L’histoire de Manon v Semperoper

Siedmeho marca 1974 sa uskutočnila premiéra, ktorá sa natrvalo zapísala do baletných dejín. Súbor Royal Ballet v Londýne premiéroval Manon Kennetha MacMillana. I jemu samému bol úspech zadosťučinením a zostal mu drahým pri tomto jeho treťom celovečernom balete po Romeovi a Julii a Anastázii. Okamžite po premiére súbory v pätnástich krajinách siahli po titule. Antoinette Sibley, Anthony Dowell a David Wall sa stali predobrazom najlepšej Manon, Des Grieuxa a Lescauta. Ich roly, hlavne ústredná dvojica, sa stali snom desiatok tanečníkov. Len z nedávnej minulosti Aurélie Dupont, Tamara Rojo, Alessandra Ferri, Friedemann Vogel, Carlos Acosta, Roberto Bolle. V balete Semperovej opery v Drážďanoch sa k tomuto zoznamu pridali dvaja mladí tanečníci, Chiara Scarrone a Václav Lamparter, rodák z Brna. A bolo to mimoriadne predstavenie. Už dávno som nevidel na scéne veľkého európskeho[…]

Continue reading …

Génius

Kým je divadelná sezóna ešte v plienkach a postupne sa rozbieha, tak je treba duchovnú potravu hľadať v iných zdrojoch. Všeobecne možno dnes už aj uvažovať, či divadlo, ktoré sa zahľadelo samo do seba, môže ešte uspokojiť. Či jeho úlohy nie sú len prázdnou estetikou a vírením okolo egocentrických režisérov, vizuálnych postupov a stálej snahy šokovať. A tak ma seriál Génius uspokojil v pohodlí domova viac než návšteva divadla, či letných open air inscenácií. Seriál, ktorý produkovala spoločnosť National Geographic, je v záplave pseudohistorických,  romantických a kostýmových show ako zjavenie. V dnešnej politicky nestabilnej dobe, pohľad na dvadsiate storočie cez osobnosť Alberta Einsteina pôsobí ako studnica poznania našich súčasných problémov. Scenáristická štvorka Noah Pink, Kenneth Biller, Angelina Burnett, Mark Lafferty podľa knihy Waltera Isaacsona a pätica[…]

Continue reading …

Tannhäuser v Bayerische Staatsoper

Tannhäuser v Bayerische Staatsoper je presne tá moderná súčasná inscenácia, ktorá dokonale rozdeľuje divákov. Jedna časť je fascinovaná prístupom hudobného riaditeľa slávneho operného domu Kirilla Petrenka k partitúre po tom, čo dirigent predviedol v Bayreuthe napríklad Prsteň  a druhá šalie z réžie talianskeho renesančného génia a divadelného filozofa Romea Castellucciho. Pre režiséra je to druhá wagnerovská inscenácia po Parsifalovi v Bruseli v roku 2011, ktorá sa stala divadelne opernou udalosťou a ešte dnes by sa dali o nej napísať rozsiahle vedecké práce na tému symbolov, výkladu, dramaturgie i teórie divadla. Nie nadarmo tak tomu bolo aj u jeho Orfeo ed Euridice, či Jany z Arku na hranici, ktorú žiadali zakázať a stiahnuť z repertoáru. Nie prvoplánovo radikálny, ale verný svojmu hľadaniu a tvorbe, zostáva Castellucci aj u Wagnerovho Tannhäusera. „Nebude to žiadny definovaný[…]

Continue reading …

Tannhäuser v Staatsoper Unter den Linden

Problém dnešných operných réžií je ten; je nutné všetko si vysvetliť? Za prvé režijným výkladom, za druhé autorov zámer? – Čo je to umenie dnes? Medzi starým a novým? Klasickým a moderným? Medzi 2. svetovou vojnou a treťou – tou poslednou? Jedno je isté; pravda neexistuje. Dnešná kultúrna pluralita, či skôr obžerstvo, ktoré inscenátorom dovoľuje robiť si čo chcú, s maximálnou finančnou aj umeleckou slobodou je plodom prítomnosti, ktorá doviedla operu bližšie k divadlu ako nástroju zrkadlenia. Režiséri demonštrujú moc, ktorú opera dnes má. Je táto cesta legitímna? Od gréckych božstiev prišla opera už v 19. storočí k ľudom a ich príbehom, v 20. storočí padla k tým najbiednejším. Dnes ťahá spôsobom dramaturgického myslenia posolstvo[…]

