Popoluška v Mariinskom divadle

Vírusová kríza odhalila, aký je tanečný svet pestrý. Keby som mal vidieť všetky predstavenia, ktoré vysielajú, streamujú, prezentujú divadlá Ruskej federácie od hraníc s Európou až po Vladivostok, sledoval by som celý deň len to. Úplný maratón. A čo ďalšia časť sveta Amerika, prestížne súbory z New Yorku, San Francisca, menšie súbory. K tomu Európa, kde aj súbory, ktoré na zmluvách s kinom, televíziami dotujú svoj rozpočet, zdarma sprístupňujú svoje nahrávky. Druhý problém tohto zázraku je však naplniť očakávania. So zdesením som absolvoval Béjartovu Čarovnú flautu. A nechápal som od začiatku do konca, ako vôbec mohol niečo také vytvoriť, a ako si vlastne získal svoju slávu. Pustiť operu z nahrávky, so spevom, v celej dĺžke, u Mozartovho diela aj s hovorenými dialógmi, veď je to singspiel[…]

Pokračovať v čítaní …

Luskáčik v Berlíne

Vladimír Malakhov si vo svojej poslednej berlínskej sezóne(2013/2014) objednal „historicky správneho“ Luskáčika, ktorý má vychádzať z originálnej choreografie Leva Ivanova (Mariinské divadlo, 1892) na základe libreta, ktoré pripravil Petipa a vychádzal v ňom z Ernsta Theodora Wilhelma Hoffmanna Luskáčik a Myší kráľ v preklade do francúzštiny od Dumasa st. Luskáčikovský mýtus ovplyvnila nepochybne inscenácia Alexandra Gorského (1919), Nikolaja Sergejeva (1934),či verzie Vasilyho Vajnonena z roku 1934, alebo Yuriho Grigorovicha (1966). Pôvodná verzia pre Berlín môže byť zaujímavejšia i tým, že v svetovej premiére v Petrohrade Fée dragée tancovala primabalerína cisárskeho dvorského baletu z Berlína Antonietta dell´Era. K snahe o pôvodnú atmosféru patrí i výprava. A tak Medvedev oživil scénu, ktorá je spojením návrhu Konstantina M.[…]

Pokračovať v čítaní …

Súťaž Luskáčikov

Luskáčik patrí k tým baletom, ktoré vždy znovu prekvapujú svojim inscenačným tvarom. Skúsený divák vždy dychtí po tom, ako budú riešené myši, ako vyrastie izba, stromček, ako budú vyzerať snehové vločky, čo sa bude diať v druhom dejstve a či príbeh dostane nejaký hlbší význam okrem vianočnej feérie. Každý rok znovu sa na scénu vracia Čajkovského Luskáčik sprevádzaný menami Petipu, Ivanova, Vajnonena, Sergejeva, Gorského, Grigoroviča, Béjarta a ďalších a ďalších, ktorí hľadajú cestu k baletu korunovanému úchvatnou Čajkovského hudbou. Tu niekoľko typov. Na vlastné nebezpečie Ballet du Grand Théâtre de Genève má stále v repertoári dekadentnú inscenáciu psychedelického kúzla a napodiv diváci na ňu chodia. Či ich očaruje eklektická choreografia, či výprava v štýle haute[…]

Pokračovať v čítaní …

Onegin v Eifman Ballet Saint-Petersburg

Onegin sa zjavil ako stálica baletného repertoáru od uvedenia verzie Johna Cranka. Napriek ohromnému počtu baletných súborov, ktoré majú balet v repertoári sa nemožno ubrániť úvahám, nakoľko je Crankov Onegin preceňovaný. Choreograf, na ktorého od jeho náhlej smrti všetci spievajú ódy a označujú ho za najlepšieho baletného rozprávača, znalca a intelektuála, bol v priebehu desaťročí isto prekonaný inými rozprávačmi, napríklad Neumeierom. Samozrejme, rodák z južnej Afriky má v mnohom prvenstvá, ale náhla smrť v štyridsiatich šiestich rokoch prerušila jeho umelecký vývoj, aj ten takzvaný stuttgartský baletný zázrak. Cranko sa prvýkrát stretol na umeleckom poli s Oneginom pri svojom pobyte v Londýne, keď do opernej inscenácie Covent Garden choreografoval slávne tanečné scény (1952). Podľa Percivalovej biografie o[…]

Pokračovať v čítaní …

Labutie jazero v The Royal Ballete

V londýnskom kráľovskom balete tak dlho chystali nové Labutie jazero, až ako sa povie, vyberali, vyberali, až prebrali. Prečo choreograf Liam Scarlett? Talentovaný choreograf sa presadil svojimi temnými a rafinovanými baletmi, ktoré v dramaturgii a divadelnosti javiskového spracovania prekračovali hranicu baletného žánru. Labutie jazero ho príliš zviazalo. Jasná stavba i dva biele dejstvá príliš zaťažili jeho fantáziu a tak vzniklo pohromade zle držiace libreto, ktoré neuspokojí ani Čajkovského geniálnu hudbu, ani očakávania na Scarletta kladené. Dobre, kráľovná je vdova a tak ústrednú exekutívnu rolu na kráľovskom dvore preberá záhadný barón von Rothbart. Ten má svoje ambície  a princa nemá v láske. To už sme videli mnohokrát. Lenže v priebehu drámy proti nemu žiadny dramatický výpad nepodnikne. Jedno jediné dynamické miesto, ktoré Scarlett ako režisér priniesol[…]

Pokračovať v čítaní …

Eugen Onegin v Mariinskom divadle

Druhého mája 2013 sa otvorila nová budova Mariinského divadla, nazvaná Nová scéna, či Mariinské II. Historická budova so svojim zvláštnym kúzlom, rozľahlými krídlami, služobným vchodom, kde sa diváci tiesnili, aby sa prinajmenšom raz za storočie mohli dotknúť svojich idolov v žiari slnka a kupol chrámu svätého Mikuláša. Naproti ošarpaná budova slávneho konzervatória – tá sa práva rekonštruuje, ktorú stráži socha Rimskeho-Korsakova. Zákulisie Mariinského divadla bolo také malé, že celkových 1590 zamestnancov malo k dispozícii iba štyridsať percent plochy určenej zákonom; zradila aj zastaraná javisková technika a pri nasledovnom požiari bola zničená celá zbierka historických kulís. Problém bol vyriešený tak, že na druhej strane kanála, ktorý obteká zadnú stranu divadla, bola pristavaná nová budova s ohromnou[…]

Pokračovať v čítaní …

Labutie jazero v Mariinskom divadle

Labutie jazero je balet baletov. Je pre väčšinu svetovej populácie synonymom baletného umenia. Zároveň je esenciou baletných tradícií a motívov. Princ, ktorý opustí (zradí) svoju milú, má isto predlohu v Giselle, bál, na ktorom si má vyvoliť svoju nevestu je paralela k Taglioniho La Fille du Danube. Labutie dievčiny majú predobraz v sylfidách. Dej má i mnoho podobností a paralel s Auberovou operou Le Lac des fées. Ďalšie motívy sa k téme pridávajú: Johann Karl August Musäus – Der geraubte Schleier z jeho zbierky ľudových rozprávok nemeckých. Mnohí bádatelia oceňujú aj kladný vplyv recenzií koncertov z Wagnerových diel v Rusku, najmä o Lohengrinovi na Čajkovského. Labutie jazero je synonymom dospelého baletu po hudobnej stránke, keď popri Gluckovom Don Juanovi (1761), Mozartovými Le petits riens (1778) a[…]

Pokračovať v čítaní …

Julian Barnes – Hukot času

Kvalitná kniha mnohokrát poteší viac než divadlo. Na rozdiel od divadla, ktoré je pominuteľné v svojom okamihu, kniha zostáva a človek sa k nej v rôznych životných etapách svojej púte môže vrátiť. Veľký britský spisovateľ Julian Barnes (1946) prekročil hranice svojho tematického sveta a napísal unikátnu biografiu veľkého skladateľa 20. storočia Dimitrija Šostakoviča. Dal jej názov Hukot času (originál The Noise  of Time, 2016) a tak bežný fanúšik autora, našťastie hojne prekladaného v Česku, na prvý pohľad kupuje knihu svojho obľúbeného autora bez toho, aby tušil čo sa skrýva za prebalom. Barnes je majster klamania v dejových linkách a rozmotávaní zvláštneho pradiva, ktoré sa nazýva ľudská pamäť. Už jeho Vědomí konce tak majstrovsky zmiatlo čitateľa, že len ten pozorný skutočne pochopil, ako rozprávač umne[…]

Pokračovať v čítaní …