Mahler v Grande salle Pierre Boulez v Paríži

Recenzovať koncerty je nevďačná úloha. Veď kto by v dnešnej uponáhľanej dobe mal chuť sa zaoberať čítaním o detailoch, nuansách skladby, tempách, či výkonoch, pri toľkých rôznych podujatiach na poli vážnej hudby. Rozmach gramo priemyslu navyše preniesol vážnu hudbu z koncertných pódií do domácností, podobne ako rozhlas a televízia. Remasterované nahrávky o niekoľko dekád vyšli na CD nosičoch s hviezdnymi dirigentmi a vokálnymi sólistami, ktorí sa stali nesmrteľnými. Ich interpretácia sa stala ikonickou, napočúvanou, milovanou, učebnicovou ukážkou. Komplety Beethovena, Brahmsa, Brucknera, Mozarta sa stali ozdobou obývacích izieb nielen milovníkov klasiky. Fanúšikovia Karajana, Bersteina, Soltiho, Bőhma, Celibidacheho, Mutiho, Abbada a ďalších nedali dopustiť na nahrávky svojich milovaných dirigentov. K tomu samozrejme reálne koncertné sezóny popredných symfonických telies po celom svete. Toľko krásnej hudby. V Parížskej[…]

Pokračovať v čítaní …

Le Corsaire v Ballet du Capitole de Toulouse

Kader Belarbi, bývalý sólista baletu Parížskej opery, je od roku 2012 šéfom baletu de Capitole v Toulouse. Jednou z jeho výkladných inscenácií je jeho vlastná adaptácia baletu Korzár. Kto by čakal, že klasicky vzdelaný tanečník bude kráčať po vzore historických verzií, ktoré za storočie petipovská inscenácia nahromadila, sa mýli. Musím povedať: sláva! Konečne si niekto skutočne dal prácu a keď už niečo robí, díva sa na balet svojou optikou. Na rozdiel napríklad od Manuela Legrisa vo Viedni, ktorý sa síce hrdí libretistami, spolupracovníkmi, novou redakciou, ale výsledkom je vykradnutá petrohradská inscenácia a kopec nezmyslov zabalených do starého, vzatého, nepochopeného, zle skopírovaného a nového. Cesta Belarbiho je pravdivá. Z pôvodného Korzára má balet len meno a časť hudby Adolpha Adama. Libreto je mierne[…]

Pokračovať v čítaní …

Znovuzrodené mŕtve divadlo

Väčšinou recenzujem zahraničné operné a baletné predstavenia. Niekedy zaujímavé performance, činohry či inšpiratívne knihy. A práve cez Vianoce sa mi dostali do rúk dve nádherné knihy. Literatúra o scénografii a kostýme pre divadlo je u nás Popoluškou. Čo sa dá čakať v takej malej krajine, s takou mladou a málo zaujímavou geografickou mapou divadiel. Slovensko oproti Česku, je na tom ešte biednejšie. Scénografie a divadelný kostým navyše silne trpia mladosťou dnešných moderných spôsobov. Kedysi sa divadlo fotilo na čiernobiely filmový materiál, poväčšine so silnou emocionálnou patinou. Nebolo bežné dokomentovať kostýmy, scénografiu, celky javiska, premeny scény, efekty. A tak inscenácie po druhej svetovej vojne sú zdokumentované na dnešné pomery slabo, niektoré skoro nijako. Dnes už samotní výtvarníci vlastnia výkonné a na divadelné svetlo citlivé fotoaparáty, kamery, software,[…]

Pokračovať v čítaní …

My Mother Loved Dance

Tak som si počas Vianočných sviatkov stratil poznámky ku eseji. Videl som totiž strhujúci dokument o bývalej riaditeľke baletu Parížskej opery Brigitte Lefèvre. Dokumenty o žijúcich osobnostiach sú poväčšine prehnanou glorifikáciou alebo naopak desivou kritikou bez širších súvislostí, či nudou od informácií kedy dotyčný vstáva, či má doma psa alebo mačku a čo rád číta. V jednu celkom obyčajnú sobotu roku 2014 sa konal mimoriadny ceremoniál v slávnom parížskom Palais Garnier. Aký? – V tento deň sa so všetkou parádou, v akej si ľubujú Francúzi vo svojich okázalých ceremóniách už od dôb Ľudovíta XIV., rozlúčil kultúrny svet s vládou Brigitte Lefèvre nad súborom baletu Opéra national de Paris. Lefèvre viedla prestížny súbor s viac než tristoročnou históriou vyše devätnásť rokov[…]

