Turandot v Teatro Regio Torino

Táto operná sezóna by nebola kompletná, bola by vlastne hrozná, keby som nemal šťastie vidieť, nebojím sa povedať, najlepšiu inscenáciu Pucciniho Turandot súčasnosti z Teatro Regio v Turíne. Čo je to za bohaté talianske mesto, ktoré si môže dovoliť takúto produkciu pre kultúrnu obec a pre športových fanúšikov kúpiť najlepšieho futbalistu sveta? Opera vždy mala výsadné postavenie drahého žánru. Umenia, ktoré je treba rozmaznávať a dotovať. Niečo, čo u nás nefunguje a najskôr nikdy ani nebude. Veď v Národnom divadle nemajú ani dostatočne veľké javisko, nieto orchestrisko. Je to divadlo ako symbol národného obrodenia, ale nie prejav vyspelého kultúrneho národa a erudície. Nemci, tí vedeli, akú si postaviť divadelnú budovu (dnešná Štátna opera)! V Turíne sa vždy vedeli zmobilizovať k výrazným krokom. Už pre[…]

Continue reading …

Hedda Gablerová v Den Norske Opera & Ballet

Pred rokom som jasal nad predstavením Nórskeho národného baletu s adaptáciou činohernej predlohy Henrika Ibsena Strašidlá. Uplynul rok a jasám znovu. Tentokrát Marit Moum Aune vsadila ešte na vyšší kaliber. Do baletného predstavenia previedla priam ikonickú Ibsenovu hru Hedda Gablerová. Pri Strašidlách Auneová bola autorkou scenára a režisérka, tentokrát je už aj choreografka a nie zlá. Mimoriadne. Podarilo sa jej zachovať svoj divadelný rukopis a pridať k nemu nevídanú plasticky modernú choreografiu, ktorá ctí a priamo adoruje tanečné schopnosti popredných členov národného baletného súboru. Zostal aj skladateľ Nils Petter Molvær, ktorý skomponoval celovečerný balet v dĺžke sto minút. Vedľa minimalistickej hudobnej plochy tvorenej zvukmi, rytmickými údermi, elektronikou a akustickým čarovaním, prisúdil sólový part až jazzovo znejúcej trúbke, ktorá v slzavých a ťahavých kaskádach vyjadruje nudu a zastavený čas[…]

Continue reading …

Le martyre de Saint Sébastien

Česká televízia na stanici Art sa úspešne rozvíja. Prečo? Okrem zaujímavých programov, ktoré sa kupujú na televíznych festivaloch z produkcie BBC, Arte a podobne, sa vďaka dramaturgii vracia aj k domácim osobnostiam. Filmový režisér Petr Weigl, dnes už starší pán žijúci v pokoji svojho pražského bytu, mal dvojitú smolu. Jeho tvorba pred rokom 1989 podliehala cenzúre, a okrem výlučne rozprávkových filmov, či opier, ktorých morálny presah námetu unikol cenzorom, sa divák nemohol zoznámiť s jeho bohatou filmografiou. Po roku 1989 zase už rýchlosť doby a života, ktorý sa stal oslavou slobody, nemal záujem vstupovať si do svedomia. V duchu moderného nihilizmu sa novou métou stal konzum. Každý chcel za kúsoček chvosta chytiť svoju šťastnú kométu a odletieť z bývalej štyridsaťročnej šede k žiarivej kapitalistickej budúcnosti. Kto[…]

Continue reading …

4 Elements v Národnom divadle Brno

Marcová baletná premiéra Národního divadla Brno nesie názov 4 Elements. Programová brožúra, ktorú obsažne a inšpiratívne pripravil Karel Littera poskytuje rôzne styčné body a návody ako večer troch rôznych choreografov chápať. Ja som si položil otázku, k čomu je ale predstavenie, ku ktorého pochopeniu potrebujeme návod? – Je vôbec možné, aby bežný baletný divák, ktorý po práci ide večer do divadla mal schopnosť užiť si také zložité vzorce a priam filozofické hútanie? Samozrejme, takéto žánrové balety sú vymoženosťou posledných dekád. Tvorcovia v nich skúmajú otázky, ktoré ich vzrušujú či rozrušujú. Ale ako sa na nich môže napojiť divák? Tým nepodceňujem diváka, to by som si nedovolil, ale snažím sa oprostiť od toho, že dva diela sú od Jiřího Kyliána, jedno[…]

Continue reading …

Timeless v Národním divadle Praha

Baletný súbor Národního divadla v Prahe vstúpil do sezóny už s novým riaditeľom Filipom Barankiewiczom. Prvá premiéra sezóny so zjednocujúcim názvom Timeless tak očakávane budila pozornosť všetkých, ktorí o balet a tanečné umenie v Česku javia záujem. Profesijne i divácky. Pán Barankiewicz už od júna mohol reálne formovať svoj súbor, angažovať nových tanečníkov, činiť personálne zmeny a táto sezóna je už celá jeho. Z premiéry je zrejmé, že vykročil šťastnou nohou, ale po toľkých rokoch monotónneho smerovania súboru je potrebný dlhší čas, aby sa zmeny a súbor transformoval a priblížil sa okolitým porovnateľným zahraničným telesám. Nové tváre je vidieť najmä v corps de ballete, prebehla rada vylepšení a premien, ktoré zostávajú divákovým očiam skryté, ale až teraz vlastne začína každodenná práca šéfa so svojím telesom na konkrétnych[…]

