Onegin v Eifman Ballet Saint-Petersburg

Onegin sa zjavil ako stálica baletného repertoáru od uvedenia verzie Johna Cranka. Napriek ohromnému počtu baletných súborov, ktoré majú balet v repertoári sa nemožno ubrániť úvahám, nakoľko je Crankov Onegin preceňovaný. Choreograf, na ktorého od jeho náhlej smrti všetci spievajú ódy a označujú ho za najlepšieho baletného rozprávača, znalca a intelektuála, bol v priebehu desaťročí isto prekonaný inými rozprávačmi, napríklad Neumeierom. Samozrejme, rodák z južnej Afriky má v mnohom prvenstvá, ale náhla smrť v štyridsiatich šiestich rokoch prerušila jeho umelecký vývoj, aj ten takzvaný stuttgartský baletný zázrak. Cranko sa prvýkrát stretol na umeleckom poli s Oneginom pri svojom pobyte v Londýne, keď do opernej inscenácie Covent Garden choreografoval slávne tanečné scény (1952). Podľa Percivalovej biografie o[…]

Continue reading …

Od čoho by ste chceli utiecť?“

Začiatok novej divadelnej sezóny mi pripomína čakanie na Českú poštu. Dostanete SMS, že v tom a tom čase vám dovezú balík. Čakáte. Ale nedočkáte sa. Ďalší deň dostanete informáciu, že nastala chyba a balík príde zajtra. Tak čakáte znovu a taktiež nič. Neskôr dostanete nenápadne do schránky upomienku, že ste neboli k zastihnutiu. Podobnú pachuť z čakania a nedočkania sa mám aj teraz. Najprv som dostal oznámenie, že z Berlína bude Sasha Waltz, inak moja obľúbenkyňa, živo vysielať novú kreáciu Exodus. A tak som natešený čakal. To je predsa výhoda nemusieť cestovať, riešiť ubytovanie a všetko ostatné. Krátko pred hodinou štartu sa človek pohodlne usadí k počítaču, či si ho prepojí s televízorom, aby mal veľký obraz. Trochu iná konzumácia divadla, než sa niekde tiesniť, vmestiť[…]

Continue reading …

Svatá Ludmila v Prahe

Katolícke sviatky štrnásteho, pätnásteho a šestnásteho septembra – Povýšenie svätého kríža, Sedembolestnú Pannu Máriu a spomienku svätej Ľudmily, umelecky obohatil festival Dvořákova Praha 2018  slávnostným koncertom dedikovaným tiež ku stému výročiu vzniku republiky, gigantickým oratóriom Antonína Dvořáka Svatá Ludmila. Nádherný počin od festivalovej dramaturgie. Nielen pre enormné nároky  na interpretačnú a organizačnú stránku takého monumentálneho hudobného diela na úrovni trojdejstvovej opery, ale aj pre dramaturgickú pestrosť a logický vzťah príbehu o svätej Ľudmile a Bořivojovi k dejinám českého národa. Triumfom koncertu je osobnosť dirigenta Jakuba Hrůšu. Po náhlom odchode Jiřího Bělohlávka, je ťažké si predstaviť inú dirigentskú osobnosť pre tento náročný večer. Hrůša má jedinečný druh talentu pre takéto dielo, je totiž dirigentom, ktorého nemožno jasne zaradiť. Sú dirigenti operní a sú dirigenti na[…]

Continue reading …

Hans van Manen II.

Pôvodne som nechcel na tomto mieste článok ukončiť a spraviť druhý diel, ale tým by sa rozpojila akási vnútorná štruktúra. Obsahové prepojenie a porovnanie. Dnes ale nemá nikto čas a ku káve na raňajky je taký článok dlhý. Efektné krátke veci miluje dnešné publikum, lenže potom príde starý muž, ktorý žiada ticho, čas. Neberie ohľad na módne zvyklosti. Hans van Manen. Jeho vnímanie pohybu je diametrálne odlišné. Manen hľadá význam krokmi. Pritom jeho zdanlivo homogénna tvorba je rôznorodá. A tak vidíme Manena ako mladého, dobou a stuttgartským mýtom ovplyvneného muža v jeho balete Corps (1985). Na vtedy obľúbené symfonické diela ako je Bergov husľový koncert (Pamiatke anjela) spriada síce dobovo poplatnú, ale v mnohých miestach nadčasovú choreografiu, ktorá sa opiera o hlbokú muzikalitu[…]

Continue reading …

Hans van Manen I.

V lete som trochu sledoval čo nového v baletnom svete. Popravde sa mi zdalo, že nič moc extra. Akoby stále to isté. Potom som si po dlhšej dobe našiel čas na Hansa van Manena. Pútajú ma k nemu totiž až milé osobné spomienky, keď predsedal porote na festivale Dance Open 2014 v Petrohrade. Legenda, choreograf van Manen, prekonal svoj tradičný ostych a predstúpil pred hordu hlavne ruských žurnalistov. Tí sa prejavili ako nemilosrdní národniari a nešetrili choreografa nezodpovedateľnými otázkami o tom, ktorú ruskú balerínu má najradšej, ktorého ruského skladateľa má najradšej, prečo nemá rád Šostakoviča, prečo má rád Prokofieva, prečo Stravinského, ktorého ruského choreografa uznáva…  a podobne. Majster sa však nenechal zaskočiť, predviedol celý rad vlastných „manenovských miniatúr“ a získal si niektorých nepriateľsky naladených[…]

Continue reading …

Salome na Salzburg Festspiele

Uviesť v Salzburgu na festivale novú Salome je risk. – Prečo? – Posledná inscenácia totiž bola majstrovská. Bola dielom veľkého, rýdzo operného režiséra našej doby, Stefana Herheima. Nová inscenácia má zmysel len vtedy, ak prinesie inú poetiku a nebude súperiť s tou minulou. To sa tentokrát zvrchovane podarilo nielen v réžii, ale aj v brilantnom hudobnom naštudovaní, ktoré má na svedomí Franz Welser – Mőst. Ako režisér sa predstavil nikto menší než taliansky mág autorského divadla a nových výkladov Romeo Castellucci. Dvojica, ktorá si vzácne porozumela. Dirigent by mal ihneď dostať ponuku od popredných gramofónových firiem, pretože jeho hudobné naštudovanie odkrýva netušené elementy Straussovej partitúry. Spevácke obsadenie je absolútne perfektné v súčinnosti s jeho víziou, nie hrmotnej giganticky orgiastickej zvukovej masy, ale[…]

Continue reading …

Naše násilí, vaše násilí

Dlho som váhal, či sa vyjadriť k najväčšej divadelnej kauze, ktorá prekonala aj škandál s Pitinského Daliborom. Isto spomínate. Akosi som vnútorne cítil, že neviem nájsť správne slová, ako sa zastať Frljićovej inscenácie. Dokonca som dostal na email akýsi pamflet, kde bolo všetko výborne prekrútené v duchu správnej fake news. Už je to tu. Odpoveď mi poskytol až rozhovor so spisovateľkou Petrou Dvořákovou, ktorá mimo divadelného sveta výstižne a stručne vyjadrila celý problém. Vyjadrila svoj názor v nadväznosti na zdesenie Dominika Duku a odpoveď presne pomenovala v pár slovách: „.. nerozlišuje, co je umění, a co spadá do oblasti etiky“, povedala Dvořáková v rozhovore pre Lidové noviny. A to je úplne presné a tým dala impulz aj mne, aby som sa s vami podelil. A toto je pravda.[…]

Continue reading …

Turandot v Teatro Regio Torino

Táto operná sezóna by nebola kompletná, bola by vlastne hrozná, keby som nemal šťastie vidieť, nebojím sa povedať, najlepšiu inscenáciu Pucciniho Turandot súčasnosti z Teatro Regio v Turíne. Čo je to za bohaté talianske mesto, ktoré si môže dovoliť takúto produkciu pre kultúrnu obec a pre športových fanúšikov kúpiť najlepšieho futbalistu sveta? Opera vždy mala výsadné postavenie drahého žánru. Umenia, ktoré je treba rozmaznávať a dotovať. Niečo, čo u nás nefunguje a najskôr nikdy ani nebude. Veď v Národnom divadle nemajú ani dostatočne veľké javisko, nieto orchestrisko. Je to divadlo ako symbol národného obrodenia, ale nie prejav vyspelého kultúrneho národa a erudície. Nemci, tí vedeli, akú si postaviť divadelnú budovu (dnešná Štátna opera)! V Turíne sa vždy vedeli zmobilizovať k výrazným krokom. Už pre[…]

Continue reading …

„Zázrak umění nejde vysvětlit“ – odišiel Petr Weigl

U nás sa veľké osobnosti prezentujú málo. Keď sa zo zabudnutia vynorila znovu osobnosť jedinečného Petra Weigla naposledy, dostal Cenu Tháliu (2016). Dnes sa vynorila znovu. Pretože majster umrel. Veľký režisér, oceňovaný viac v zahraničí než doma, mi vtedy po ocenení  povedal: (cena Thálie)„Je potvrzením, že přeci jen existuje jakási paměť a že ten čas nepostupuje tak rychle, aby všechno smetl.“  Tvárou v tvár neúprosnej smrti sa dnes môže zdať, že čas predsa len vykonal svoje dielo a zmietol všetko. Zostáva tu však mimoriadne majstrovo dielo, ktoré nám daroval a v mojom archíve náš spoločný rozhovor, o ktorý sa chcem podeliť. Z divadelnej tvorby je to hlavne Weiglova kultová vizionárska inscenácia Prokofievovho baletu Romeo a Júlie v pražskom Národnom divadle. V televízii sa často spomína činoherná[…]

Continue reading …