Brodsky/Baryshnikov v Bratislave

Že sa ľudia dnes nechcú učiť? Že sú slabí a povrchní? Že k veľkému daru života pristupujú rovnako apaticky, akoby to bola ďalšia reklama na prací prášok či Coca-Colu? – Je možné niekoho odsudzovať za to, že sa utiahne do seba, svojho sveta? Videli ste v poslednej dobe svet? Tú krutosť, absenciu vzájomnosti? Práve umelci si veľmi často kladú správnu otázku: kam to všetko smeruje? Žijeme dlhšie, socializujeme sa na sieťach o samote, s vlastnou obrazovkou. Hĺbka citov je stále plytšia. Čoskoro z nich nezostane nič než mláka po odlive, potom vody za náprstok a potom mikrokvapka. Do dvadsiatich rokov má snáď dôjsť k integrácii človeka s čipom, aby sme vyliečili starnutie a stali sa nesmrteľnými. A do takéhoto sveta dvaja, vlastne traja umelci vypravili svoje[…]

Pokračovať v čítaní …

Legenda o neviditeľnom meste

Moja cesta do Ruska vyšla akurát pár hodín po začatí MS vo futbale. Aby dlhá cesta lietadlom ČSA, ktoré sa vždy pred štartom rozsype a má meškanie, (tentokrát sme meškali „len“ osemdesiat minút, z toho nás nechali hodinu sedieť v lietadle na runweji) a potom vlakom dobre ubehla, nabral som si kde sa len dalo, hrsť novín. Môj web je čisto kultúrny, ale teraz tieň politiky, neznalých českých novinárov a ich invektív, už prekročil pomyselnú hranicu. Toľko nenávisti k národu, ako prezentovali v MF Dnes, „Lidovkách“, „Hospodářkách“ na margo Ruska, Putina, politiky, ľudských práv a samozrejme všetkého možného, to bol skutočne gigantický román. Či skôr kameňovanie. Samozrejme, čo by nechrlili hrôzu z Ruska, keď aj taký britský minister zahraničia varuje svojich občanov, aby na[…]

Pokračovať v čítaní …

Hedda Gablerová v Den Norske Opera & Ballet

Pred rokom som jasal nad predstavením Nórskeho národného baletu s adaptáciou činohernej predlohy Henrika Ibsena Strašidlá. Uplynul rok a jasám znovu. Tentokrát Marit Moum Aune vsadila ešte na vyšší kaliber. Do baletného predstavenia previedla priam ikonickú Ibsenovu hru Hedda Gablerová. Pri Strašidlách Auneová bola autorkou scenára a režisérka, tentokrát je už aj choreografka a nie zlá. Mimoriadne. Podarilo sa jej zachovať svoj divadelný rukopis a pridať k nemu nevídanú plasticky modernú choreografiu, ktorá ctí a priamo adoruje tanečné schopnosti popredných členov národného baletného súboru. Zostal aj skladateľ Nils Petter Molvær, ktorý skomponoval celovečerný balet v dĺžke sto minút. Vedľa minimalistickej hudobnej plochy tvorenej zvukmi, rytmickými údermi, elektronikou a akustickým čarovaním, prisúdil sólový part až jazzovo znejúcej trúbke, ktorá v slzavých a ťahavých kaskádach vyjadruje nudu a zastavený čas[…]

Pokračovať v čítaní …

Le martyre de Saint Sébastien

Česká televízia na stanici Art sa úspešne rozvíja. Prečo? Okrem zaujímavých programov, ktoré sa kupujú na televíznych festivaloch z produkcie BBC, Arte a podobne, sa vďaka dramaturgii vracia aj k domácim osobnostiam. Filmový režisér Petr Weigl, dnes už starší pán žijúci v pokoji svojho pražského bytu, mal dvojitú smolu. Jeho tvorba pred rokom 1989 podliehala cenzúre, a okrem výlučne rozprávkových filmov, či opier, ktorých morálny presah námetu unikol cenzorom, sa divák nemohol zoznámiť s jeho bohatou filmografiou. Po roku 1989 zase už rýchlosť doby a života, ktorý sa stal oslavou slobody, nemal záujem vstupovať si do svedomia. V duchu moderného nihilizmu sa novou métou stal konzum. Každý chcel za kúsoček chvosta chytiť svoju šťastnú kométu a odletieť z bývalej štyridsaťročnej šede k žiarivej kapitalistickej budúcnosti. Kto[…]

Pokračovať v čítaní …

Denník zlodeja v Prahe

Pôvodne som po zlých skúsenostiach na opereplus.cz už nechcel písať o českej divadelnej scéne. Ale rozhodol som sa urobiť výnimku. Spojili sa totiž mimoriadni umelci, najlepší z najlepších a v Divadle Masopust vzniklo mimoriadne predstavenie. Monodráma, ktoré si napísal Miloslav Kőnig v réžii Jana Nebeského, hra, ktorá sa blíži k opere či oratóriu s hudbou Martina Dohnala, aj s jeho asistenciou na scéne. Tieto spomenuté hudobne dramatické žánre vyžadujú veľký prevádzkový aparát. Orchester, sólistov, zbor, recitátora, detský zbor, organ, zvony a podobne. Nebeský s Dohnalom nič také nepotrebujú, lebo majú talentovaného herca Miloslava Kőniga. Ten dokáže to, čo nikto(!). Spieva, hrá, tancuje a keby žil v inej krajine, bol by hviezdou slávnych scén ako Comédie–Française, londýnske Národné divadlo, či MCHAT. Bez Kőniga by inscenácia[…]