Continue reading …

MacMillan ŀ McGregor ŀ Ashton vo Wiener Staatsballett

Vo Viedenskom štátnom balete, sme si už na dramaturgickú pestrosť zvykli. Odkedy prišiel do funkcie Manuel Legris, začali sa objavovať v repertoári základné baletné diela i klenoty, ktoré napodiv vo Viedni nikdy nevideli. Nový baletný trojvečer nemá názov, ale dal by sa nazvať „The best of British Ballet“. To najlepšie z britského baletu. V širokom oblúku sa predstavujú diela troch velikánov. Kennetha MacMillana, Fredericka Asthona a prítomnosť zastupuje Wayne McGregor. Predstavovať ich netreba, o ich talente hovoria ich diela. Večer otvára MacMillanovo Concerto na Šostakovičov slávny Klavírny koncert č.2, ktorý skladateľ dedikoval svojmu synovi Maximovi, aby ho pripútal k hudbe. Jednoduchá nálada, kedy sólista prvých päť minút hrá len jednoduché oktávy a až klasicistický orchester, ktorý si len tak žblnká, výborne otvárajú dielo.[…]

Continue reading …

Lukáš Slavický ako šéf

Jedno príslovie hovorí: keď sa karavána otočí, chromý baran sa ocitne na čele. Viac vrstevnatý význam tohto prirovnania je jasný. Pri zmene šéfa baletu Jihočeského divadla v Českých Budějoviciach riaditeľ inštitúcie Lukáš Průdek zariskoval, keď vynechal domáci rybník, a vyhľadal riaditeľa baletu v top lige českých tanečníkov. Priviedol Lukáša Slavického. Tým skončila nadvláda a choreografická tyrania bývalého šéfa, ktorý súbor viedol ako vlastnú baletnú company.  Častejšie striedanie šéfov by sa malo zaviesť všade. Zabránilo by sa stagnácii a situácii, keď tanečníci za tie biedne platy, ktoré majú, niekedy aj za celú kariéru nespoznajú viac než choreografie svojho šéfa, bohužiaľ poväčšine s jeho „pakrokmi“ a jeho tak jedného dvoch kamarátov, s ktorými si vymieňa prácu. Hrozný život tanečníkov žiť v tejto izolovanej bubline a okrem nonstop[…]

Continue reading …

Radúz a Mahulena

Bohužiaľ, niekedy až neskoro si spomenieme na hodnotné skutočnosti nášho života. V záplave moderných a trendy vecí, sa často vytratí z našich životov niečo, čo sme možno dostávali od detstva a čo nás formovalo. Aj malé dieťa výrazne vníma kultúrny otlačok, ktorý mu odovzdávajú jeho rodičia, škola, pedagógovia. Spomenul som si na toto nenávratné v našich životoch v súvislosti so smutnou udalosťou, akou bola náhla smrť herca Jana Třísku. Česká televízia, okrem „samozrejmej“ Obecnej školy, zaradila ako „bonus“ filmové spracovanie divadelnej hry Julia Zeyera Radúz a Mahulena v mimoriadnom filme Petra Weigla, ktorý sme ako deti sledovali. Dnes sú rozprávky, a všeobecne vysielania pre mládež, úplne iného razenia. Nezaoberajú sa kultúrnosťou obrazu tak,  ako filmový mág Weigl. A kam to s našou kultúrnosťou došlo, nemusia znamenať[…]

Continue reading …

Romeo a Júlia v Zürich Ballett

Veľký scénograf a zároveň intelektuál Milan Čorba v svojej knihe esejí, kde hovoria spolu Optimista a Pesimista, napísal zaujímavú, radikálnu a krutú pravdu. „Myslíte, že umenie má mať nejaký ctihodný cieľ?“ – pýtal sa Optimista. Pesimista mu odvetil: „V stredoveku umenie slúžilo intelektuálnej a všeobecnej podpore cirkvi. V 19. a 20. storočí slúžilo mýtu pokroku. Dnes neslúži ani tomu, ani onomu, obávam sa, že je predmetom bez obsahu a chýba mu príťažlivosť dogmy či ideológie“. Toto ma napadlo hneď po zhliadnutí Romea a Júlie Christiana Spucka, dvorného choreografa a šéfa baletu v Zürichu. Mnohé súčasné inscenácie si zakladajú na tom, že sa stanú dogmou, jediným možným výkladom, pred ktorým divák s úžasom padne a jeho romantická predstava o diele sa v ére post-postmoderny rozsype na úlomky, či radikálna koncepcia bude[…]

Continue reading …