Mŕtve mesto v Komische Oper Berlin

Čím to je, že operný režisér sa pokazí? Máte roky svojho obľúbeného tvorcu, sledujete jeho réžie a postupne zistíte, že tie najlepšie boli tie na začiatku jeho kariéry. Je to tým, že zlenivel? Že mu došla invencia? Že spohodlnel? Spyšnel? Je to prirodzené, že všetko krásne, možno geniálne časom doznie? – Či je to titulom? – Každý môže mať len jeden,  dva tituly, ktoré mu dokonale sadnú a vznikne mimoriadna inscenácia? – Neviem. Robert Carsen, hviezda opernej réžie, pripravil priamo pre berlínsku Komische Oper, jedno zo zabudnutých diel 20. storočia, dnes veľmi obľúbenú operu Korngolda Mŕtve mesto. Je to fantastický titul. Príbeh, zápletka, libreto, hudba, celé to podhubie príbehu. Navyše aj divadlu, ktoré je od dôb Felsensteina  baštou opernej[…]

Pokračovať v čítaní …

Andrea Chénier v Bayerische Staatsoper

Mníchovská štátna opera je dnes skutočný pojem. Prevalcovala pod vedením intendanta Bachlera ostatné veľké scény. Viedeň je v opere dávno pasé, v zmysle hudobného divadla ustrnul po odchode Mortiera Paríž, Londýn triumfuje na poli muzikálového divadla, kde nádherné inscenácie so sýtym divadelným rukopisom úplne vyhrali nad nudnou Kráľovskou operou Covent Garden. La Scala, to je 19. storočie a svetové premiéry opier Verdiho, Pucciniho, Donizettiho a krátke epizódy ikonických réžií Ronconiho a ďalších veľkých mien opernej réžie 20. storočia. Mníchov, bohaté mesto Bavorska, akoby ťažil zo svojej úchvatnej minulosti kráľovského centra, dnes centra biznisu a luxusu. A to je aj historický podtext operného divadla. Nikdy nemohlo fungovať bez materiálneho bohatstva, tejto nutnej podpory pre megalomanské sny skladateľov či inscenátorov. To, čo však Mníchov[…]

Pokračovať v čítaní …

Od čoho by ste chceli utiecť?“

Začiatok novej divadelnej sezóny mi pripomína čakanie na Českú poštu. Dostanete SMS, že v tom a tom čase vám dovezú balík. Čakáte. Ale nedočkáte sa. Ďalší deň dostanete informáciu, že nastala chyba a balík príde zajtra. Tak čakáte znovu a taktiež nič. Neskôr dostanete nenápadne do schránky upomienku, že ste neboli k zastihnutiu. Podobnú pachuť z čakania a nedočkania sa mám aj teraz. Najprv som dostal oznámenie, že z Berlína bude Sasha Waltz, inak moja obľúbenkyňa, živo vysielať novú kreáciu Exodus. A tak som natešený čakal. To je predsa výhoda nemusieť cestovať, riešiť ubytovanie a všetko ostatné. Krátko pred hodinou štartu sa človek pohodlne usadí k počítaču, či si ho prepojí s televízorom, aby mal veľký obraz. Trochu iná konzumácia divadla, než sa niekde tiesniť, vmestiť[…]

Pokračovať v čítaní …

L’histoire de Manon v Semperoper

Siedmeho marca 1974 sa uskutočnila premiéra, ktorá sa natrvalo zapísala do baletných dejín. Súbor Royal Ballet v Londýne premiéroval Manon Kennetha MacMillana. I jemu samému bol úspech zadosťučinením a zostal mu drahým pri tomto jeho treťom celovečernom balete po Romeovi a Julii a Anastázii. Okamžite po premiére súbory v pätnástich krajinách siahli po titule. Antoinette Sibley, Anthony Dowell a David Wall sa stali predobrazom najlepšej Manon, Des Grieuxa a Lescauta. Ich roly, hlavne ústredná dvojica, sa stali snom desiatok tanečníkov. Len z nedávnej minulosti Aurélie Dupont, Tamara Rojo, Alessandra Ferri, Friedemann Vogel, Carlos Acosta, Roberto Bolle. V balete Semperovej opery v Drážďanoch sa k tomuto zoznamu pridali dvaja mladí tanečníci, Chiara Scarrone a Václav Lamparter, rodák z Brna. A bolo to mimoriadne predstavenie. Už dávno som nevidel na scéne veľkého európskeho[…]

