Rozprávka o cárovi Saltánovi v La Monnaie

Ak som minule premýšľal, že aj kritik sa niekedy nevie zodpovedne odpútať od svojho ťažiska a miláčikov a hodnotil som posledné inscenácie môjho obľúbenca Dmitriho Tcherniakova, netušil som, akú radosť mi opäť urobí. Keď Tcherniakov režíroval Traviatu, Knieža Igora, Legendu o neviditeľnom meste Kiteži, Ruslana a Ľudmilu, Dialógy karmelitánok či Chovanštinu rástol vo mne pocit geniality. Signifikantné a dokonalé uchopenie predlohy, vizuálne a koncepčné nápady. Zrodila sa režijná hviezda. Prichádzajúca z iného kultúrneho a spoločenského prostredia. Východný, zemitý, sociálny, orientálny prorok, ktorý európske operné dedičstvo vytiahne na výslnie. Lenže potom je tu druhá skupina inscenácií, ktoré sú iné: Carmen, Parsifal, Hráč, Tristan a Izolda, Zásnuby v kláštore. Novinka – Rozprávka o Cárovi Saltánovi v produkcii  môjho obľúbeného operného domu La Monnaie v Bruseli, sa opäť hrdo[…]

Pokračovať v čítaní …

Tosca vo Varšavskej Opere Narodowej

Varšavská Opera Narodowa je vynikajúca scéna, preto keď som videl, že bude nové naštudovanie Toscy, neváhal som ani chvíľu. Ani meno režisérky Barbary Wysockej, ktoré mi nič nehovorilo, ma neodradilo. Vo Varšave jednoducho robia dobré divadlo v opere aj v balete. Veď vychovali Trelińského a jeho vynikajúceho scénografa Borisa Kudličku, ktorý dokonca pochádza z rovnakého mesta ako ja. Navyše návšteva veľkomesta, kde v kostole na dosah zbožných pútnikov spočíva Chopinovo srdce a novo postavený zámok poľských kráľov, ktorý nacisti kompletne zničili, je dôkazom tradície a kultúrnosti poľského národa. Wysocka pripravila nadčasový koncept. Takých tu už bolo, ale jej réžia je dôsledná a pútavá. Typovo presný výber hlavnej trojice aj ostatných účinkujúcich veľmi dobre slúži rozohratiu drámy. Univerzálny výtvarný štýl, možno taliansky neorealizmus, možno[…]

Pokračovať v čítaní …

Zásnuby v kláštore v Staatsoper Unter den Linden

Pestré Vianoce v Berlíne vylepšila odvážna dramaturgia Štátnej opery, ktorá ku sviatkom reprízovala Prokofievovu komickú operu najlepšieho kompozičného melodického štýlu autora; Zásnuby v kláštore. Inscenácia je to viac než vydarená, veď na nej spojili sily – autor hudobného naštudovania už viac než legendárny Daniel Barenboim a režisér Dmitri Tcherniakov, ktorého s obľubou sledujem. Uvedomil som si, že aj kritik sa niekedy nevie zodpovedne odpútať od svojho ťažiska a miláčikov. Je to ťažké priznať, ale treba byť úprimný. Inak môže dochádzať k nepríjemnej disonancii a neobjektívnosti. Keď Tcherniakov režíroval Traviatu, Knieža Igora, Legendu o neviditeľnom meste Kiteži, Ruslana a Ľudmilu, Dialógy karmelitánok či Chovanštinu rástol vo mne pocit geniality. Signifikantné a dokonalé uchopenie predlohy, vizuálne a koncepčné nápady. Zrodila sa režijná hviezda. Prichádzajúca z iného kultúrneho a spoločenského prostredia. […]

Pokračovať v čítaní …

Tosca v La Scale

Deti sa tešia šiesteho decembra na ráno, čo im nadelí Mikuláš. Dospelí sa tešíme na večer siedmeho decembra. Deň po Mikulášovi má totiž sviatok svätý Ambróz, ktorý je patrónom Milána a už storočie v tento deň novou premiérou za účasti osobností spoločenského, kultúrneho i politického života La Scala otvára svoju divadelnú sezónu. Tento rok to bol darček vzrušujúco očakávaný. Nielenže dramaturgia siahla po obľúbenej Pucciniho Tosce, prizvala k režisérskemu naštudovaniu charizmatickú osobnosť Davideho Livermora, pred orchestrom stál umelecký šéf Riccardo Chailly a v obsadení sa u Florie Toscy objavilo elektrizujúce meno: Anna Netrebko. To je konštelácia požehnaná. Nemožno zabudnúť, že Chailly podobne ako v prípade Madama Butterfly, vytvoril akúsi pra-verziu opery, vrátil takty, ktoré Puccini neskôr vyškrtol a retušoval. Čo dodať? –[…]

