Tosca vo Fínskej národnej opere

Pred pár týždňami som písal, že je najlepšie sledovať mená režisérov, dôkladne si pozrieť fotky a naštudovať si, na čo si chcem vlastne kúpiť lístok, aby som nemal v divadle šok, sklamanie. Zdá sa, že stredoeurópske divadlá valcuje chladný sever. Calixto Bieito pripravil v Oslo strhujúcu novátorskú Toscu pre toto storočie, v Helsinkách zase inú Toscu pripravil ďalší významný režisér Christof Loy. Ten sa etabloval svojimi výtvarne vyhranenými inscenáciami, ktoré netrpia prehnanými ornamentmi, ani šokujúcimi posunmi v oblasti vzťahov medzi postavami a zostávajú verné libretu i skladateľovi. Ale čistý dizajn inscenácie ich posúva k súčasným trendom, ktoré na javisku vládnu. Inscenáciu zaznamenala aj televízna stanica Arte, takže si ju môže pozrieť každý. Ale stojí za to? Vedľa extravagantného a na dreň idúceho Bieita,[…]

Continue reading …

Faust v Teatro Real Madrid

Na Prostejovsku sa stal pekný príbeh. Krčmár sa dva roky angažoval v kultúrnom živote obce. Nebol len majiteľom reštaurácie – dedinskej „hospody“, ale usporadúval v nej rôzne koncerty. Tentokrát však adventné koncerty neuskutočnil. Popredal obyvateľom drahé lístky na pražské hviezdy a záhadne zmizol aj s nazbieranými peniazmi a svoju hospodu nechal tak. Zmizol. Polícia zistila, že jeho meno bolo falošné a jednalo sa o celoštátnehľadanú osobu. Vyšetrovatelia teraz váhajú či si dva roky budoval dobrú povesťu obyvateľov, ktorí si ho obľúbili a čakal kým uskutoční svoj grandiózny podvod,alebo sa mu stalo niečo vážne a preto nazbieral veľkú čiastku peňazí a zdúchol. Operní režiséri sú tomuto podobenstvu podobní. Roky si budujú dobrú povesť, aby ju potom[…]

Continue reading …

Tosca v Den Norske Opera Oslo

Dnešná operná inscenačná prax došla tak ďaleko, že je najlepšie sledovať mená režisérov, dôkladne si pozrieť fotky a naštudovať si, na čo si chcem vlastne kúpiť lístok. Calixto Bieito je stávka na divadelný zážitok, ale i šok. „Staromilcom“ sa odporúča jeho inscenáciám vyhnúť. Je to ale režisér, ktorý zo svojho vnútorného presvedčenia, svetonázoru aj politického podhubia vkladá do opery temné prúdy súčasného života. Jeho Tosca sa po niekoľkých krotkých inscenáciách opäť stala aktuálnym spoločensko-politickým ringom. Vo veristickej opere obzvlášť môže rušiť diváka inscenačný kľúč, ktorý sa vyhýba reáliám. Kostol, palác, Anjelský hrad, presná doba Napoleonovho ťaženia na Taliansko. Lenže u Bieita ani toto odbúrať nestačí. Abstraktný priestor nemá ani kaplnku rodu Attavanti, Angelotti nemá žiadny kľúč, maliar Cavaradossi[…]

Continue reading …

Onegin v Eifman Ballet Saint-Petersburg

Onegin sa zjavil ako stálica baletného repertoáru od uvedenia verzie Johna Cranka. Napriek ohromnému počtu baletných súborov, ktoré majú balet v repertoári sa nemožno ubrániť úvahám, nakoľko je Crankov Onegin preceňovaný. Choreograf, na ktorého od jeho náhlej smrti všetci spievajú ódy a označujú ho za najlepšieho baletného rozprávača, znalca a intelektuála, bol v priebehu desaťročí isto prekonaný inými rozprávačmi, napríklad Neumeierom. Samozrejme, rodák z južnej Afriky má v mnohom prvenstvá, ale náhla smrť v štyridsiatich šiestich rokoch prerušila jeho umelecký vývoj, aj ten takzvaný stuttgartský baletný zázrak. Cranko sa prvýkrát stretol na umeleckom poli s Oneginom pri svojom pobyte v Londýne, keď do opernej inscenácie Covent Garden choreografoval slávne tanečné scény (1952). Podľa Percivalovej biografie o[…]

Continue reading …

Od čoho by ste chceli utiecť?“

Začiatok novej divadelnej sezóny mi pripomína čakanie na Českú poštu. Dostanete SMS, že v tom a tom čase vám dovezú balík. Čakáte. Ale nedočkáte sa. Ďalší deň dostanete informáciu, že nastala chyba a balík príde zajtra. Tak čakáte znovu a taktiež nič. Neskôr dostanete nenápadne do schránky upomienku, že ste neboli k zastihnutiu. Podobnú pachuť z čakania a nedočkania sa mám aj teraz. Najprv som dostal oznámenie, že z Berlína bude Sasha Waltz, inak moja obľúbenkyňa, živo vysielať novú kreáciu Exodus. A tak som natešený čakal. To je predsa výhoda nemusieť cestovať, riešiť ubytovanie a všetko ostatné. Krátko pred hodinou štartu sa človek pohodlne usadí k počítaču, či si ho prepojí s televízorom, aby mal veľký obraz. Trochu iná konzumácia divadla, než sa niekde tiesniť, vmestiť[…]

