Mŕtve mesto v Komische Oper Berlin

Čím to je, že operný režisér sa pokazí? Máte roky svojho obľúbeného tvorcu, sledujete jeho réžie a postupne zistíte, že tie najlepšie boli tie na začiatku jeho kariéry. Je to tým, že zlenivel? Že mu došla invencia? Že spohodlnel? Spyšnel? Je to prirodzené, že všetko krásne, možno geniálne časom doznie? – Či je to titulom? – Každý môže mať len jeden,  dva tituly, ktoré mu dokonale sadnú a vznikne mimoriadna inscenácia? – Neviem. Robert Carsen, hviezda opernej réžie, pripravil priamo pre berlínsku Komische Oper, jedno zo zabudnutých diel 20. storočia, dnes veľmi obľúbenú operu Korngolda Mŕtve mesto. Je to fantastický titul. Príbeh, zápletka, libreto, hudba, celé to podhubie príbehu. Navyše aj divadlu, ktoré je od dôb Felsensteina  baštou opernej[…]

Pokračovať v čítaní …

Andrea Chénier v Bayerische Staatsoper

Mníchovská štátna opera je dnes skutočný pojem. Prevalcovala pod vedením intendanta Bachlera ostatné veľké scény. Viedeň je v opere dávno pasé, v zmysle hudobného divadla ustrnul po odchode Mortiera Paríž, Londýn triumfuje na poli muzikálového divadla, kde nádherné inscenácie so sýtym divadelným rukopisom úplne vyhrali nad nudnou Kráľovskou operou Covent Garden. La Scala, to je 19. storočie a svetové premiéry opier Verdiho, Pucciniho, Donizettiho a krátke epizódy ikonických réžií Ronconiho a ďalších veľkých mien opernej réžie 20. storočia. Mníchov, bohaté mesto Bavorska, akoby ťažil zo svojej úchvatnej minulosti kráľovského centra, dnes centra biznisu a luxusu. A to je aj historický podtext operného divadla. Nikdy nemohlo fungovať bez materiálneho bohatstva, tejto nutnej podpory pre megalomanské sny skladateľov či inscenátorov. To, čo však Mníchov[…]

Pokračovať v čítaní …

Tosca vo Fínskej národnej opere

Pred pár týždňami som písal, že je najlepšie sledovať mená režisérov, dôkladne si pozrieť fotky a naštudovať si, na čo si chcem vlastne kúpiť lístok, aby som nemal v divadle šok, sklamanie. Zdá sa, že stredoeurópske divadlá valcuje chladný sever. Calixto Bieito pripravil v Oslo strhujúcu novátorskú Toscu pre toto storočie, v Helsinkách zase inú Toscu pripravil ďalší významný režisér Christof Loy. Ten sa etabloval svojimi výtvarne vyhranenými inscenáciami, ktoré netrpia prehnanými ornamentmi, ani šokujúcimi posunmi v oblasti vzťahov medzi postavami a zostávajú verné libretu i skladateľovi. Ale čistý dizajn inscenácie ich posúva k súčasným trendom, ktoré na javisku vládnu. Inscenáciu zaznamenala aj televízna stanica Arte, takže si ju môže pozrieť každý. Ale stojí za to? Vedľa extravagantného a na dreň idúceho Bieita,[…]

Pokračovať v čítaní …

Faust v Teatro Real Madrid

Na Prostejovsku sa stal pekný príbeh. Krčmár sa dva roky angažoval v kultúrnom živote obce. Nebol len majiteľom reštaurácie – dedinskej „hospody“, ale usporadúval v nej rôzne koncerty. Tentokrát však adventné koncerty neuskutočnil. Popredal obyvateľom drahé lístky na pražské hviezdy a záhadne zmizol aj s nazbieranými peniazmi a svoju hospodu nechal tak. Zmizol. Polícia zistila, že jeho meno bolo falošné a jednalo sa o celoštátnehľadanú osobu. Vyšetrovatelia teraz váhajú či si dva roky budoval dobrú povesťu obyvateľov, ktorí si ho obľúbili a čakal kým uskutoční svoj grandiózny podvod,alebo sa mu stalo niečo vážne a preto nazbieral veľkú čiastku peňazí a zdúchol. Operní režiséri sú tomuto podobenstvu podobní. Roky si budujú dobrú povesť, aby ju potom[…]

Pokračovať v čítaní …

Tosca v Den Norske Opera Oslo

Dnešná operná inscenačná prax došla tak ďaleko, že je najlepšie sledovať mená režisérov, dôkladne si pozrieť fotky a naštudovať si, na čo si chcem vlastne kúpiť lístok. Calixto Bieito je stávka na divadelný zážitok, ale i šok. „Staromilcom“ sa odporúča jeho inscenáciám vyhnúť. Je to ale režisér, ktorý zo svojho vnútorného presvedčenia, svetonázoru aj politického podhubia vkladá do opery temné prúdy súčasného života. Jeho Tosca sa po niekoľkých krotkých inscenáciách opäť stala aktuálnym spoločensko-politickým ringom. Vo veristickej opere obzvlášť môže rušiť diváka inscenačný kľúč, ktorý sa vyhýba reáliám. Kostol, palác, Anjelský hrad, presná doba Napoleonovho ťaženia na Taliansko. Lenže u Bieita ani toto odbúrať nestačí. Abstraktný priestor nemá ani kaplnku rodu Attavanti, Angelotti nemá žiadny kľúč, maliar Cavaradossi[…]

Pokračovať v čítaní …

Salome na Salzburg Festspiele

Uviesť v Salzburgu na festivale novú Salome je risk. – Prečo? – Posledná inscenácia totiž bola majstrovská. Bola dielom veľkého, rýdzo operného režiséra našej doby, Stefana Herheima. Nová inscenácia má zmysel len vtedy, ak prinesie inú poetiku a nebude súperiť s tou minulou. To sa tentokrát zvrchovane podarilo nielen v réžii, ale aj v brilantnom hudobnom naštudovaní, ktoré má na svedomí Franz Welser – Mőst. Ako režisér sa predstavil nikto menší než taliansky mág autorského divadla a nových výkladov Romeo Castellucci. Dvojica, ktorá si vzácne porozumela. Dirigent by mal ihneď dostať ponuku od popredných gramofónových firiem, pretože jeho hudobné naštudovanie odkrýva netušené elementy Straussovej partitúry. Spevácke obsadenie je absolútne perfektné v súčinnosti s jeho víziou, nie hrmotnej giganticky orgiastickej zvukovej masy, ale[…]

Pokračovať v čítaní …

Turandot v Teatro Regio Torino

Táto operná sezóna by nebola kompletná, bola by vlastne hrozná, keby som nemal šťastie vidieť, nebojím sa povedať, najlepšiu inscenáciu Pucciniho Turandot súčasnosti z Teatro Regio v Turíne. Čo je to za bohaté talianske mesto, ktoré si môže dovoliť takúto produkciu pre kultúrnu obec a pre športových fanúšikov kúpiť najlepšieho futbalistu sveta? Opera vždy mala výsadné postavenie drahého žánru. Umenia, ktoré je treba rozmaznávať a dotovať. Niečo, čo u nás nefunguje a najskôr nikdy ani nebude. Veď v Národnom divadle nemajú ani dostatočne veľké javisko, nieto orchestrisko. Je to divadlo ako symbol národného obrodenia, ale nie prejav vyspelého kultúrneho národa a erudície. Nemci, tí vedeli, akú si postaviť divadelnú budovu (dnešná Štátna opera)! V Turíne sa vždy vedeli zmobilizovať k výrazným krokom. Už pre[…]

Pokračovať v čítaní …

„Zázrak umění nejde vysvětlit“ – odišiel Petr Weigl

U nás sa veľké osobnosti prezentujú málo. Keď sa zo zabudnutia vynorila znovu osobnosť jedinečného Petra Weigla naposledy, dostal Cenu Tháliu (2016). Dnes sa vynorila znovu. Pretože majster umrel. Veľký režisér, oceňovaný viac v zahraničí než doma, mi vtedy po ocenení  povedal: (cena Thálie)„Je potvrzením, že přeci jen existuje jakási paměť a že ten čas nepostupuje tak rychle, aby všechno smetl.“  Tvárou v tvár neúprosnej smrti sa dnes môže zdať, že čas predsa len vykonal svoje dielo a zmietol všetko. Zostáva tu však mimoriadne majstrovo dielo, ktoré nám daroval a v mojom archíve náš spoločný rozhovor, o ktorý sa chcem podeliť. Z divadelnej tvorby je to hlavne Weiglova kultová vizionárska inscenácia Prokofievovho baletu Romeo a Júlie v pražskom Národnom divadle. V televízii sa často spomína činoherná[…]

Pokračovať v čítaní …

Legenda o neviditeľnom meste

Moja cesta do Ruska vyšla akurát pár hodín po začatí MS vo futbale. Aby dlhá cesta lietadlom ČSA, ktoré sa vždy pred štartom rozsype a má meškanie, (tentokrát sme meškali „len“ osemdesiat minút, z toho nás nechali hodinu sedieť v lietadle na runweji) a potom vlakom dobre ubehla, nabral som si kde sa len dalo, hrsť novín. Môj web je čisto kultúrny, ale teraz tieň politiky, neznalých českých novinárov a ich invektív, už prekročil pomyselnú hranicu. Toľko nenávisti k národu, ako prezentovali v MF Dnes, „Lidovkách“, „Hospodářkách“ na margo Ruska, Putina, politiky, ľudských práv a samozrejme všetkého možného, to bol skutočne gigantický román. Či skôr kameňovanie. Samozrejme, čo by nechrlili hrôzu z Ruska, keď aj taký britský minister zahraničia varuje svojich občanov, aby na[…]

Pokračovať v čítaní …