Pokračovať v čítaní …

Akram Khan – Until the Lions

Akram Khan je tvorca, ktorý si napriek ubiehajúcim rokom svojej kariéry drží status legendy. Koľko je takýchto tvorcov v súčasnosti, ktorých tvorba už skoro dve desaťročia neprestáva fascinovať? – Moc ich nie je. Vedľa starých bardov, je Khan ešte skoro „mladý“ žiak ( *1974). Zároveň je Khan nielen hľadač námetov, ale aj formy. Každé jeho predstavenie je iné, aj keď mu stále zostáva hlboký ponor do vnútorného sveta, ktorý odkazuje k starobylým mýtom, či eposom ako Mahábhárata.  Oné zvláštne scénické meditovanie na hranici rituálu zostáva Khanovi vlastnou katedrálou a až sakrálnym priestorom, kde sa divadlo znovu stretáva s náboženstvom, tak ako sa o to usilovali starobylé civilizácie a tak, ako sa k tomu navrátili veľkí režiséri činohernej avantgardy v sedemdesiatych a osemdesiatych[…]

Pokračovať v čítaní …

Revízor v Burgtheater

Jedným z najpozoruhodnejších svetových literátov je Nikolaj Vasiljevič Gogoľ. Jeho záhadný Revízor zľudovel napriek katastrofálnemu prepadáku, ktorým sa autorovi za života stal. Niet sa čomu diviť, pretože Gogoľova tvorba je žánrovo rozsiahla a nepredstaviteľne viac vrstevnatá. V legendárnom viedenskom Burgtheatri jeho hru naštudoval jeden z najžiadanejších režisérov súčasnosti Alvis Hermanis, ktorého kariéra zaviedla z Rigy na najprestížnejšie divadelné adresy Európy. Jeho strhujúca štvorhodinová inscenácia s top hercami Burgtheatru potvrdzuje mnohé prívlastky vlastné Gogoľovi a Revízorovi. Hermanis ich znásobuje, objavuje, ukazuje, pracuje s nimi. Jeden z najpozoruhodnejších vkladov Gogoľa ruskej a svetovej literatúre – balansovanie na hrane, rozvíja režisér tvorivým spôsobom. Posun hry do súčasnosti nie je u Hermanisa samoúčelný, ale filozoficko inteligentný, ako jeho vnímanie divadla. A tak zostáva ako Gogoľ na hrane medzi pravdepodobnosťou a nevierohodnosťou, medzi[…]

Pokračovať v čítaní …

Primal Matter na Wiener Festwochen

Jedným z vrcholov Wiener Festwochen 2016 sa stal titul Primal Matter. Dvaja interpreti. Dimitris Papaioannou – slávny, možno najslávnejší grécky choreograf, ktorý vzbudil svetový záujem, keď inscenoval otvárací ceremoniál Olympijských hier v Aténach v roku 2004. Už niekoľko rokov vylepšuje svoj aktuálny projekt. Osemdesiatminútové dueto samotného autora s charizmatickým Michalisom Theophanousom. Zdanlivo šokujúce na prvý pohľad. Iste si mnoho divákov kúpilo lístok vďaka naturálnej nahote interpreta. Divadlo sa stále nenabažilo pohľadu na nahých interpretov na scéne. Papaioannou je ale jeden z mála, ktorý dosiahol nielen šok, ale aj ideu a obsah. Možno je to talent, či jeho osobná grécka tradícia drámy. Vystaval autorské predstavenie, ktoré by sa dobre dalo vyložiť aj ako monodráma. Na bielom[…]

Pokračovať v čítaní …

Faust v Slovinskom národnom divadle

Naša spoločnosť neberie deti na pohreby, pretože to je príliš kruté. Smrť a jej prítomnosť nemá v dnešnom modernom svete právo na existenciu. Jedinec sa cíti silný a nezraniteľný. Úspešný a dokonalý.  Ale nie je to naopak?  Nie je naopak kruté, nenechať deti, aby sa rozlúčili s niekým, kto bol v ich živote prítomný? Je to zásadný rituál, ktorý je nutný, pretože nám pomáha  vyrovnať sa s vlastnou konečnosťou. Smrť vždy bola súčasťou života predkov a počas roka sa s ňou stretávali nielen pri úmrtí vo svojich pospolitostiach, ale aj v mnohých rituáloch a obradoch počas roka. V minulosti sa umieralo bez ohľadu na vek. Umierali novorodeniatka, bola vysoká detská úmrtnosť, muži zomierali vo vojnách, ženy na komplikácie s pôrodom. Silní ľudia podľahli infekciám. Až v modernej spoločnosti sa smrť pevnejšie[…]

Pokračovať v čítaní …