Orlando v Prahe

Niekedy sa človek ocitne na predstavení, od ktorého nič nečaká a je milo prekvapený. Niekedy, či skôr častejšie sa divák vypraví na predstavenie, od ktorého čaká zázrak. Sklamanie môže byť v tomto prípade gigantické. Našťastie sa to nestalo mne, keď som vyliezol do Eliadovej knižnice na Orlanda, vskutku autorské predstavenie Anny Petrželkovej. Náročný titul, ktorým sa režisérka nevyhýba, to rozhodne nie, stačí spomenúť jej Tichého Tarzana v Huse na provázku. Táto režisérka má nejaký zvláštny šiesty zmysel, aby dokázala zložité myšlienky vyjadriť výsostnou divadelnou rečou. Zvláštnu knihu Virginie Woolfovej s Terezou Marečkovou previedla na miniatúrne javisko a priestor knižnice zakomponovala do scénografie (Hana Knotková – tak výpravné kostýmy, ktoré navodzujú pocit improvizácie, sú tu neskutočne dokonalé a krásne). Do adaptácie[…]

Continue reading …

Bratia Karamazovci v Balete SND

V balete SND v Bratislave sa podarilo mimoriadne predstavenie. Je výsledkom mravenčej práce Jozefa Dolinského a jeho tímu, umeleckého i manažérskeho. Získať totiž Borisa Eifmana do repertoáru je nadľudská úloha. Sizyfovské snaženie, znovu a znovu spriadať niť jednania, prehovoriť tvorcu a ukázať mu zmysel. Eifman podobne ako dirigent Gergiev je doma boh. Má od štátu všetko čo potrebuje, je doslova žijúcou legendou. Má štúdiá, súbor, akadémiu, celé umelecké centrum. Nepotrebuje honorár z cudziny. On samozrejme rieši svoje umelecké ego, ktoré nebude malé, ale nepotrebuje za každú cenu niekde po Európe hrať svoje predstavenia. To obstarajú jeho hosťovania, ktoré sú pravidelné a smerujú do najväčších metropol. Dolinský tak ako jediný riaditeľ baletu SND skutočne prebudil súbor k syntéze so svetom za hranicami Slovenska. Nemožno pomeriavať Eifmanov[…]

Continue reading …

Timeless v Národním divadle Praha

Baletný súbor Národního divadla v Prahe vstúpil do sezóny už s novým riaditeľom Filipom Barankiewiczom. Prvá premiéra sezóny so zjednocujúcim názvom Timeless tak očakávane budila pozornosť všetkých, ktorí o balet a tanečné umenie v Česku javia záujem. Profesijne i divácky. Pán Barankiewicz už od júna mohol reálne formovať svoj súbor, angažovať nových tanečníkov, činiť personálne zmeny a táto sezóna je už celá jeho. Z premiéry je zrejmé, že vykročil šťastnou nohou, ale po toľkých rokoch monotónneho smerovania súboru je potrebný dlhší čas, aby sa zmeny a súbor transformoval a priblížil sa okolitým porovnateľným zahraničným telesám. Nové tváre je vidieť najmä v corps de ballete, prebehla rada vylepšení a premien, ktoré zostávajú divákovým očiam skryté, ale až teraz vlastne začína každodenná práca šéfa so svojím telesom na konkrétnych[…]

Continue reading …

MacMillan ŀ McGregor ŀ Ashton vo Wiener Staatsballett

Vo Viedenskom štátnom balete, sme si už na dramaturgickú pestrosť zvykli. Odkedy prišiel do funkcie Manuel Legris, začali sa objavovať v repertoári základné baletné diela i klenoty, ktoré napodiv vo Viedni nikdy nevideli. Nový baletný trojvečer nemá názov, ale dal by sa nazvať „The best of British Ballet“. To najlepšie z britského baletu. V širokom oblúku sa predstavujú diela troch velikánov. Kennetha MacMillana, Fredericka Asthona a prítomnosť zastupuje Wayne McGregor. Predstavovať ich netreba, o ich talente hovoria ich diela. Večer otvára MacMillanovo Concerto na Šostakovičov slávny Klavírny koncert č.2, ktorý skladateľ dedikoval svojmu synovi Maximovi, aby ho pripútal k hudbe. Jednoduchá nálada, kedy sólista prvých päť minút hrá len jednoduché oktávy a až klasicistický orchester, ktorý si len tak žblnká, výborne otvárajú dielo.[…]

Continue reading …

Lukáš Slavický ako šéf

Jedno príslovie hovorí: keď sa karavána otočí, chromý baran sa ocitne na čele. Viac vrstevnatý význam tohto prirovnania je jasný. Pri zmene šéfa baletu Jihočeského divadla v Českých Budějoviciach riaditeľ inštitúcie Lukáš Průdek zariskoval, keď vynechal domáci rybník, a vyhľadal riaditeľa baletu v top lige českých tanečníkov. Priviedol Lukáša Slavického. Tým skončila nadvláda a choreografická tyrania bývalého šéfa, ktorý súbor viedol ako vlastnú baletnú company.  Častejšie striedanie šéfov by sa malo zaviesť všade. Zabránilo by sa stagnácii a situácii, keď tanečníci za tie biedne platy, ktoré majú, niekedy aj za celú kariéru nespoznajú viac než choreografie svojho šéfa, bohužiaľ poväčšine s jeho „pakrokmi“ a jeho tak jedného dvoch kamarátov, s ktorými si vymieňa prácu. Hrozný život tanečníkov žiť v tejto izolovanej bubline a okrem nonstop[…]

Continue reading …

Лебединое озеро v Petrozavodsku

Labutie jazero, ktorému v dobe vzniku nikto nedôveroval, patrí už dobrých päť desaťročí medzi symbol baletu. Dokonalá symbióza námetu, hudby, dochovaných choreografických nápadov Petipu a Ivanova je základ. Najväčším bonusom je však oná tajomná premena ženy- baleríny v labuť. Hypnotická mágia, ruky transformované do gesta, ktoré pripomína labutie krídla, ich mávanie, chvenie, vábenie. Celá figúra baleríny, s dlhou šijou, ladnými krivkami v oslnivo bielej tutu, nohy, ktoré nemajú nič spoločné s ľudskými – obuté v baletných špičkách. Vlasy stiahnuté do uzla, prikryté čelenkou z peria. Uhrančivé oči, choreografia, ktorá pripomína všetko, len nie skutočnosť, že labuť hrá človek. Dominantné sú však už zmieňované ruky, ktoré vykostené, svojim vlnením pripomínajú hladinu jazera, či už oné spomenuté labutie krídla. Už malé dievčatá snívajú o baletnej kariére[…]

Continue reading …

Denník zlodeja v Prahe

Pôvodne som po zlých skúsenostiach na opereplus.cz už nechcel písať o českej divadelnej scéne. Ale rozhodol som sa urobiť výnimku. Spojili sa totiž mimoriadni umelci, najlepší z najlepších a v Divadle Masopust vzniklo mimoriadne predstavenie. Monodráma, ktoré si napísal Miloslav Kőnig v réžii Jana Nebeského, hra, ktorá sa blíži k opere či oratóriu s hudbou Martina Dohnala, aj s jeho asistenciou na scéne. Tieto spomenuté hudobne dramatické žánre vyžadujú veľký prevádzkový aparát. Orchester, sólistov, zbor, recitátora, detský zbor, organ, zvony a podobne. Nebeský s Dohnalom nič také nepotrebujú, lebo majú talentovaného herca Miloslava Kőniga. Ten dokáže to, čo nikto(!). Spieva, hrá, tancuje a keby žil v inej krajine, bol by hviezdou slávnych scén ako Comédie–Française, londýnske Národné divadlo, či MCHAT. Bez Kőniga by inscenácia[…]

Continue reading …

Maškaráda v Moskve

Dnešná doba Rusku nepraje. Našťastie už čoraz viac investigatívnych novinárov prehliadlo cielenú kampaň na diskrimináciu Ruskej federácie v európskych i svetových médiách. A teraz si predstavte, že v Rusku vôbec tak zle nie je, ako sa hlási. Udalosti vytrhnuté z kontextu,  vyfarbené do kontroverzie, sú politickým súperením mocností, ako keby studená vojna ešte neskončila. Škandálny balet Nurejev, ktorý mnohí už oplakali, bude v decembri v Bolšoj uvedený, film Matilda sa hrá. A napríklad, ešte za temnej doby revolúcie vzniklo niečo tak pozitívne ako detské divadlo. Bolo dokonca prvé na svete. Vedia to dnešní manažéri, ktorí sa chvália detskými programami tak, ako keby objavili vesmír? Sovietsky komisariát už v roku 1918 založil detské divadlo v Moskve (Detské hudobné divadlo Sats) a do jeho čela sa postavila Natalia[…]

Continue reading …

Radúz a Mahulena

Bohužiaľ, niekedy až neskoro si spomenieme na hodnotné skutočnosti nášho života. V záplave moderných a trendy vecí, sa často vytratí z našich životov niečo, čo sme možno dostávali od detstva a čo nás formovalo. Aj malé dieťa výrazne vníma kultúrny otlačok, ktorý mu odovzdávajú jeho rodičia, škola, pedagógovia. Spomenul som si na toto nenávratné v našich životoch v súvislosti so smutnou udalosťou, akou bola náhla smrť herca Jana Třísku. Česká televízia, okrem „samozrejmej“ Obecnej školy, zaradila ako „bonus“ filmové spracovanie divadelnej hry Julia Zeyera Radúz a Mahulena v mimoriadnom filme Petra Weigla, ktorý sme ako deti sledovali. Dnes sú rozprávky, a všeobecne vysielania pre mládež, úplne iného razenia. Nezaoberajú sa kultúrnosťou obrazu tak,  ako filmový mág Weigl. A kam to s našou kultúrnosťou došlo, nemusia znamenať[…]

Continue reading …