Don Carlos v Teatro La Fenice

Benátske La Fenice dostalo k svojej krásnej architektonickej budove priliehavý názov: Fénix. Divadlo ťažko skúšané návalmi chorôb, ktoré mu ohrozujú život, zatiaľ vždy povstalo z popola. Ničivý požiar, ktorý divadlo zničil v roku 1996, v ňom otvorila po nákladnej a dych berúcej rekonštrukcii La Traviata(2003), ktorá v dobe premiéry znamenala pre Verdiho ťažké benátske fiasko. Ideálna voľba. Režisérom bol vtedy o tri dekády mladší Robert Carsen. Minulý rok bol fénix znovu v ohrození. Nečakane vysoká hladina vody zaliala Benátky, ako ďalšie znamenie prírody a degradácie životného prostredia od človeka. Po desaťročiach sa ocitol pod vodou skvostný symbol kresťanstva svätý Marek a strojovne divadla boli zaliate vodou. Taliani a vedenie divadla urobili maximum, aby čo najrýchlejšie obnovili  funkčnosť. Napodiv bol po záplave na repertoári znovu Verdi a opäť[…]

Pokračovať v čítaní …

Dovidenia pán principál!

Ešte dávno predtým, ako domáce médiá vykročili zo svojej neznalosti a ignorancie a začali si všímať aj rodákov z Čiech, ktorí získali v zahraničí iné vavríny než športové, som popri stáži v Hamburgu pre jeden dnes už zaniknutý web o umení spracoval sériu esejí o viac ako desiatke predstavení Johna Neumeiera, a samozrejme vo väčšine z nich figurovali mená Jiřího a Ottu Bubeníčka. Postavy z baletov ako Armand, Nižinskij, Drosselmeyer, Colas, Solor, Kosťa, Princ, Ludwig II, Romeo, Merkucio, Tybal, Muž v tieni, dvojpostava Vojny z Odysea, či Pútnici zo Smrti v Benátkach, sóla v Mahlerovej III. symfónii, Peer Gyntovi a ďalšie, sa stali synonymom mien týchto dvoch jedinečných tanečníkov. Krátko potom som dostal e-mail od[…]

Pokračovať v čítaní …

Rozprávka o cárovi Saltánovi v La Monnaie

Ak som minule premýšľal, že aj kritik sa niekedy nevie zodpovedne odpútať od svojho ťažiska a miláčikov a hodnotil som posledné inscenácie môjho obľúbenca Dmitriho Tcherniakova, netušil som, akú radosť mi opäť urobí. Keď Tcherniakov režíroval Traviatu, Knieža Igora, Legendu o neviditeľnom meste Kiteži, Ruslana a Ľudmilu, Dialógy karmelitánok či Chovanštinu rástol vo mne pocit geniality. Signifikantné a dokonalé uchopenie predlohy, vizuálne a koncepčné nápady. Zrodila sa režijná hviezda. Prichádzajúca z iného kultúrneho a spoločenského prostredia. Východný, zemitý, sociálny, orientálny prorok, ktorý európske operné dedičstvo vytiahne na výslnie. Lenže potom je tu druhá skupina inscenácií, ktoré sú iné: Carmen, Parsifal, Hráč, Tristan a Izolda, Zásnuby v kláštore. Novinka – Rozprávka o Cárovi Saltánovi v produkcii  môjho obľúbeného operného domu La Monnaie v Bruseli, sa opäť hrdo[…]

Pokračovať v čítaní …

Tosca vo Varšavskej Opere Narodowej

Varšavská Opera Narodowa je vynikajúca scéna, preto keď som videl, že bude nové naštudovanie Toscy, neváhal som ani chvíľu. Ani meno režisérky Barbary Wysockej, ktoré mi nič nehovorilo, ma neodradilo. Vo Varšave jednoducho robia dobré divadlo v opere aj v balete. Veď vychovali Trelińského a jeho vynikajúceho scénografa Borisa Kudličku, ktorý dokonca pochádza z rovnakého mesta ako ja. Navyše návšteva veľkomesta, kde v kostole na dosah zbožných pútnikov spočíva Chopinovo srdce a novo postavený zámok poľských kráľov, ktorý nacisti kompletne zničili, je dôkazom tradície a kultúrnosti poľského národa. Wysocka pripravila nadčasový koncept. Takých tu už bolo, ale jej réžia je dôsledná a pútavá. Typovo presný výber hlavnej trojice aj ostatných účinkujúcich veľmi dobre slúži rozohratiu drámy. Univerzálny výtvarný štýl, možno taliansky neorealizmus, možno[…]

Pokračovať v čítaní …

Zásnuby v kláštore v Staatsoper Unter den Linden

Pestré Vianoce v Berlíne vylepšila odvážna dramaturgia Štátnej opery, ktorá ku sviatkom reprízovala Prokofievovu komickú operu najlepšieho kompozičného melodického štýlu autora; Zásnuby v kláštore. Inscenácia je to viac než vydarená, veď na nej spojili sily – autor hudobného naštudovania už viac než legendárny Daniel Barenboim a režisér Dmitri Tcherniakov, ktorého s obľubou sledujem. Uvedomil som si, že aj kritik sa niekedy nevie zodpovedne odpútať od svojho ťažiska a miláčikov. Je to ťažké priznať, ale treba byť úprimný. Inak môže dochádzať k nepríjemnej disonancii a neobjektívnosti. Keď Tcherniakov režíroval Traviatu, Knieža Igora, Legendu o neviditeľnom meste Kiteži, Ruslana a Ľudmilu, Dialógy karmelitánok či Chovanštinu rástol vo mne pocit geniality. Signifikantné a dokonalé uchopenie predlohy, vizuálne a koncepčné nápady. Zrodila sa režijná hviezda. Prichádzajúca z iného kultúrneho a spoločenského prostredia. […]

Pokračovať v čítaní …

Tosca v La Scale

Deti sa tešia šiesteho decembra na ráno, čo im nadelí Mikuláš. Dospelí sa tešíme na večer siedmeho decembra. Deň po Mikulášovi má totiž sviatok svätý Ambróz, ktorý je patrónom Milána a už storočie v tento deň novou premiérou za účasti osobností spoločenského, kultúrneho i politického života La Scala otvára svoju divadelnú sezónu. Tento rok to bol darček vzrušujúco očakávaný. Nielenže dramaturgia siahla po obľúbenej Pucciniho Tosce, prizvala k režisérskemu naštudovaniu charizmatickú osobnosť Davideho Livermora, pred orchestrom stál umelecký šéf Riccardo Chailly a v obsadení sa u Florie Toscy objavilo elektrizujúce meno: Anna Netrebko. To je konštelácia požehnaná. Nemožno zabudnúť, že Chailly podobne ako v prípade Madama Butterfly, vytvoril akúsi pra-verziu opery, vrátil takty, ktoré Puccini neskôr vyškrtol a retušoval. Čo dodať? –[…]

Pokračovať v čítaní …

Luskáčik v Berlíne

Vladimír Malakhov si vo svojej poslednej berlínskej sezóne(2013/2014) objednal „historicky správneho“ Luskáčika, ktorý má vychádzať z originálnej choreografie Leva Ivanova (Mariinské divadlo, 1892) na základe libreta, ktoré pripravil Petipa a vychádzal v ňom z Ernsta Theodora Wilhelma Hoffmanna Luskáčik a Myší kráľ v preklade do francúzštiny od Dumasa st. Luskáčikovský mýtus ovplyvnila nepochybne inscenácia Alexandra Gorského (1919), Nikolaja Sergejeva (1934),či verzie Vasilyho Vajnonena z roku 1934, alebo Yuriho Grigorovicha (1966). Pôvodná verzia pre Berlín môže byť zaujímavejšia i tým, že v svetovej premiére v Petrohrade Fée dragée tancovala primabalerína cisárskeho dvorského baletu z Berlína Antonietta dell´Era. K snahe o pôvodnú atmosféru patrí i výprava. A tak Medvedev oživil scénu, ktorá je spojením návrhu Konstantina M.[…]

Pokračovať v čítaní …

Súťaž Luskáčikov

Luskáčik patrí k tým baletom, ktoré vždy znovu prekvapujú svojim inscenačným tvarom. Skúsený divák vždy dychtí po tom, ako budú riešené myši, ako vyrastie izba, stromček, ako budú vyzerať snehové vločky, čo sa bude diať v druhom dejstve a či príbeh dostane nejaký hlbší význam okrem vianočnej feérie. Každý rok znovu sa na scénu vracia Čajkovského Luskáčik sprevádzaný menami Petipu, Ivanova, Vajnonena, Sergejeva, Gorského, Grigoroviča, Béjarta a ďalších a ďalších, ktorí hľadajú cestu k baletu korunovanému úchvatnou Čajkovského hudbou. Tu niekoľko typov. Na vlastné nebezpečie Ballet du Grand Théâtre de Genève má stále v repertoári dekadentnú inscenáciu psychedelického kúzla a napodiv diváci na ňu chodia. Či ich očaruje eklektická choreografia, či výprava v štýle haute[…]

Pokračovať v čítaní …

Wozzeck v Bavorskej štátnej opere

Keď listujem články, či štúdie na tému Bergovej opery Wozzeck, všetky snáď vykazujú primárny obdiv k tejto tragickej dráme. Memento. Ukážka tragického osudu jednotlivca v súkolí behu života, sveta. Morálny a mravný apel. A tak ďalej, všetky možné cudzie slová, adjektíva by sa dali využiť. Už prví pochvalní kritici v roku 1925 vyzdvihovali duchovné hodnoty opery, hĺbku, silnú pudovosť, surovosť, presah opery. Až mám pocit, že ostatná operná tvorba je plytká a povrchná. Nemáme iné protivojnové diela? Veď dokonca aj opera buffa je výchovná a poučná. S citlivým a úsmevným nadhľadom láskyplne a káravo pranieruje zlé vlastnosti. A čo potom drámy duší veľkých operných gigantov? – Nemám rád podobné zjednodušenia, či nekritický obdiv a vyvyšovanie niektorých diel. Bergova opera je náročná a špecifická. Možno na ňu treba dozrieť,[…]

Pokračovať v čítaní …