Continue reading …

Othello v Hamburg Ballett John Neumeier

Othello podľa Shakespeara mal premiéru už v roku 1985, vtedy viac než v extravagantnej a progresívnej hamburskej fabrike Kampnagel. Vtedy to bol progres nevídaný, vyviesť z tradičnej kukátkovej divadelnej budovy veľký súbor s epickým dielom do industriálneho prostredia a dodať mu tým nové konotácie. Dnes sa titul hrá už späť v budove Hamburgische Staatsoper, ale ani toto prostredie mu neuberá na pôsobivosti.  John Neumeier totiž presne pred tridsiatimi (!) rokmi vytvoril dielo, ktoré nezostarlo, ba čo viac stalo sa prorockým v mnohých ohľadoch. Neumeier sa stal slávnym choreografom diela Shakespeara a v počte spracovaných titulov má ťažko hľadanú konkurenciu. Ak však ostatné diela, ako napríklad Romeo a Júlia sú verné sujetom, libretom či charakterom spracovania[…]

Continue reading …

Giselle v Semperoper balete

David Dawson je sledovaný tvorca súčastnosti. Jeho novodobá verzia Giselle vznikla práve v Drážďanoch (2008). Dawson podčiarknuté vytvoril silné divadelné dielo, nemožno hovoriť dnes už len o balete pre balet. Samozrejme, ako pri každom takomto pokuse sa to neobišlo bez zakopnutia či otáznikov a nedotiahnutých nápadov. Celkovo však to rozhodne nie je prázdne gesto, je to pozoruhodná metafora aj potvrdenie sily romantického baletu, aj možná cesta pre prieberčivých divákov, ktorí bažia po nových a nových zážitkoch. Najväčším problémom pre niekoho kto je vnímavý, je závažný rozpor choreografa, ktorý necíti (alebo nectí?) hudbu. Môže sa zdať, že taký choreograf nemôže mať v CV plnú stranu ocenení z najprestížnejších baletných komisií a porôt. Lenže tu je to[…]

Continue reading …

Impressing the Czar v Drážďanoch

Drážďanský baletný súbor, vzdialený od Prahy dve hodiny cesty, sa zapojil sa do tanečného festivalu, ktorý pohltil Drážďany v duchu slávnej minulosti školy v Hellerau. Alain Platel, Batsheva Company, Anne Teresa De Keersmaeker, slávne mená progresívnej či skôr provokatívnej svetovej scény. Veľké baletné teleso sídliace v prepychovej budove Semperovej opery sa zapojilo niekoľkými predstaveniami. Riaditeľ baletu Aaron S. Watkin, ktorý svojim príchodom pred dobrými ôsmimi rokmi prebudoval celú company, má výborné výsledky. Nielen tie merateľné číslami, ale aj tie duchovne nezmerateľné. Posledná premiéra tejto sezóny (22. mája 2015) Impressing the Czar je ďalším dôkazom faktu, ako jeho disponovaní tanečníci priťahujú k sebe choreografov, ktorí svoje balety nepredávajú hocikde. Watkin vybudoval silné mladé teleso, ktoré napriek[…]

Continue reading …

Parsifal v Staatsoper Unter den Linden

Parsifal, slávnostná opera Richarda Wagnera je dielo, o ktorom boli napísané tisícky štúdií. Každé slovo bolo podrobené výkladu v tejto mystickej duchovnej hre. Na scéne však väčšinou aj s ohľadom na štyri hodiny, ktoré dielo trvá, často práve ústredná koncepcia zakryla nuansy libreta, ktoré je u Wagnera rovnako dôležité ako hudba, či javiskové konanie. Častokrát posvätná nuda a spoliehanie sa na účinok hudobnej zložky, devalvovalo javiskové konanie k bodu nula. Režisérska hviezda súčasnosti Dmitri Tcherniakov sa vo svojej berlínskej inscenácii Wagnerovej slávnostnej opery práve k slovám vracia. Dôkladná analýza, tak ako postupujú činoherní režiséri, je zreteľná z každej minúty jeho inscenácie. Aj keď príbeh vidí ako hru v prítomnosti, či možno budúcnosti, nezakuklil sa v abstrakcii ale naopak, po dlhej dobe má divák pocit, že speváci[…]

Continue reading …

Spiaca krásavica v Staatsballette Berlín

Spiaca krásavica Nacha Duata je jedným z ďalších pokusov žijúcich choreografov vyzobať z klasického Petipu čo sa im hodí. Problémov vo výsledku je viacero. Samozrejme sú individuálne a súvisia s mnohými faktormi, ktoré definujú osobnosť choreografa. Jedným z nich je zásadný rozpor medzi koncepciou veľkovýpravného baletu feérie a súčasných možností. Ani v Rusku, ani v Berlíne sa Duatovi nepodarilo rozhodiť invenciu naširoko a vytvoriť veľké plátno, ktoré by hýrilo farbami a mnohými odtieňmi tak, ako pôvodná koncepcia Vševoložského, Petipu a samozrejme Čajkovského. Je až komické, že na slávnostnú hudbu paláca sa po scéne producíruje fragment corps de baletu. Chýbajú akékoľvek rozprávkové črty, sprievody, dvorná pompa. Je to ako balenie low cost. Ďalším zaujímavým javom u Duata je zvláštna dispozícia k práci s veľkými zbormi. Prirodzene svojmu naturelu pracuje radšej[…]

Continue reading …