Julian Barnes – Hukot času

Kvalitná kniha mnohokrát poteší viac než divadlo. Na rozdiel od divadla, ktoré je pominuteľné v svojom okamihu, kniha zostáva a človek sa k nej v rôznych životných etapách svojej púte môže vrátiť. Veľký britský spisovateľ Julian Barnes (1946) prekročil hranice svojho tematického sveta a napísal unikátnu biografiu veľkého skladateľa 20. storočia Dimitrija Šostakoviča. Dal jej názov Hukot času (originál The Noise  of Time, 2016) a tak bežný fanúšik autora, našťastie hojne prekladaného v Česku, na prvý pohľad kupuje knihu svojho obľúbeného autora bez toho, aby tušil čo sa skrýva za prebalom. Barnes je majster klamania v dejových linkách a rozmotávaní zvláštneho pradiva, ktoré sa nazýva ľudská pamäť.

Už jeho Vědomí konce tak majstrovsky zmiatlo čitateľa, že len ten pozorný skutočne pochopil, ako rozprávač umne popisuje fakty a ako majstrovsky ich naša pamäť triedi a recenzuje. Záhadný úvod, ktorého rozuzlenie čitateľ chápe až na konci. Typický Barnes. Jeho osobitá rozprávačská forma a štruktúra esejistického románu, vlastne až od strany osemnásť necháva nahliadať čitateľa, že Hukot času rozpráva v zovretej forme troch dielov o Šostakovičovi. Pritom Barnesov štýl je hutný a zároveň podrobný. Dáva pozor na detaily, ktoré čitateľovi prezradia viac než tisícstránková biografia. Drobné črepinky spojujú obraz muža, ktorého život a tvorba v tieni sovietskeho molocha, či besného vraždenia súdruhov z Kremľa, sa stal osobitou kapitolou a jeho najväčšou symfóniou. Barnes formálne delí román na tri diely, ktoré reprezentujú tri odlišné, ale na seba nadväzujúce kapitoly života skladateľa.

Prvý diel „Na podeste“, kde Šostakovič, ako väčšina jeho spoluobyvateľov čaká so zbalenou taškou na podeste pri výťahu pred svojim bytom, kedy si pre neho prídu súdruhovia, aby mu oznámili, že jeho hudba je reprezentácia západu a formalizmu a stratila kontakt s hudbou, ktorá má slúžiť masám a ľudu. V rámci kapitoly sa čitateľ zoznámi s faktami zo skladateľovho života a s jeho najvnútornejšími myšlienkami a názormi na politickú klímu, život, či lásku. V tejto tajuplnej mozaike je Barnes skutočne majstrovský a čitateľ prepadne kúzlu rozprávača i jeho vnútorného hlasu, akoby sa autenticky zoznámil so skladateľom. Fatálna udalosť, ktorá vstúpila do učebníc dejín hudby, zdrvujúca kritika Šostakovičovej opery Lady Macbeth v Pravde je tu katalyzátorom Šostakovičovho oprávneného strachu o život i budúcnosť. Na reálnom kontakte s mocou ukazuje autor absurdnosť režimu, ktorú západný svet nikdy nepochopil, čo ukazuje aj dnešná politická situácia Európy. Hrôza a dômyselnosť pavučiny komunizmu je tu vykreslená až v kafkovských bludiskách a českému aj slovenskému čitateľovi je dobre známa. Angličan Barnes sa do nej veľmi dobre dostáva, nehľadí na katov s intelektuálnym pohľadom, ale až s jasnozrivou pravdivosťou popisuje stroj, ktorý bol schopný zo sekundy na sekundu priateľa vodcu označiť za pučistu a nepriateľa a v tom lepšom prípade sa ho zbaviť vyhnaním do gulagu.

Druhý diel „V lietadle“ zvrátenosť režimu ešte viac rozvádza na ukážke skladateľovho turné v Amerike. Čo cudziemu čitateľovi, ktorý nemá skúsenosť s komunizmom, môže pripadať ako skladateľova slabosť a neschopnosť vzoprieť sa režimu, je nám pripomienkou skutočnej bezútešnosti života a sveta, ktorého sme boli súčasťou. Barnes v nuansách opäť posúva do pozornosti drobné fakty, rozširuje popis myšlienok skladateľa, hovorí o jeho obľúbených autoroch, drobnostiach zo života. Stretávame tu famóznych skladateľov, autorov, spisovateľov, sovietskych interpretov, ktorí svojim umením okúzlili svet.