Pokračovať v čítaní …

Tosca vo Fínskej národnej opere

Pred pár týždňami som písal, že je najlepšie sledovať mená režisérov, dôkladne si pozrieť fotky a naštudovať si, na čo si chcem vlastne kúpiť lístok, aby som nemal v divadle šok, sklamanie. Zdá sa, že stredoeurópske divadlá valcuje chladný sever. Calixto Bieito pripravil v Oslo strhujúcu novátorskú Toscu pre toto storočie, v Helsinkách zase inú Toscu pripravil ďalší významný režisér Christof Loy. Ten sa etabloval svojimi výtvarne vyhranenými inscenáciami, ktoré netrpia prehnanými ornamentmi, ani šokujúcimi posunmi v oblasti vzťahov medzi postavami a zostávajú verné libretu i skladateľovi. Ale čistý dizajn inscenácie ich posúva k súčasným trendom, ktoré na javisku vládnu. Inscenáciu zaznamenala aj televízna stanica Arte, takže si ju môže pozrieť každý. Ale stojí za to? Vedľa extravagantného a na dreň idúceho Bieita,[…]

Pokračovať v čítaní …

Faust v Teatro Real Madrid

Na Prostejovsku sa stal pekný príbeh. Krčmár sa dva roky angažoval v kultúrnom živote obce. Nebol len majiteľom reštaurácie – dedinskej „hospody“, ale usporadúval v nej rôzne koncerty. Tentokrát však adventné koncerty neuskutočnil. Popredal obyvateľom drahé lístky na pražské hviezdy a záhadne zmizol aj s nazbieranými peniazmi a svoju hospodu nechal tak. Zmizol. Polícia zistila, že jeho meno bolo falošné a jednalo sa o celoštátnehľadanú osobu. Vyšetrovatelia teraz váhajú či si dva roky budoval dobrú povesťu obyvateľov, ktorí si ho obľúbili a čakal kým uskutoční svoj grandiózny podvod,alebo sa mu stalo niečo vážne a preto nazbieral veľkú čiastku peňazí a zdúchol. Operní režiséri sú tomuto podobenstvu podobní. Roky si budujú dobrú povesť, aby ju potom[…]

Pokračovať v čítaní …

Tosca v Den Norske Opera Oslo

Dnešná operná inscenačná prax došla tak ďaleko, že je najlepšie sledovať mená režisérov, dôkladne si pozrieť fotky a naštudovať si, na čo si chcem vlastne kúpiť lístok. Calixto Bieito je stávka na divadelný zážitok, ale i šok. „Staromilcom“ sa odporúča jeho inscenáciám vyhnúť. Je to ale režisér, ktorý zo svojho vnútorného presvedčenia, svetonázoru aj politického podhubia vkladá do opery temné prúdy súčasného života. Jeho Tosca sa po niekoľkých krotkých inscenáciách opäť stala aktuálnym spoločensko-politickým ringom. Vo veristickej opere obzvlášť môže rušiť diváka inscenačný kľúč, ktorý sa vyhýba reáliám. Kostol, palác, Anjelský hrad, presná doba Napoleonovho ťaženia na Taliansko. Lenže u Bieita ani toto odbúrať nestačí. Abstraktný priestor nemá ani kaplnku rodu Attavanti, Angelotti nemá žiadny kľúč, maliar Cavaradossi[…]

Pokračovať v čítaní …

Onegin v Eifman Ballet Saint-Petersburg

Onegin sa zjavil ako stálica baletného repertoáru od uvedenia verzie Johna Cranka. Napriek ohromnému počtu baletných súborov, ktoré majú balet v repertoári sa nemožno ubrániť úvahám, nakoľko je Crankov Onegin preceňovaný. Choreograf, na ktorého od jeho náhlej smrti všetci spievajú ódy a označujú ho za najlepšieho baletného rozprávača, znalca a intelektuála, bol v priebehu desaťročí isto prekonaný inými rozprávačmi, napríklad Neumeierom. Samozrejme, rodák z južnej Afriky má v mnohom prvenstvá, ale náhla smrť v štyridsiatich šiestich rokoch prerušila jeho umelecký vývoj, aj ten takzvaný stuttgartský baletný zázrak. Cranko sa prvýkrát stretol na umeleckom poli s Oneginom pri svojom pobyte v Londýne, keď do opernej inscenácie Covent Garden choreografoval slávne tanečné scény (1952). Podľa Percivalovej biografie o[…]

Pokračovať v čítaní …