Continue reading …

Svatá Ludmila v Prahe

Katolícke sviatky štrnásteho, pätnásteho a šestnásteho septembra – Povýšenie svätého kríža, Sedembolestnú Pannu Máriu a spomienku svätej Ľudmily, umelecky obohatil festival Dvořákova Praha 2018  slávnostným koncertom dedikovaným tiež ku stému výročiu vzniku republiky, gigantickým oratóriom Antonína Dvořáka Svatá Ludmila. Nádherný počin od festivalovej dramaturgie. Nielen pre enormné nároky  na interpretačnú a organizačnú stránku takého monumentálneho hudobného diela na úrovni trojdejstvovej opery, ale aj pre dramaturgickú pestrosť a logický vzťah príbehu o svätej Ľudmile a Bořivojovi k dejinám českého národa. Triumfom koncertu je osobnosť dirigenta Jakuba Hrůšu. Po náhlom odchode Jiřího Bělohlávka, je ťažké si predstaviť inú dirigentskú osobnosť pre tento náročný večer. Hrůša má jedinečný druh talentu pre takéto dielo, je totiž dirigentom, ktorého nemožno jasne zaradiť. Sú dirigenti operní a sú dirigenti na[…]

Continue reading …

Hans van Manen II.

Pôvodne som nechcel na tomto mieste článok ukončiť a spraviť druhý diel, ale tým by sa rozpojila akási vnútorná štruktúra. Obsahové prepojenie a porovnanie. Dnes ale nemá nikto čas a ku káve na raňajky je taký článok dlhý. Efektné krátke veci miluje dnešné publikum, lenže potom príde starý muž, ktorý žiada ticho, čas. Neberie ohľad na módne zvyklosti. Hans van Manen. Jeho vnímanie pohybu je diametrálne odlišné. Manen hľadá význam krokmi. Pritom jeho zdanlivo homogénna tvorba je rôznorodá. A tak vidíme Manena ako mladého, dobou a stuttgartským mýtom ovplyvneného muža v jeho balete Corps (1985). Na vtedy obľúbené symfonické diela ako je Bergov husľový koncert (Pamiatke anjela) spriada síce dobovo poplatnú, ale v mnohých miestach nadčasovú choreografiu, ktorá sa opiera o hlbokú muzikalitu[…]

Continue reading …

Hans van Manen I.

V lete som trochu sledoval čo nového v baletnom svete. Popravde sa mi zdalo, že nič moc extra. Akoby stále to isté. Potom som si po dlhšej dobe našiel čas na Hansa van Manena. Pútajú ma k nemu totiž až milé osobné spomienky, keď predsedal porote na festivale Dance Open 2014 v Petrohrade. Legenda, choreograf van Manen, prekonal svoj tradičný ostych a predstúpil pred hordu hlavne ruských žurnalistov. Tí sa prejavili ako nemilosrdní národniari a nešetrili choreografa nezodpovedateľnými otázkami o tom, ktorú ruskú balerínu má najradšej, ktorého ruského skladateľa má najradšej, prečo nemá rád Šostakoviča, prečo má rád Prokofieva, prečo Stravinského, ktorého ruského choreografa uznáva…  a podobne. Majster sa však nenechal zaskočiť, predviedol celý rad vlastných „manenovských miniatúr“ a získal si niektorých nepriateľsky naladených[…]

Continue reading …

Salome na Salzburg Festspiele

Uviesť v Salzburgu na festivale novú Salome je risk. – Prečo? – Posledná inscenácia totiž bola majstrovská. Bola dielom veľkého, rýdzo operného režiséra našej doby, Stefana Herheima. Nová inscenácia má zmysel len vtedy, ak prinesie inú poetiku a nebude súperiť s tou minulou. To sa tentokrát zvrchovane podarilo nielen v réžii, ale aj v brilantnom hudobnom naštudovaní, ktoré má na svedomí Franz Welser – Mőst. Ako režisér sa predstavil nikto menší než taliansky mág autorského divadla a nových výkladov Romeo Castellucci. Dvojica, ktorá si vzácne porozumela. Dirigent by mal ihneď dostať ponuku od popredných gramofónových firiem, pretože jeho hudobné naštudovanie odkrýva netušené elementy Straussovej partitúry. Spevácke obsadenie je absolútne perfektné v súčinnosti s jeho víziou, nie hrmotnej giganticky orgiastickej zvukovej masy, ale[…]

Continue reading …