu v oblasti umenia, ktoré má povznášať, takými prízemnými invektívami. Nepotreboval som si budovať povesť prísneho kritika. Snažil som sa písať pravdivo. Za druhé som usúdil, že keď nie som kritik v povolaní kritika nebudem písať o všetkom, ale len o tom čo stojí za to, aby to inšpirovalo aj vás,  vážení čitatelia. Načo utrácať vzácne minúty a hodiny na písanie o nepodarených inscenáciách. Tie nech sú zabudnuté poslednou oponou. Taktiež som neuvažoval nad tým či budem recenzent, píšuci recenzie, či[…]

Pokračovať v čítaní …

Alonzo King LINES Ballet

V biede baletných produkcií v Európe sa človek musí začať rozhliadať inam. Hrozným sklamaním sú už aj produkcie v Mekke baletu v Rusku. Napríklad taká inscenácia Jaroslavna (Yaroslavna – The Eclipse) v Marinskom divadle, to je čistá hrôza. Čo tým chcel choreograf Vladimir Varnava povedať je záhada. Kedysi avantgardný titul(premiéru režíroval legendárny činoherný režisér Yuri Lyubimov, choreograf bol Oleg Vinogradov) s excentrickou novátorskou hudbou Borisa Tishchenka chceli najskôr previesť do 21. storočia. Okrem podivných kostýmov k ruskej legende však choreografia zostala na prahu bezmocnosti a banality. Ani hviezdne obsadenie popredných tanečníkov nemôže naplniť dvojhodinový večer, ktorému chýba názor, dramaturgia, profilácia postáv a najmä choreografia. Podobný šok mi pripravil aj Béjart Ballet Lausanne, ktorý hosťoval kdesi v Oriente a prizval na vylepšenie nízkych počtov členov zboru domácich[…]

Pokračovať v čítaní …

La fanciulla del West v Mníchove

Zdá sa mi, že poslednú dobu píšem len o Mníchove. Bavorská štátna opera predstavila novú inscenáciu Pucciniho opomínanej opery Dievča zo západu. Réžiu zverili Andreasovi Dresenovi, ktorý sa s nástrahami Pucciniho westernu vysporiadal vynikajúco. Naivný dej z dôb zlatej horúčky so šťastným koncom, ktorý trápi inscenátorov od vzniku opery,  akýsi násilný happy-end, keď Minnie zachráni pred popravou milovaného Johnsona a krutý, tentokrát dojatý šerif, nechá pochybného hrdinu opery len tak šťastne odkráčať aj s jeho dievčaťom, nie je žiadnou drámou typu skladateľových iných opier. Lenže Dresen spolu so spevákmi a celým hudobným naštudovaním odhalili mimoriadne kvality tejto opery. Samozrejme o strhujúcom druhom dejstve je zbytočné hovoriť, toto Pucciniho vizionárske majstrovstvo je úchvatné. Je tu všetko. Cudnosť, vášeň, vzplanutie, rozpor, hádka,… divadelné efekty[…]

Pokračovať v čítaní …

Boris Godunov v Korea National Opera

Korea National Opera bude pre mnohých inštitúcia ťažko predstaviteľná. Ale jedná sa o nádherné moderné divadlo, ktoré má úžasné technické možnosti, v ktorom nie je nič nemožné. Navyše si vedenie môže dovoliť pozvať vynikajúcich inscenátorov. Taliansky renesančný umelec Stefano Poda je meno a osobnosť, ktorá viac a viac budí pozornosť na poli opernej réžie. Režisér so svojbytným estetickým inscenačným jazykom. Sám sebe scénograf, výtvarník kostýmov, svetelný dizajnér. Jeho rukopis je už dobre rozpoznateľný. Okrem toho, že veľkú rolu dostáva v operách ktoré inscenuje tanečná sekcia, javiskový rukopis ovláda výtvarná zložka. Gigantické kulisy, úchvatné konštrukcie, sály, steny vykladané písmenami ako jantárom a štukou, obrovské efekty typu francúzskej grand opery, dômyselná práca so svetlom, kostým ako nadimenzovaný, siluetu tvorený prvok v sochárskom vyjadrení[…]

Pokračovať v čítaní …

Brodsky/Baryshnikov v Bratislave

Že sa ľudia dnes nechcú učiť? Že sú slabí a povrchní? Že k veľkému daru života pristupujú rovnako apaticky, akoby to bola ďalšia reklama na prací prášok či Coca-Colu? – Je možné niekoho odsudzovať za to, že sa utiahne do seba, svojho sveta? Videli ste v poslednej dobe svet? Tú krutosť, absenciu vzájomnosti? Práve umelci si veľmi často kladú správnu otázku: kam to všetko smeruje? Žijeme dlhšie, socializujeme sa na sieťach o samote, s vlastnou obrazovkou. Hĺbka citov je stále plytšia. Čoskoro z nich nezostane nič než mláka po odlive, potom vody za náprstok a potom mikrokvapka. Do dvadsiatich rokov má snáď dôjsť k integrácii človeka s čipom, aby sme vyliečili starnutie a stali sa nesmrteľnými. A do takéhoto sveta dvaja, vlastne traja umelci vypravili svoje[…]

Pokračovať v čítaní …

Sen noci svätojánskej v Innsbrucku

Sen noci svätojánskej akoby Shakespeare napísal priamo pre balet. Je to divadelná hra, v konečnom pohľade však veľmi zložitá. Veľa deja, situácií, veršov, rozličné svety „pozemských“ obyvateľov, čarovný les, scény s robotníkmi. Až by som to zhrnul, že som nevidel inscenáciu naprieč svetovou činohrou a baletom, ktorá by ma plne uspokojila. A tak keď vidím nové avízo – premiéra: Sen noci svätojánskej, som opatrný, ba až skeptický. Napokon mi najlepšie vyznel činoherný sen napodiv na českej scéne, nie na slávnych európskych scénach, Martina Čičváka, ktorý bol možno aj jeho najlepšou inscenáciou vďaka vzájomnej symbióze všetkých zložiek a úžasným režijným i výtvarným nápadom. V balete to bude John Neumeier, ktorého divadelný zmysel pre balet zostáva aj po rokoch univerzálne platným, na rozdiel od[…]

Pokračovať v čítaní …