Bavorská štátna opera je divadlo, ktoré pravidelne privádza na javisko zaujímavé inscenácie od renomovaných a zavedených operných tvorcov, ale aj prekvapivé režijné objavy. Hrad kniežaťa Modrofúza, tajomná opera Bélu Bartóka, je zaujímavým dielom modernej opery dvadsiateho storočia, ktoré si vždy rád vypočujem a pozriem. Takže spojenie Mníchova a Modrofúza, Bavorska a Bartóka som nemohol vymeškať.
Za režiséra tejto dramatickej rozprávky o vrahovi svojich manželiek vybrali ženu – režisérku. Už tento fakt je isto zaujímavý, ako sa na tému utlačovaných, poškodených nevinných manželiek – obetí pozrie prizmou svojho ženstva režisérka. Do Mníchova pricestovala Britka Katie Mitchell, ktorá má za sebou réžie pre Royal Shakespeare Company, National Theatre v Londýne, Royal Danish Thatre, Schaubűhne Berlin, English National Opera, Het opera v Amsterdame, Bolšoj v Moskve či salzburský festival.
Dramaturgia v Mníchove vždy dbá na zaujímavé objavné myšlienky. Nielen vo výbere inscenačných tímov, ale aj v spojovaní a sofistikovanom pohľade na operný odkaz. Hodinovú operu spojili s Bartókovým Koncertom pre orchester, ktorý skladateľ napísal po svojom úteku z Európy do USA. Skladateľ v ňom nielen vystaval dramatický existenčný prúd myšlienok na vlasť, ale po tridsiatich rokoch sa v ňom vrátil aj k motívom zo svojej opery. K dielu mal zaiste mimoriadny vzťah, pretože ešte krátko pred svojou smrťou skladbu prepracoval. V Mníchove vybrali túto poslednú verziu diela. Naskytá sa otázka, čo budeme robiť v divadle pre operu, kým orchester zahrá celý koncert? Režisérka to vyriešila nápadito a dotiahla to k dokonalosti, ako sme v Mníchove zvyknutí.
Prvú polovicu večera sledujeme filmársky brilantne natočený film na obrovskom plátne pred oponou. Na premenlivú hudbu koncertu sa striedajú zvláštne obrazy súčasného mesta. Luxusné penthousy, podzemné garáže, plešatý muž zaiste veľmi bohatý v drahom aute križuje ulice veľkomesta, ktorého neóny sa opájajú svojimi farbičkami a cez okná auta a v odrazoch sklenených stien budov sa roztekajú. Skladačka obrazov, perfektne muzikálne zostrihaných a nasnímaných, ktoré sa postupne začnú spájať k sebe. Bohatý podnikateľ, tajomné ženy, ktoré sa mihajú, cez iphony si dohadujú stretnutie s boháčom. Začíname tušiť niečo nekalé, podvratné. Nielen neskrytý erotický prvok možno prostitúcie, či luxusných spoločníčok, ale niečo zvrátené a perverzné. Divák je vtiahnutý do tejto detektívky akoby sedel doma, či v kine. Projekcia na divadle je často nudná a otravujúca. Tu však režisérka dosahuje vynikajúcu syntézu s hudbou aj s tajomným obrazovým materiálom, ktorý sa pripravuje vyvrcholiť v samotnej opere. A tak ku koncu chápeme, že ženy, ktoré sadajú do auta, ale nikdy z neho nevystúpia, možno miznú, stávajú sa nezvestné, ale v ruchu veľkomesta a moderného konzumného života nikomu nechýbajú. A predsa to nie je pravda. Ku koncu filmu spoznávame na filmovom páse tvár sopranistky Niny Stemme. Ako nejaká rafinovaná agentka po vzore pani M z Jamesa Bonda sa napojila na kamerové systémy Modrofúzovej rezidencie a vŕta jej v hlave prečo auto ženy len priváža, ale nikdy už ich neodváža. A tak si nasadí blond parochňu, zaloguje sa na pochybný web a dohodne si chatom schôdzku s tajomným predátorom. Vidíme ju ako sa chystá, ako nasadá do auta.
Potom sa už opona zdvíha, bez slovného prológu začína priamo opera. Do garáže, ktorú poznáme už z filmu vchádza auto, z ktorého vystupuje prestrojená komisárka a Modrofúz. „Sme na mieste Judit.“ (Úvodný hovorený text je škrtnutý)
Ďalej už Mitchellová postupuje zhodne s libretom. Veľkoleposť mníchovských inscenácií v scénografii sa ani teraz nestráca. Ak sme videli často Bartókovu operu zjednodušenú na symbolistické inscenovanie a náznak, v Mníchove dvojica po schodoch z garáže vojde do kuchyne. Tu začína rozhovor, v ktorom Judita žiada všetky kľúče, aby si prezrela hrad – dom. Scénografia sa tu posúva ako vlak. Doľava izby plynulo miznú a postavy kráčajú doprava, kde sa vysúva ďalšia a ďalšia izba ako Judit či Modrofúz odomykajú dvere. Tým, že sme pochopili, že Judita nie je žiadna prostitútka či naivná vydaja chtivá žena, sme mierne ochudobnení o prvok prekvapenia. Režisérka prezentuje podľa libreta izby, záhadné komnaty, ktoré majú vyjadrovať Modrofúzov svet. Zbrojnica – kde má v trezore moderné zbrane, klenotnica – kde má v sejfe šperky, záhrada, a podobne. Je verná libretu aj v tom, že Judita nachádza na všetkých tých predmetoch kvapky krvi. Akoby nie, keď od Mitchellovej tušíme modernú detektívnu zápletku. Vrcholom inscenácie je záver. Divák s napätím čaká, čo sa stalo s tromi predchádzajúcimi ženami a ako dopadne Judita, či sa stane Modrofúzovou ženou noci, ktorá mu chýba do zbierky, alebo bude mať thriller dobrú zápletku. Nebudem prezradzovať.
Koncepcia sa zdá navonok jednoduchá. Nie je tu zložitý výklad psychologický, nie sú tu obrazové hry s komnatami – tým, čo symbolizujú. V tomto je režisérka možno až prvoplánová. Ale zostáva verná koncepcii, ktorú si zvolila. Pomáha jej sústredený výkon už spomenutej Niny Stemme a Johna Lundgrena v ústrednej postave. Spievajúci herci v konverzačnom, ale od Bartóka i tak spevnom a melodickom dialógu. Zvukovo farebne a dynamicky diferencovane hrajúci orchester dianiu a javisku pomáha. Ďalším ženským aspektom pohľadu na hrad je aj žena – dirigentka za pultom – Oksana Lyniv.
Photo: © Wilfried Hösl
