Legenda o neviditeľnom meste

Moja cesta do Ruska vyšla akurát pár hodín po začatí MS vo futbale. Aby dlhá cesta lietadlom ČSA, ktoré sa vždy pred štartom rozsype a má meškanie, (tentokrát sme meškali „len“ osemdesiat minút, z toho nás nechali hodinu sedieť v lietadle na runweji) a potom vlakom dobre ubehla, nabral som si kde sa len dalo, hrsť novín. Môj web je čisto kultúrny, ale teraz tieň politiky, neznalých českých novinárov a ich invektív, už prekročil pomyselnú hranicu. Toľko nenávisti k národu, ako prezentovali v MF Dnes, „Lidovkách“, „Hospodářkách“ na margo Ruska, Putina, politiky, ľudských práv a samozrejme všetkého možného, to bol skutočne gigantický román. Či skôr kameňovanie. Samozrejme, čo by nechrlili hrôzu z Ruska, keď aj taký britský minister zahraničia varuje svojich občanov, aby na šampionát nejazdili, lebo im tam hrozí väzenie a Anglicko ich z neho nemá šancu zachrániť. (?) Je to k smiechu? – či skôr k plaču?

Ja sám osobne som bol v Rusku mnohokrát a je to jedna z mála krajín, kde ešte cítiť pohostinnosť, bezpečnosť, kultúrnu tradíciu. Ani v noci hodinu pešou prechádzkou z divadla Piterom (ako domáci vravia Petrohradu), som nenatrafil na žiadne nebezpečie, čo sa rozhodne nedá povedať o mnohých „čistých – demokratických“ metropolách EU. Jediné čo niekedy ruší, sú opití európski turisti, ktorí ako vždy nevedia čo sa sluší a patrí. Aj elegantné vlaky, s palubnou posádkou na dlhé trate, nie sú žiadnou pascou. A vždy vo vlaku robia „bodrel“ naši. Anglickí turisti sú schopní aj o šiestej ráno piť ďalšie pivo a pre celý vagón sa ich šestica dokáže postarať o estrádu. A samozrejme neznáma kamarátka z USA sa na Britov lepí ako Salome na Herodesa. Nemeckí turisti zas dokážu zapchať uličku, lebo štyria si nestačia a tak sa zlezú všetci z celého vagóna a šesť hodín sú schopní stáť pri sediacej štvorici a plánovať a rozprávať. Nevadí im, že je to nočný vlak, kde cestujúci túžia po tichu a spánku. O tom, že v chráme (aj keby som bol indián či jehovista) sa čiapka nenosí, je dnes už márne niekomu hovoriť. Alebo, že prežúvať ako nejaká krava na pažiti, je dosť nevhodné.  Je možné, že minister zahraničia Britov varuje práve preto, že vie, že sa chovajú ako teľatá a možno by sa mohli potom ocitnúť na nejakej policajnej stanici.

A že varujú v novinách, že osoby chovajúce sa homosexuálne na ulici, môžu dostať pokutu? –  Správne. Koho na mieste, kde tiekla krv nevinných obetí revolúcie, pred chrámom, kde korunovali ruských vládcov, pred bazilikou, kde možno odpočívajú v pokoji, pred chrámami, kde sa ruský národ utiekal k Bohu v dobe žiaľu i slávil svoje šťastie, zaujímajú nejakí Holanďania, ktorí sa ocuciavajú? Sám jeden človek, ktorý v Rusku žije, mi povedal: „Moje práva nikto neporušuje. Je to správne. Každý nech si robí doma čo chce, s kým chce. A nikto to nerieši. Ale prečo by sme mali polonahí behať v nejakých dúhových sprievodoch po našom meste? Kvôli čomu?“

Z inej strany. Spomeňte si na niektoré naše relácie, ktoré ukazovali osudy pamiatok. Ako ich sami ľudia našich krajín dovolili zničiť a vykradnúť a sami sa na tom podieľali. Na stanici Ruská kultúra bežal až dojemný dokument, ako pred Nemcami ľudia miesto seba zachraňovali cárske paláce okolo Petrohradu. Zakopávali sochy na záhrade, odnášali najcennejšie pamiatky do bezpečia. Samozrejme giganti zla radi ničili chrámy, ich pyšné veže s cibuľovitými zlatými korunami, miesto chrámu Krista Spasiteľa chceli zjazdový palác. Ale vždy sa našiel dostatok čestných ľudí, ktorí vzdorovali rozpínajúcemu sa zlu. Keď budete stáť na Červenom námestí, na tom gigantickom martovom poli, kde sa v diaľke celkom malý, ako detský hrad z piesku, rysuje chrám Vasilija Blaženého, Spaská veža napravo, červené hviezdy proti nebu, naľavo obchodný dom, za hradbami Kremeľ, pochopíte viacej.

Ktorý národ má toľko duchovných, silne religióznych hudobných diel? Napadlo ma to včera, keď Ruská kultúra reprízovala moju obľúbenú inscenáciu Dmitriho Tcherniakova Legenda o neviditeľnom meste Kiteži. Opera priam eschatologického apokalyptického zjavu, ktorá hovorí o posledných veciach človeka. Nepriateľ, ktorý chce zničiť tajomné mesto Kitež a zmocniť sa bohatstva z jeho dvadsiatich chrámov. Úžasná metafora od Rimskeho- Korsakova o časom budúcich, keď písal dielo na počiatku dvadsiateho storočia. Potoky krvi, smrť, zničenie, vraždy, skaza. Až symbolistické spojenia o drancovaní, zmare a smrti. A ľud, ktorý sa modlí k Bohorodičke o ochranu. Geniálna opera, nedocenená, ďaleko presahujúca rozmer európskeho Parsifala, pretože okrem otázok mystických sa zaoberá aj sociálnou rovinou života. V postave Gríšu sa vracajú Dostojevského trpiaci hriešnici, ktorí svoju neveru v Boha potvrdzujú svojím aktívnym vzdorom voči Bohu. Tcherniakovova inscenácia z Amsterdamu je okúzľujúcim súčasným operným divadlom, ktoré má mimoriadnu silu. Typovo presní interpreti, strhujúca výprava, psychologické herectvo, nesmierne rafinovaná hra so symbolmi i metaforami. Nie nadarmo  Tcherniakov toto dielo dôverne pozná. Opera bola jednou z jeho prvých inscenácií. Inscenoval ju na začiatku milénia v Mariinskom divadle a jeho inscenácia pobrala toľko najvyšších divadelných cien ako sa len dalo. Fascinujúce obrazy, ktoré sú hlboko zemité, tak ako mnohé spodné prúdy ruskej melodiky Korsakova i nebeskej harmónie a zvukovo orientálnej inštrumentácie v partitúre, zároveň sa však svojim naturelom blížia rafinovanej dráme duší a charakterov. Nešťastný osud Fevronije, ktorá prichádza o svojho milého cároviča, ktorý umiera pri obrane Kiteža a ktorej Tcherniakov prisudzuje tak krásne a zároveň tak beznádejné umieranie. U Tcherniakova nádej zostáva v podobe malého svetielka v svätej chalúpke, žiadny transcendentálny nebeský Jeruzalem ako obraz Kiteža sa nekoná. Je to obraz dneška, vykoreneného sveta po Eliotovej Pustine, sveta žalujúceho a dychtivého, kde nádej je malinká, slabá,  tá posledná nenápadná, ktorá vyliezla podľa povesti z Pandorinej skrinky. A predsa nebeská hostina a religiózny akt poslednej večere, ktorá je zároveň svadbou, vyjadruje aj v duši ateistu hlboké vnútorné emocionálne pohnutie. Geniálna inscenácia, prototyp brilantného talentu, veľkých znalostí i rozmeru mysle.

A samozrejme, ako som začal, to nie je jediná opera s religióznym a silne humánnym podtextom. Čo potom Chovančina, Boris Godunov, ale i diela ako Hráč, Katarína Izmajlovna, Ruslan a Ľudmila. Sami si menujte ďalšie, spomínajte, aký silný morálny imperatív nastavujú. Niet tu nejakej opery komickej, tradícia buffy, salónne drámy. V ruskej opernej literatúre sú to silné príbehy obety a obetovania. Aj taká Sneguročka sa radšej obetuje a na slnku sa roztopí, či Volchevna sa stane riekou, Marfa sa upáli, Líza radšej zahynie v Neve, akoby žila v hriechu a Tatiana ako morálne silná žena odmietne vášeň, pretože ctí manželský sľub. A pritom každý osud je obostretý jedinečným šarmom a údelom, radosťou i súžením. Ako postáv v príbehoch, bájach, „skazkách“, či operách, tak i nás samotných. Ak Shakespeare bezútešne a priam pohansky hovorí, že naše bytie obostiera spánok, tu hovorí geniálny Dostojevskij v širšej dimenzii: „V človeku je skrytá záhada vesmíru a rozriešiť záhadu človeka,  znamená rozriešiť otázku Boha“. A tak uplatniac metaforu mesta, ktoré je mýtickým svetom spravodlivých, kde je náš Kitež? Je mestom spravodlivých, tých, ktorí nezhrešili, múdrych panien, Berlín? – New York? – Londýn? – Moskva? Čo je cieľom nás samotných? Vieme to vôbec?

 

foto: HET Opera Asterdam, 2012

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *