Labutie jazero v The Royal Ballete

V londýnskom kráľovskom balete tak dlho chystali nové Labutie jazero, až ako sa povie, vyberali, vyberali, až prebrali. Prečo choreograf Liam Scarlett? Talentovaný choreograf sa presadil svojimi temnými a rafinovanými baletmi, ktoré v dramaturgii a divadelnosti javiskového spracovania prekračovali hranicu baletného žánru. Labutie jazero ho príliš zviazalo. Jasná stavba i dva biele dejstvá príliš zaťažili jeho fantáziu a tak vzniklo pohromade zle držiace libreto, ktoré neuspokojí ani Čajkovského geniálnu hudbu, ani očakávania na Scarletta kladené.

Dobre, kráľovná je vdova a tak ústrednú exekutívnu rolu na kráľovskom dvore preberá záhadný barón von Rothbart. Ten má svoje ambície  a princa nemá v láske. To už sme videli mnohokrát. Lenže v priebehu drámy proti nemu žiadny dramatický výpad nepodnikne. Jedno jediné dynamické miesto, ktoré Scarlett ako režisér priniesol je finále plesu, kedy sa prejaví podstata zápletky. Rothbart princovým poblúznením triumfuje a vezme si kráľovskú korunu, ktorú nosí kráľovná a so svojou čiernou labuťou utečie. Lenže aký to dáva výsledok pre sujet? Keď mu išlo o získanie moci, nemusel predsa podnikať intrigu s falošnou labuťou, keďže princ od začiatku s ostentatívnou nechuťou reagoval na svadbu. Takže keby zo svojej radcovskej pozície kráľovnej odporučil, že syn nie je zrelý, tá by isto počkala a trónu by sa von Rothbart zmocnil jednoducho. Tu si Scarlett nabehol ešte viac, keď princovi pridal dve mladšie sestry, ktoré tancujú v prvom dejstve pas de trois a neskôr na plese sa tiež prezentujú. Rothbart si mohol vziať princovu sestru a bolo by. Ešte divnejší je ale v tejto koncepcii potom celý zmysel posledného obrazu. Keď Rothbart získal korunu, kráľovná v hrôze možno umrela, panovnícky dvor vyzeral ako vyhorený zámok, prečo sa Rothbart znovu premieňa na príšeru a ide k jazeru? Keby aspoň doniesol onú inkriminovanú korunu a ponúkol ju Odette ako dar, ako poslednú pascu, ak si ho vezme a stane sa s ním kráľovnou, vráti jej ľudskú podobu navždy, dávalo by to nejaký zmysel, ale takto? Navyše v labuťom dejstve sa ho princ vôbec nebojí a tu zrazu je princ vystrašený? A aké rozuzlenie dáva, že Odetta sa zavraždí skokom do jazera, Rothbart sám z toho zahynie a princ vynáša premenené mŕtve telo Odetty z jazera? Scarlettova záľuba v temnostiach, v gotickom románe, ktorú potvrdil vo svojom Frankensteinovi, mu teda mala byť väčším žriedlom inšpirácie než banálne náhodné režijné nápady, ktoré za gigantickými režijnými počinmi na tému Labutieho jazera viac než zaostávajú.

Choreograficky je tu samozrejme Lev Ivanov, Petipa, priznané úpravy na britských ostrovoch od Fredericka AsthonaLiam Scarlett. Nový valčík v prvom dejstve nie je zlý. Koncept tretieho dejstva je najvydarenejší. Ale žiadny extra oslnivý choreografický zázrak sa nekoná. Scarlettova záľuba v mohutných zboroch, ktoré vytvárajú ornamentálne formácie, je práve v takomto veľkom balete utlmená na malé počty párov. Rozlúčkové dueto Odetty a Siegfrieda je najslabšie. Nudná zmäť figúr z učebnice klasického tanca.

