Salome na Salzburg Festspiele

Uviesť v Salzburgu na festivale novú Salome je risk. – Prečo? – Posledná inscenácia totiž bola majstrovská. Bola dielom veľkého, rýdzo operného režiséra našej doby, Stefana Herheima. Nová inscenácia má zmysel len vtedy, ak prinesie inú poetiku a nebude súperiť s tou minulou. To sa tentokrát zvrchovane podarilo nielen v réžii, ale aj v brilantnom hudobnom naštudovaní, ktoré má na svedomí Franz Welser – Mőst. Ako režisér sa predstavil nikto menší než taliansky mág autorského divadla a nových výkladov Romeo Castellucci. Dvojica, ktorá si vzácne porozumela. Dirigent by mal ihneď dostať ponuku od popredných gramofónových firiem, pretože jeho hudobné naštudovanie odkrýva netušené elementy Straussovej partitúry. Spevácke obsadenie je absolútne perfektné v súčinnosti s jeho víziou, nie hrmotnej giganticky orgiastickej zvukovej masy, ale[…]

Continue reading …

Turandot v Teatro Regio Torino

Táto operná sezóna by nebola kompletná, bola by vlastne hrozná, keby som nemal šťastie vidieť, nebojím sa povedať, najlepšiu inscenáciu Pucciniho Turandot súčasnosti z Teatro Regio v Turíne. Čo je to za bohaté talianske mesto, ktoré si môže dovoliť takúto produkciu pre kultúrnu obec a pre športových fanúšikov kúpiť najlepšieho futbalistu sveta? Opera vždy mala výsadné postavenie drahého žánru. Umenia, ktoré je treba rozmaznávať a dotovať. Niečo, čo u nás nefunguje a najskôr nikdy ani nebude. Veď v Národnom divadle nemajú ani dostatočne veľké javisko, nieto orchestrisko. Je to divadlo ako symbol národného obrodenia, ale nie prejav vyspelého kultúrneho národa a erudície. Nemci, tí vedeli, akú si postaviť divadelnú budovu (dnešná Štátna opera)! V Turíne sa vždy vedeli zmobilizovať k výrazným krokom. Už pre[…]

Continue reading …

„Zázrak umění nejde vysvětlit“ – odišiel Petr Weigl

U nás sa veľké osobnosti prezentujú málo. Keď sa zo zabudnutia vynorila znovu osobnosť jedinečného Petra Weigla naposledy, dostal Cenu Tháliu (2016). Dnes sa vynorila znovu. Pretože majster umrel. Veľký režisér, oceňovaný viac v zahraničí než doma, mi vtedy po ocenení  povedal: (cena Thálie)„Je potvrzením, že přeci jen existuje jakási paměť a že ten čas nepostupuje tak rychle, aby všechno smetl.“  Tvárou v tvár neúprosnej smrti sa dnes môže zdať, že čas predsa len vykonal svoje dielo a zmietol všetko. Zostáva tu však mimoriadne majstrovo dielo, ktoré nám daroval a v mojom archíve náš spoločný rozhovor, o ktorý sa chcem podeliť. Z divadelnej tvorby je to hlavne Weiglova kultová vizionárska inscenácia Prokofievovho baletu Romeo a Júlie v pražskom Národnom divadle. V televízii sa často spomína činoherná[…]

Continue reading …

Legenda o neviditeľnom meste

Moja cesta do Ruska vyšla akurát pár hodín po začatí MS vo futbale. Aby dlhá cesta lietadlom ČSA, ktoré sa vždy pred štartom rozsype a má meškanie, (tentokrát sme meškali „len“ osemdesiat minút, z toho nás nechali hodinu sedieť v lietadle na runweji) a potom vlakom dobre ubehla, nabral som si kde sa len dalo, hrsť novín. Môj web je čisto kultúrny, ale teraz tieň politiky, neznalých českých novinárov a ich invektív, už prekročil pomyselnú hranicu. Toľko nenávisti k národu, ako prezentovali v MF Dnes, „Lidovkách“, „Hospodářkách“ na margo Ruska, Putina, politiky, ľudských práv a samozrejme všetkého možného, to bol skutočne gigantický román. Či skôr kameňovanie. Samozrejme, čo by nechrlili hrôzu z Ruska, keď aj taký britský minister zahraničia varuje svojich občanov, aby na[…]

Continue reading …

Don Carlo v Opera Națională București

Opera sa dnes veľmi priblížila vizuálnemu umeniu. Nestačí už kvalitné hudobné naštudovanie, v mnohých krajinách, divadlách vládne režisérska nadvláda. Mnohí ju kritizujú, iní zase oslavujú. Staršie publikum ťažko znáša výstrelky režisérov. Ale je rozdiel medzi modernou a „módnou“ réžiou. Medzi nápadom, inscenačným kľúčom a snahou o šokovanie. Samoúčelnosť, či neinvenčnosť. Moderné verzus módne najlepšie slovami vystihujú túto krehkú hranicu medzi skutočne dobrou inscenáciou a možným prepadákom. Medzi tým, čo je divadelne vzrušujúce a nové, a medzi tým, čo je len povrchné a okato nanesené na geniálnu partitúru. Len málokedy sa však stane, že divák cíti taký markantný rozdiel medzi úrovňou javiskového konania a hudobnou zložkou. Naposledy sa mi to stalo v Neapole pri Madama Butterfly, ktorej vládol dirigentskou taktovkou Pinchas Steinberg. Teraz sa mi[…]

Continue reading …

Eugen Onegin v Mikhailovsky Theatre

Po vytuchnutej inscenácii Eugena Onegina na prestížnej scéne Mariinského divadla som zamieril na geniálnu operu Čajkovského do Mikhailovského divadla. Divadlo so stálou opernou a baletnou scénou, kedysi slávne Malé divadlo, kde mala premiéru Šostakovičova Lady Macbeth, ktorá stála skladateľa skoro život i kariéru. Dnes je šéfom operného súboru slávny basista Paata Burchuladze. Videl som tam inscenáciu, ktorú musím zaradiť k tomu najlepšiemu, čo som na opernom javisku videl. Nie nadarmo má predstavenie tri Zlaté masky, najvyššiu ruskú divadelnú cenu. Režisér Andriy Zholdak pripravil inscenáciu, ktorá môže hraničiť so škandálom. Jej zložitá filozofická koncepcia sa blíži ku hádanke. Hádanke, kde tušíme možné odpovede, blúdia nám v mysli, ale nie sme schopní ich nahlas vysloviť. Tušené, podvedomé, akési blízke a predsa nedefinovateľné[…]

Continue reading …

Eugen Onegin v Mariinskom divadle

Druhého mája 2013 sa otvorila nová budova Mariinského divadla, nazvaná Nová scéna, či Mariinské II. Historická budova so svojim zvláštnym kúzlom, rozľahlými krídlami, služobným vchodom, kde sa diváci tiesnili, aby sa prinajmenšom raz za storočie mohli dotknúť svojich idolov v žiari slnka a kupol chrámu svätého Mikuláša. Naproti ošarpaná budova slávneho konzervatória – tá sa práva rekonštruuje, ktorú stráži socha Rimskeho-Korsakova. Zákulisie Mariinského divadla bolo také malé, že celkových 1590 zamestnancov malo k dispozícii iba štyridsať percent plochy určenej zákonom; zradila aj zastaraná javisková technika a pri nasledovnom požiari bola zničená celá zbierka historických kulís. Problém bol vyriešený tak, že na druhej strane kanála, ktorý obteká zadnú stranu divadla, bola pristavaná nová budova s ohromnou[…]

Continue reading …

Radúz a Mahulena

Bohužiaľ, niekedy až neskoro si spomenieme na hodnotné skutočnosti nášho života. V záplave moderných a trendy vecí, sa často vytratí z našich životov niečo, čo sme možno dostávali od detstva a čo nás formovalo. Aj malé dieťa výrazne vníma kultúrny otlačok, ktorý mu odovzdávajú jeho rodičia, škola, pedagógovia. Spomenul som si na toto nenávratné v našich životoch v súvislosti so smutnou udalosťou, akou bola náhla smrť herca Jana Třísku. Česká televízia, okrem „samozrejmej“ Obecnej školy, zaradila ako „bonus“ filmové spracovanie divadelnej hry Julia Zeyera Radúz a Mahulena v mimoriadnom filme Petra Weigla, ktorý sme ako deti sledovali. Dnes sú rozprávky, a všeobecne vysielania pre mládež, úplne iného razenia. Nezaoberajú sa kultúrnosťou obrazu tak,  ako filmový mág Weigl. A kam to s našou kultúrnosťou došlo, nemusia znamenať[…]

Continue reading …

Hommage Maria Callas

Predstavte si jednoduchú situáciu. Mladá dievčina, dvadsaťtri rokov, miluje spev, študuje ho, a aby mohla študovať a prežiť v drahom meste brigáduje. Je milá, pracovitá, krásna. Myslí len na hudbu, netúla sa s kamarátmi, nie je závislá na mobile, často ho zabúda a nedvíha. Aby zostala čo najbližšie svojej milovanej hudbe, pracuje po večeroch ako šatniarka, napríklad v ikonickej koncertnej sále Wigmore Hall, ktorá je dnes už svetovo známa svojim náročným koncertným repertoárom a osobnosťami. Holt, Londýn nie je lacné mesto. Ale brigáda v koncertnej sále, kde stretnete začínajúce talenty i veľké hviezdy a môžete po začiatku koncertu načúvať za dvermi zadarmo, je skvelá. Naša študentka sa teší na večerný koncert, ktorý je recitálom škótskej sopranistky Ruby Hughesovej. Pred koncertom si šatniarku predvolá riaditeľ. –[…]

Continue reading …