Luskáčik v Berlíne

Vladimír Malakhov si vo svojej poslednej berlínskej sezóne(2013/2014) objednal „historicky správneho“ Luskáčika, ktorý má vychádzať z originálnej choreografie Leva Ivanova (Mariinské divadlo, 1892) na základe libreta, ktoré pripravil Petipa a vychádzal v ňom z Ernsta Theodora Wilhelma Hoffmanna Luskáčik a Myší kráľ v preklade do francúzštiny od Dumasa st. Luskáčikovský mýtus ovplyvnila nepochybne inscenácia Alexandra Gorského (1919), Nikolaja Sergejeva (1934),či verzie Vasilyho Vajnonena z roku 1934, alebo Yuriho Grigorovicha (1966). Pôvodná verzia pre Berlín môže byť zaujímavejšia i tým, že v svetovej premiére v Petrohrade Fée dragée tancovala primabalerína cisárskeho dvorského baletu z Berlína Antonietta dell´Era. K snahe o pôvodnú atmosféru patrí i výprava. A tak Medvedev oživil scénu, ktorá je spojením návrhu Konstantina M.[…]

Pokračovať v čítaní …

Wozzeck v Bavorskej štátnej opery

Keď listujem články, či štúdie na tému Bergovej opery Wozzeck, všetky snáď vykazujú primárny obdiv k tejto tragickej dráme. Memento. Ukážka tragického osudu jednotlivca v súkolí behu života, sveta. Morálny a mravný apel. A tak ďalej, všetky možné cudzie slová, adjektíva by sa dali využiť. Už prví pochvalní kritici v roku 1925 vyzdvihovali duchovné hodnoty opery, hĺbku, silnú pudovosť, surovosť, presah opery. Až mám pocit, že ostatná operná tvorba je plytká a povrchná. Nemáme iné protivojnové diela? Veď dokonca aj opera buffa je výchovná a poučná. S citlivým a úsmevným nadhľadom láskyplne a káravo pranieruje zlé vlastnosti. A čo potom drámy duší veľkých operných gigantov? – Nemám rád podobné zjednodušenia, či nekritický obdiv a vyvyšovanie niektorých diel. Bergova opera je náročná a špecifická. Možno na ňu treba dozrieť,[…]

Pokračovať v čítaní …

Alcesta v Bayerische Staatsoper

Keď som štartoval tento svoj web, dal som si dve predsavzatia. Za prvé, že nebudem písať o českých inscenáciách, aby som sa vyhol teroru zo strany niektorých ukrivdených tvorcov a interpretov, či hrozbám, že ma dajú k súdu a podobne. Prečo si kaziť dobrú náladu v oblasti umenia, ktoré má povznášať, takými prízemnými invektívami. Nepotreboval som si budovať povesť prísneho kritika. Snažil som sa písať pravdivo. Za druhé som usúdil, že keď nie som kritik v povolaní kritika nebudem písať o všetkom, ale len o tom čo stojí za to, aby to inšpirovalo aj vás,  vážení čitatelia. Načo utrácať vzácne minúty a hodiny na písanie o nepodarených inscenáciách. Tie nech sú zabudnuté poslednou oponou. Taktiež som neuvažoval nad tým či budem recenzent, píšuci recenzie, či[…]

Pokračovať v čítaní …

La fanciulla del West v Mníchove

Zdá sa mi, že poslednú dobu píšem len o Mníchove. Bavorská štátna opera predstavila novú inscenáciu Pucciniho opomínanej opery Dievča zo západu. Réžiu zverili Andreasovi Dresenovi, ktorý sa s nástrahami Pucciniho westernu vysporiadal vynikajúco. Naivný dej z dôb zlatej horúčky so šťastným koncom, ktorý trápi inscenátorov od vzniku opery,  akýsi násilný happy-end, keď Minnie zachráni pred popravou milovaného Johnsona a krutý, tentokrát dojatý šerif, nechá pochybného hrdinu opery len tak šťastne odkráčať aj s jeho dievčaťom, nie je žiadnou drámou typu skladateľových iných opier. Lenže Dresen spolu so spevákmi a celým hudobným naštudovaním odhalili mimoriadne kvality tejto opery. Samozrejme o strhujúcom druhom dejstve je zbytočné hovoriť, toto Pucciniho vizionárske majstrovstvo je úchvatné. Je tu všetko. Cudnosť, vášeň, vzplanutie, rozpor, hádka,… divadelné efekty[…]

Pokračovať v čítaní …

Predaná nevesta v Mníchove

Zahraničné operné domy si vychovávajú svojich režisérov. Dajú im šancu, vhodný titul, priestor, potrebné obmedzenia a korektúry a sprevádzajú ich na ich kariérnom raste. Bavorská štátna opera tak poskytla výnimočne tvorivé obdobie Dmitrimu Tcherniakovovi, ktorý tam inscenoval nezabudnuteľné inscenácie ako Dialógy karmelitánok, úchvatnú, najlepšiu Chovanštinu operného javiska, Lulu a Simona Boccanegru. Christof Loy stihol dve úchvatné produkcie pre legendárnu Editu Gruberovú; Roberta Devereux, ktorý by sa mal povinne vyučovať ako príklad súčasnej „normálnej-štandardnej“ opernej réžie a Lucreziu Borgiu. Podobne tak bolo aj u Martina Kušeja, ktorý po slávnych činoherných inscenáciách dostal v Mníchove zaujímavé úlohy ako Verdiho Macbeth a Sila osudu či škandálna Rusalka. Podobne je to aj s ďalšími, ktorí sa pravidelne vracajú a podávajú si tak dvere s najlepšími spevákmi a dirigentmi sveta. V tejto[…]

Pokračovať v čítaní …

Mŕtve mesto v Komische Oper Berlin

Čím to je, že operný režisér sa pokazí? Máte roky svojho obľúbeného tvorcu, sledujete jeho réžie a postupne zistíte, že tie najlepšie boli tie na začiatku jeho kariéry. Je to tým, že zlenivel? Že mu došla invencia? Že spohodlnel? Spyšnel? Je to prirodzené, že všetko krásne, možno geniálne časom doznie? – Či je to titulom? – Každý môže mať len jeden,  dva tituly, ktoré mu dokonale sadnú a vznikne mimoriadna inscenácia? – Neviem. Robert Carsen, hviezda opernej réžie, pripravil priamo pre berlínsku Komische Oper, jedno zo zabudnutých diel 20. storočia, dnes veľmi obľúbenú operu Korngolda Mŕtve mesto. Je to fantastický titul. Príbeh, zápletka, libreto, hudba, celé to podhubie príbehu. Navyše aj divadlu, ktoré je od dôb Felsensteina  baštou opernej[…]

Pokračovať v čítaní …

Andrea Chénier v Bayerische Staatsoper

Mníchovská štátna opera je dnes skutočný pojem. Prevalcovala pod vedením intendanta Bachlera ostatné veľké scény. Viedeň je v opere dávno pasé, v zmysle hudobného divadla ustrnul po odchode Mortiera Paríž, Londýn triumfuje na poli muzikálového divadla, kde nádherné inscenácie so sýtym divadelným rukopisom úplne vyhrali nad nudnou Kráľovskou operou Covent Garden. La Scala, to je 19. storočie a svetové premiéry opier Verdiho, Pucciniho, Donizettiho a krátke epizódy ikonických réžií Ronconiho a ďalších veľkých mien opernej réžie 20. storočia. Mníchov, bohaté mesto Bavorska, akoby ťažil zo svojej úchvatnej minulosti kráľovského centra, dnes centra biznisu a luxusu. A to je aj historický podtext operného divadla. Nikdy nemohlo fungovať bez materiálneho bohatstva, tejto nutnej podpory pre megalomanské sny skladateľov či inscenátorov. To, čo však Mníchov[…]

Pokračovať v čítaní …

Od čoho by ste chceli utiecť?“

Začiatok novej divadelnej sezóny mi pripomína čakanie na Českú poštu. Dostanete SMS, že v tom a tom čase vám dovezú balík. Čakáte. Ale nedočkáte sa. Ďalší deň dostanete informáciu, že nastala chyba a balík príde zajtra. Tak čakáte znovu a taktiež nič. Neskôr dostanete nenápadne do schránky upomienku, že ste neboli k zastihnutiu. Podobnú pachuť z čakania a nedočkania sa mám aj teraz. Najprv som dostal oznámenie, že z Berlína bude Sasha Waltz, inak moja obľúbenkyňa, živo vysielať novú kreáciu Exodus. A tak som natešený čakal. To je predsa výhoda nemusieť cestovať, riešiť ubytovanie a všetko ostatné. Krátko pred hodinou štartu sa človek pohodlne usadí k počítaču, či si ho prepojí s televízorom, aby mal veľký obraz. Trochu iná konzumácia divadla, než sa niekde tiesniť, vmestiť[…]

Pokračovať v čítaní …

L’histoire de Manon v Semperoper

Siedmeho marca 1974 sa uskutočnila premiéra, ktorá sa natrvalo zapísala do baletných dejín. Súbor Royal Ballet v Londýne premiéroval Manon Kennetha MacMillana. I jemu samému bol úspech zadosťučinením a zostal mu drahým pri tomto jeho treťom celovečernom balete po Romeovi a Julii a Anastázii. Okamžite po premiére súbory v pätnástich krajinách siahli po titule. Antoinette Sibley, Anthony Dowell a David Wall sa stali predobrazom najlepšej Manon, Des Grieuxa a Lescauta. Ich roly, hlavne ústredná dvojica, sa stali snom desiatok tanečníkov. Len z nedávnej minulosti Aurélie Dupont, Tamara Rojo, Alessandra Ferri, Friedemann Vogel, Carlos Acosta, Roberto Bolle. V balete Semperovej opery v Drážďanoch sa k tomuto zoznamu pridali dvaja mladí tanečníci, Chiara Scarrone a Václav Lamparter, rodák z Brna. A bolo to mimoriadne predstavenie. Už dávno som nevidel na scéne veľkého európskeho[…]

Pokračovať v čítaní …