Pokračovať v čítaní …

Génius

Kým je divadelná sezóna ešte v plienkach a postupne sa rozbieha, tak je treba duchovnú potravu hľadať v iných zdrojoch. Všeobecne možno dnes už aj uvažovať, či divadlo, ktoré sa zahľadelo samo do seba, môže ešte uspokojiť. Či jeho úlohy nie sú len prázdnou estetikou a vírením okolo egocentrických režisérov, vizuálnych postupov a stálej snahy šokovať. A tak ma seriál Génius uspokojil v pohodlí domova viac než návšteva divadla, či letných open air inscenácií. Seriál, ktorý produkovala spoločnosť National Geographic, je v záplave pseudohistorických,  romantických a kostýmových show ako zjavenie. V dnešnej politicky nestabilnej dobe, pohľad na dvadsiate storočie cez osobnosť Alberta Einsteina pôsobí ako studnica poznania našich súčasných problémov. Scenáristická štvorka Noah Pink, Kenneth Biller, Angelina Burnett, Mark Lafferty podľa knihy Waltera Isaacsona a pätica[…]

Pokračovať v čítaní …

Tannhäuser v Bayerische Staatsoper

Tannhäuser v Bayerische Staatsoper je presne tá moderná súčasná inscenácia, ktorá dokonale rozdeľuje divákov. Jedna časť je fascinovaná prístupom hudobného riaditeľa slávneho operného domu Kirilla Petrenka k partitúre po tom, čo dirigent predviedol v Bayreuthe napríklad Prsteň  a druhá šalie z réžie talianskeho renesančného génia a divadelného filozofa Romea Castellucciho. Pre režiséra je to druhá wagnerovská inscenácia po Parsifalovi v Bruseli v roku 2011, ktorá sa stala divadelne opernou udalosťou a ešte dnes by sa dali o nej napísať rozsiahle vedecké práce na tému symbolov, výkladu, dramaturgie i teórie divadla. Nie nadarmo tak tomu bolo aj u jeho Orfeo ed Euridice, či Jany z Arku na hranici, ktorú žiadali zakázať a stiahnuť z repertoáru. Nie prvoplánovo radikálny, ale verný svojmu hľadaniu a tvorbe, zostáva Castellucci aj u Wagnerovho Tannhäusera. „Nebude to žiadny definovaný[…]

Pokračovať v čítaní …

Tannhäuser v Staatsoper Unter den Linden

Problém dnešných operných réžií je ten; je nutné všetko si vysvetliť? Za prvé režijným výkladom, za druhé autorov zámer? – Čo je to umenie dnes? Medzi starým a novým? Klasickým a moderným? Medzi 2. svetovou vojnou a treťou – tou poslednou? Jedno je isté; pravda neexistuje. Dnešná kultúrna pluralita, či skôr obžerstvo, ktoré inscenátorom dovoľuje robiť si čo chcú, s maximálnou finančnou aj umeleckou slobodou je plodom prítomnosti, ktorá doviedla operu bližšie k divadlu ako nástroju zrkadlenia. Režiséri demonštrujú moc, ktorú opera dnes má. Je táto cesta legitímna? Od gréckych božstiev prišla opera už v 19. storočí k ľudom a ich príbehom, v 20. storočí padla k tým najbiednejším. Dnes ťahá spôsobom dramaturgického myslenia posolstvo[…]

Pokračovať v čítaní …

Othello v Hamburg Ballett John Neumeier

Othello podľa Shakespeara mal premiéru už v roku 1985, vtedy viac než v extravagantnej a progresívnej hamburskej fabrike Kampnagel. Vtedy to bol progres nevídaný, vyviesť z tradičnej kukátkovej divadelnej budovy veľký súbor s epickým dielom do industriálneho prostredia a dodať mu tým nové konotácie. Dnes sa titul hrá už späť v budove Hamburgische Staatsoper, ale ani toto prostredie mu neuberá na pôsobivosti.  John Neumeier totiž presne pred tridsiatimi (!) rokmi vytvoril dielo, ktoré nezostarlo, ba čo viac stalo sa prorockým v mnohých ohľadoch. Neumeier sa stal slávnym choreografom diela Shakespeara a v počte spracovaných titulov má ťažko hľadanú konkurenciu. Ak však ostatné diela, ako napríklad Romeo a Júlia sú verné sujetom, libretom či charakterom spracovania[…]

Pokračovať v čítaní …

Giselle v Semperoper balete

David Dawson je sledovaný tvorca súčastnosti. Jeho novodobá verzia Giselle vznikla práve v Drážďanoch (2008). Dawson podčiarknuté vytvoril silné divadelné dielo, nemožno hovoriť dnes už len o balete pre balet. Samozrejme, ako pri každom takomto pokuse sa to neobišlo bez zakopnutia či otáznikov a nedotiahnutých nápadov. Celkovo však to rozhodne nie je prázdne gesto, je to pozoruhodná metafora aj potvrdenie sily romantického baletu, aj možná cesta pre prieberčivých divákov, ktorí bažia po nových a nových zážitkoch. Najväčším problémom pre niekoho kto je vnímavý, je závažný rozpor choreografa, ktorý necíti (alebo nectí?) hudbu. Môže sa zdať, že taký choreograf nemôže mať v CV plnú stranu ocenení z najprestížnejších baletných komisií a porôt. Lenže tu je to[…]

Pokračovať v čítaní …