Pokračovať v čítaní …

Luskáčik v Berlíne

Vladimír Malakhov si vo svojej poslednej berlínskej sezóne(2013/2014) objednal „historicky správneho“ Luskáčika, ktorý má vychádzať z originálnej choreografie Leva Ivanova (Mariinské divadlo, 1892) na základe libreta, ktoré pripravil Petipa a vychádzal v ňom z Ernsta Theodora Wilhelma Hoffmanna Luskáčik a Myší kráľ v preklade do francúzštiny od Dumasa st. Luskáčikovský mýtus ovplyvnila nepochybne inscenácia Alexandra Gorského (1919), Nikolaja Sergejeva (1934),či verzie Vasilyho Vajnonena z roku 1934, alebo Yuriho Grigorovicha (1966). Pôvodná verzia pre Berlín môže byť zaujímavejšia i tým, že v svetovej premiére v Petrohrade Fée dragée tancovala primabalerína cisárskeho dvorského baletu z Berlína Antonietta dell´Era. K snahe o pôvodnú atmosféru patrí i výprava. A tak Medvedev oživil scénu, ktorá je spojením návrhu Konstantina M.[…]

Pokračovať v čítaní …

Súťaž Luskáčikov

Luskáčik patrí k tým baletom, ktoré vždy znovu prekvapujú svojim inscenačným tvarom. Skúsený divák vždy dychtí po tom, ako budú riešené myši, ako vyrastie izba, stromček, ako budú vyzerať snehové vločky, čo sa bude diať v druhom dejstve a či príbeh dostane nejaký hlbší význam okrem vianočnej feérie. Každý rok znovu sa na scénu vracia Čajkovského Luskáčik sprevádzaný menami Petipu, Ivanova, Vajnonena, Sergejeva, Gorského, Grigoroviča, Béjarta a ďalších a ďalších, ktorí hľadajú cestu k baletu korunovanému úchvatnou Čajkovského hudbou. Tu niekoľko typov. Na vlastné nebezpečie Ballet du Grand Théâtre de Genève má stále v repertoári dekadentnú inscenáciu psychedelického kúzla a napodiv diváci na ňu chodia. Či ich očaruje eklektická choreografia, či výprava v štýle haute[…]

Pokračovať v čítaní …

Wozzeck v Bavorskej štátnej opere

Keď listujem články, či štúdie na tému Bergovej opery Wozzeck, všetky snáď vykazujú primárny obdiv k tejto tragickej dráme. Memento. Ukážka tragického osudu jednotlivca v súkolí behu života, sveta. Morálny a mravný apel. A tak ďalej, všetky možné cudzie slová, adjektíva by sa dali využiť. Už prví pochvalní kritici v roku 1925 vyzdvihovali duchovné hodnoty opery, hĺbku, silnú pudovosť, surovosť, presah opery. Až mám pocit, že ostatná operná tvorba je plytká a povrchná. Nemáme iné protivojnové diela? Veď dokonca aj opera buffa je výchovná a poučná. S citlivým a úsmevným nadhľadom láskyplne a káravo pranieruje zlé vlastnosti. A čo potom drámy duší veľkých operných gigantov? – Nemám rád podobné zjednodušenia, či nekritický obdiv a vyvyšovanie niektorých diel. Bergova opera je náročná a špecifická. Možno na ňu treba dozrieť,[…]

Pokračovať v čítaní …

Balerína a diktátor

V štvrtok 17. októbra 2019 zomrela vo veku deväťdesiat osem rokov kubánska balerína Alicia Alonso. Internetové médiá a spravodajstvo sa zaplnili nekrológmi a spomienkami na umenie baleríny. O pár dní nás zastihli emotívne zábery z foyer divadla, kde bolo telo zosnulej vystavené. Ale sú tu aj iné emócie ako obdiv na jej Giselle či Odettu. V baletných škandáloch leta roku 2018 sa stala novinka. Legendárny tanečník čiernej pleti Carlos Acosta letel na Kubu do svojho rodiska, aby prezentoval vydanie svojej autobiografickej knihy a so svojim novozaloženým súborom Acosta Danza predviedol bývalej domovine svoju verziu Carmen. Podľa chaotických správ z Havany, však vydanie knihy stornovala slávna baletná diva Alicia Alonso, ktorú vytočila úprimnosť Acostovej výpovede o detstve v baletnej škole[…]

Pokračovať v čítaní …

Bajadéra v Michajlovskom divadle

Bajadéra sa v posledných rokoch stala obľúbeným titulom. Niet divu. Je to krásny, plný titul, ktorý obsahuje už storočie všetko, čo má celovečerný dejový balet mať. Tieto klasické balety Petipovej epochy v službách cára však momentálne dokonale ukazujú, v akých problémoch sa baletný svet dnes ocitol. Všetci oslavovaní renomovaní choreografi túžia popasovať sa s týmito dielami, ale zo všemožných dôvodov na nich skôr však ako úspech, ukážu svoju neschopnosť. Jedným z podobných večných vylepšovačov je Nacho Duato. Kedysi tvoril svoje vlastné diela, ktoré mu zabezpečili raketový vzostup medzi popredných svetových tvorcov. Lenže potom pán choreograf začal koketovať so Spiacou krásavicou, Luskáčikom a dnes chňapol Bajadéru. Je otázka, či keby to nečinil v divadlách kde je šéfom, by mu iný zodpovedný šéf niečo také[…]

Pokračovať v čítaní …