Oslavovaná výprava maliara a scénografa Johna Macfarlana podčiarkuje záľubu Scarletta v neogotickom britskom ošiali 19. storočia, i ilúzii romantizmu. Veľkú prácu vykonáva javiskové svetlo, ktoré tvaruje maľované plátna s architektonickými prvkami. Je to eklektický svet, namixovaný z obľúbených surovín výtvarníka a choreografa. Uniformy, dámske šaty po kolená s korzetmi, záľuba v kontraste medzi tmavými tónmi a svetlými odtieňmi a všade prítomným sfumatom, ktoré maže kontúry výšiviek, striedajúcich sa látok i plasticity scény. Prečo nie? Ale je nadmieru komické, keď Španieli v španielskom tanci majú topánky, ktoré sa javia nanajvýš civilne, či Poliaci v mazúrke vyzerajú ako Rusi s kópiami korunovačnej cárskej Monomachovej čiapky na hlave. Na to, že v rámci prezentácie riaditeľ uvádza, že inscenáciu chystali tri roky, takéto veci im nemali uniknúť, keď je zmyslom inscenácie: „ukázať prepychovú inscenáciu, ktorá bude reprezentovať to, čo si môže dovoliť len kráľovský balet“.

Do prvého obsadenia bola vybraná Marienela Nunez. Jej Odília je nádherná. Zhodne s choreografom a aj dirigentom veľké Grand Pas de deux bravúrne traktuje, pracuje s výrazom, dynamikou, každým pohľadom. Jej zvodný charakter a hru, ktorú rozohráva v rafinovanom štýle ovládnuť a podmaniť si submisívnu povahu princa, je nutné si zamilovať – hmmm. Horšie je to s Odettou, kde ju ťaží ustaraný výraz, ktorý pred vnútorným prežitkom veľkých heroín ako Lopatkina, Smirnova, Tsygankova neobstojí. Navyše Nunez a priori je teplý južanský typ, rodená Kitri, Líza, žena bojujúca, vyhrávajúca. Nie je jej vlastné to nepostihnuteľné vnútorné svetlo, ktoré balerína má alebo nemá. Vadim Muntagirov predviedol jeden zo svojich najlepších výkonov. V hereckom prejave prestal byť matný a typovo sa hodí na zasneného princa, ktorý sa z dôvodov, ktoré inscenátori ale neobjasnia, stráni aj sestier, aj matky, vlastne skoro všetkých. Ani jeho vzťah k Benovi nedostal zreteľnejšie kontúry. Muntagirov ale veľmi dobre, práve v tejto nedospelosti princa, vidí svoju doménu. Dokáže ovládnuť scénu a v temných scenériách na brehu jazera pripomína zúfalca, ktorý sa z nevysvetliteľných dôvodov,  ako mu velí srdce, po nociach potuluje po lesoch, miesto zábav v kráľovskom paláci. V technických častiach ukazuje mimoriadnu vyspelosť a technickú suverénnosť. Záverečná časť variácie s dvojnásobným počtom tour en l ´air, je jedným z pánskych interpretačných vrcholov súčasnosti.

Aj ostatným sa darilo a bolo vidieť, že energia z novej premiéry ich naplnila. Mimoriadne ma prekvapil aj orchester, ktorý išiel po dynamických tempách ladiacich s choreografiou a aj zvukovom bohatstve vlastnom Čajkovského dielam. Mňa osobne naplnilo skôr sklamanie. Prečo niekto, kto je silný a tvorivý v nových kreáciách, zrazu robí klasický balet? Nie je dosť odstrašujúcim prípadom prerod Ratmanského tvorivého talentu? Jeho autorské balety boli skvostné, ale keď zrazu začal byť archeológom v balete, prezentuje jednu podivnejšiu inscenáciu za druhou. A ešte nemá oponenta, aby mal nad čím premýšľať, ale všetci sa tvária, že je novým géniom. Dúfam, že to bol len taký exkurz a Scarlett sa vráti ku kreáciám pôvodných titulov, kde môže skúmať charaktery ľudí, vzťahy, nové pohybové možnosti jeho neoklasického jazyka ako bola jeho oslnivá Carmen či Frankenstein.

 

Foto: Vadim Muntagirov a Marianela Nunez Royal Opera House Photo: Tristram Kenton

1 thought on “Labutie jazero v The Royal Ballete

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *