Osemdesiatročný gigant choreografie John Neumeier v predvečer tohtoročného Beethovenovho jubilea – 430 rokov od narodenia majstra modernej symfónie, priviedol k životu svoju poctu skladateľovi; celovečerný opus Beethoven – Projekt. Čo dodať?
Neumeier rozsahom svojej tvorby, svojím hamburským zázrakom je gigant, už možno pripodobniteľný k rodákovi z Bonnu Beethovenovi. Jeho nová inscenácia je však syntézou rozporov, ktoré dôchodcovskú etapu kariéry choreografa sprevádzajú.
Neumeier často opustil svoju doménu vynikajúceho režiséra a rozprávača, ktorý stvárnil pre balet príbehy ťažko interpretovateľné aj na činohernom pódiu. Jeho cyklus Mahlerových symfónií bol pokusom vzdať tancom hold veľkému skladateľovi. S výnimkou Tretej symfónie však tieto diela pohoreli na choreografovom pohybovom slovníku, ktorý je nedostatočný v riešení zborových pasáží a veľkých tanečných celkov. Pre Beethoven – Projekt si zvolil do druhej polovice kompletnú Symfóniu č. 3, ktorá dostala prívlastok Eroica. A bohužiaľ, ako u iných jeho obsiahlych diel bez zjavného deja, členenia, symbolických momentov, práce s motívmi postáv, sa zakuklil do nikam nevedúceho tancovania. Či skôr prechádzania, krokov, zboru, ktorý netancuje ale korzuje, zjavuje sa, mizne, alebo tancuje unisono akýsi pozostatok spartakiádnych skupinových čísel, ktoré tak miloval v svojej dobe Béjart. Druhá polovica okrem adagia, ktoré je venované meditácii o smrti, vojne, zmare, krehkosti života, je tak prehliadkou členov súboru, ale k tanečnej súčasnosti má na míle svetelných rokov ďaleko. Naťahované finále je už k neprežitiu a je otáznikom nad kompetenciou a silou starého muža sediacom v Hamburgu na gigantickej muzeálnej zbierke venovanej Nižinskému, riaditeľovi baletu, školy, hrajúcom svoju vlastnú legendu.
Prvá časť to je niečo úplne iné. To je žiarivý tvorca, s pozoruhodnými nápadmi, bohatými znalosťami z tvorby, života Beethovena, s obrovským vnútorným spirituálno-estetickým svetom. Na scéne stojí koncertné krídlo, ktoré telom objíma nenápadný tanečník Aleix Martínez, ideálne vybratý pre túto gigantickú úlohu skladateľa. Neumeier ako vynikajúci psychológ si dokonale vystačí s telom ako hudbou, slovami, veršami, myšlienkami. Skladateľ prenasledovaný Edvinom Revazovom ako svojím ideálom, zdvojeným s Apollónom a svojim nepodareným synovcom, samozrejme nemôže chýbať matka. Choreograf sa dobre dočítal v svojej rozsiahlej umeleckej knižnici baletov, aká je dôležitá matka pre vývoj syna – chlapca – muža – umelca. Táto trojica s tajnou láskou, osudovou ženou je dostatočným počtom pre poetickú báseň, ktorá pozorným divákom rozkryje celý privátny život skladateľa a naznačí aj jeho umelecké smerovanie. Navyše Neumeier ako vždy výborne spája nebaletnú hudbu. K symfónii Eroica pre tento komorný úvod vhodne vybral Klavírne variácie a fúgu pre klavír op. 35, nie nadarmo nazvané Eroica variácie. Takto mu výborne drží rámec. V rámcovaní a dramaturgii bol americký rodák, ktorý v Európe našiel svoju šťastnú hviezdu a priviedol choreografiu po predčasnom tragickom skone Cranka k novým horizontom, vždy fantastický. V spájaní nespojiteľného, v hľadaní tajných podvedomých prúdov, v neokázalom vrstvení a tichej tragédii, dramatickom nerve, ktorý sa tiahne ako prúd života, potôčik krvi osudmi postáv. Nádherný úvod, nádherné pohybové nápady, zdanlivá prostota a čistota, klasický kánon, dosahovaný majstrovstvom výborných tanečníkov a mimoriadnym imaginárnym svetom.
Predel k tretej časti tvorí akési výborné intermezzo. Die Geschöpfe des Prometheus, op.43. čo je ideálna „baletná hudba“, hudba špeciálne autorom koncipovaná pre javisko, veď premiéru vo Viedni v Burgtheatri v roku 1801 naštudoval veľký muž a reformátor tanca Salvator Vigano. (V Česku jednodejstvový balet naštudovala znalkyňa a špecialistka na „starý tanec“ Helena Kazárová v roku 2016) V ňom Neumeier v reminiscenciách a pokračovaní kulminuje úvodnú časť. Divadlo na divadle, extravagantný kostým, pohľad z iných uhlov, zmena perspektívy.
Neumeier sám v programe hovorí, že chcel spojiť symfonický a dejový balet. Formálne to hovorí správne. Bohužiaľ úroveň symfonickej časti, ťažko zaostáva za časťou dejovou. V hlbšej analýze diela choreografa by sme najskôr dospeli k hodnoteniu, že zborové časti, veľké monumentálne zborové partie neboli nikdy dominantou choreografa. Niekedy lepšie, niekedy horšie sa z nich dostal, a niekedy naopak zamotal. Celá symfónia nie je valčík z Labutieho jazera, či strhujúca scéna vojny z Nižinského, či mierový tanec z Odysea. John Neumeier má neobmedzené možnosti. Nemusí sa nikomu obhajovať, ani o nič prosiť. A keď prosí dostane. Uvidíme, čím nás tento tvorca ešte prekvapí.
Photo: Kiran West