Tretí diel „V aute“ zobrazuje Šostakovičova na konci jeho cesty. Barnes si všeobecne vyberá príhodné zlomy v živote skladateľa, ktoré zároveň súzvučia so zmenami spoločnosti. Odsúdenie kultu osobnosti, príchod Chruščova, zmena pomerov, nemennosť mnohých úradníkov, ktorí pasujú do každého režimu, pocit márnosti i večnú energiu života. (Mefistofelovským paktom sa na scénu vráti aj Lady Macbeth ako Katarína Izmajlovová).

Barnes nekomentuje, nehodnotí, nerecenzuje. Necháva vyznieť samotný príbeh skladateľa, ktorý znásobuje jeho myšlienkami, že hudba hovorí o jeho živote a zároveň je to hudba, ktorá je stelesnením hudby samotnej. Neprezentuje Šostakoviča ako hrdinu, človeka ohrozeného, hrdinu tragického či geniálneho. Je to jednoducho skladateľ Dimitrij, ktorý žije svoj život najlepšie ako vie, prijíma jeho zlomyseľnosti a absurdnosti. A popritom tom má svoje lásky, priateľov, chyby a zlyhania i dobré skutky. A čo je hlavné vytvoril hudbu, ktorá tu je aj dnes. A viac než akýkoľvek spisovateľ či dokumentarista sa prihovára úprimným jazykom. Základ jeho románu, historky, ktoré sa z ústneho tradovania dostali na papier, boli prikrášlené, možno aj celé vymyslené, sa čierne na bielom objavujú v geniálnej pavučine slov, aby ich sám skladateľ – jazykom a spisovateľa vyzradil, potom poprel a dokonale zmiatol čitateľa. Veriť, či neveriť? Podobne ako vo Flaubertovom Papagájovi, je reálna historická osoba vysekaná zo slov spisovateľa a tie sú také rafinované, že na mnohých miestach sa potuteľne divíme, či smejeme, aby sme sa po  obrátení stránky zľakli. Oproti Flaubertovi, či Bernhardtovej, či Sirovi Arthurovi Conan Doylovi, (ktorý je zameniteľný rovno so Sherlockom Holmesom), ktorí sú vzdialenými hrdinami, je tu Šostakovič z mäsa a kostí, osoba, ktorá je spojivom dnešného človeka s históriou jeho vlastnej rodiny a pevne ukotvená v nedávnej minulosti. Barnes v doslove sám pokorne odporúča čitateľom, že „je to veskrz moje kniha“. Ak sa vám nepáči, prečítajte si „oficiálne životopisy“ od Elisabeth Wilsonovej, či pamäti od Solomona Volkova, Isaaka Glikmana, či rozhovory Michaela Ardova so Šostakovičovými deťmi. Lenže prečo?

Držiteľ Man Bookerovej ceny v svojom vycibrenom diele dokonale rozpráva život skladateľa, vycizelovaný literárny pohľad, životný vzťah skladateľa a stalinského, sovietskeho režimu. Bez pátosu, hodnotenia, prikrášľovania tu stojí skladateľ nad priepasťou. Muž, ktorého svedomie i rozum mu určujú hranice neutrality, statočnosti či zbabelosti. Jurodivý 20. storočia. Barnes dokonale vytvára svoje typické napätie, ktorým tvorí vzťah medzi postavami románov a čitateľom. Šostakovič, Stalin, Prokofiev, Achmatonová, Picasso, Shaw, Ždanov, Stravinskij a ďalší sú u Barnesa demaskovaní, zbavení glorifikácie či zatratenia histórie. Nie je to plagiát, či apoteóza, propaganda s akou sa stretávame v médiách, ktoré dnes v prvej vete vysvetlia divákovi, že ten prezident, či vodca a líder sú zlí a tí na druhej strane zase dobrí. Je to útla knižka, ktorá tak ako Barnes vždycky, ukladá čitateľovi na zreteľ silný tok života, étos a podobne ako Čechov v tieni nezvratnej smrti a vedomí nášho konca i smrteľnosti volá: „Žiť sa musí!“

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *