Súťaž Luskáčikov

Luskáčik patrí k tým baletom, ktoré vždy znovu prekvapujú svojim inscenačným tvarom. Skúsený divák vždy dychtí po tom, ako budú riešené myši, ako vyrastie izba, stromček, ako budú vyzerať snehové vločky, čo sa bude diať v druhom dejstve a či príbeh dostane nejaký hlbší význam okrem vianočnej feérie. Každý rok znovu sa na scénu vracia Čajkovského Luskáčik sprevádzaný menami Petipu, Ivanova, Vajnonena, Sergejeva, Gorského, Grigoroviča, Béjarta a ďalších a ďalších, ktorí hľadajú cestu k baletu korunovanému úchvatnou Čajkovského hudbou. Tu niekoľko typov. Na vlastné nebezpečie Ballet du Grand Théâtre de Genève má stále v repertoári dekadentnú inscenáciu psychedelického kúzla a napodiv diváci na ňu chodia. Či ich očaruje eklektická choreografia, či výprava v štýle haute[…]

Pokračovať v čítaní …

Sen noci svätojánskej v Innsbrucku

Sen noci svätojánskej akoby Shakespeare napísal priamo pre balet. Je to divadelná hra, v konečnom pohľade však veľmi zložitá. Veľa deja, situácií, veršov, rozličné svety „pozemských“ obyvateľov, čarovný les, scény s robotníkmi. Až by som to zhrnul, že som nevidel inscenáciu naprieč svetovou činohrou a baletom, ktorá by ma plne uspokojila. A tak keď vidím nové avízo – premiéra: Sen noci svätojánskej, som opatrný, ba až skeptický. Napokon mi najlepšie vyznel činoherný sen napodiv na českej scéne, nie na slávnych európskych scénach, Martina Čičváka, ktorý bol možno aj jeho najlepšou inscenáciou vďaka vzájomnej symbióze všetkých zložiek a úžasným režijným i výtvarným nápadom. V balete to bude John Neumeier, ktorého divadelný zmysel pre balet zostáva aj po rokoch univerzálne platným, na rozdiel od[…]

Pokračovať v čítaní …

Onegin v Eifman Ballet Saint-Petersburg

Onegin sa zjavil ako stálica baletného repertoáru od uvedenia verzie Johna Cranka. Napriek ohromnému počtu baletných súborov, ktoré majú balet v repertoári sa nemožno ubrániť úvahám, nakoľko je Crankov Onegin preceňovaný. Choreograf, na ktorého od jeho náhlej smrti všetci spievajú ódy a označujú ho za najlepšieho baletného rozprávača, znalca a intelektuála, bol v priebehu desaťročí isto prekonaný inými rozprávačmi, napríklad Neumeierom. Samozrejme, rodák z južnej Afriky má v mnohom prvenstvá, ale náhla smrť v štyridsiatich šiestich rokoch prerušila jeho umelecký vývoj, aj ten takzvaný stuttgartský baletný zázrak. Cranko sa prvýkrát stretol na umeleckom poli s Oneginom pri svojom pobyte v Londýne, keď do opernej inscenácie Covent Garden choreografoval slávne tanečné scény (1952). Podľa Percivalovej biografie o[…]

Pokračovať v čítaní …

Peer „Feyferlik“ Gynt vo Wiener Staatsballett

  Posledná veľká premiéra Wiener Staatsballettu sa konala už teraz v januári. Do svojho repertoáru riaditeľ Manuel Legris prevzal dejový balet Edwarda Cluga Peer Gynt, ktorý mal len pred dvomi rokmi svetovú premiéru v Clugovom domovskom súbore v Maribore. Už vtedy som mal výhrady voči predstaveniu, lebo divoký Clug, ktorý vytváral také nápadité duetá a divadelné choreografie, sa kdesi vytratil. ( http://pavoljuras.com/peer-gynt-v-slovene-national-theatre-maribor/) Zostal tu Henrik Ibsen, čo je pre balet málo. Balet je balet a literárna dráma je dráma veršov, obrazov, hercov, dialógov. Choreograf dneška musí byť schopný adaptovať literárnu predlohu do jazyka tanca, aby prím dostal tanec a choreografia a nie dejovo rozvláčne naratívne leporelo. Clug opustil vizionárske tendencie svojej práce a zakonzervoval sa v štýle činohry balkánskych krajín. Všetko je tu precízne[…]

Pokračovať v čítaní …

Giselle vo Wiener Staatsballett

Teroristi pritvrdzujú. Zemetrasenie. Nešťastie na ceste. Pád lietadla. Atómové bomby. Jadrové rakety. Tsunami. Hurikán. Výbuch plynu. Atentát. Politický boj. Nízke dôchodky. Nezamestnaní. Hladujúce deti. Separatisti útočia. Boj populistov. Porušovanie ľudských práv. Korupcia. – To je len pár titulkov, ktoré každý deň vyskakujú na nás z médií. Akýchkoľvek. Je načase, tak ako naši predkovia, aby unikli svojim strašidlám života, založiť nový romantizmus. Kto má uniesť priehrštia týchto hrôz, ktoré sa nás valia. Každá epocha má svoje nešťastia, mor, smrť, krehkosť bytia, a každá epocha svojim spôsobom hľadá únik. Doba rozumu a vláda konzumu našich dní, nie nepodobná prvej vlne osvietenstva, viedla k zlomu, ktorý priviedol človeka späť k prírode a magickému sneniu v romantizme. Možno máme najvyšší čas, veď  štatistiky varujú pred mohutným[…]

Pokračovať v čítaní …

Romeo a Júlia v Zürich Ballett

Veľký scénograf a zároveň intelektuál Milan Čorba v svojej knihe esejí, kde hovoria spolu Optimista a Pesimista, napísal zaujímavú, radikálnu a krutú pravdu. „Myslíte, že umenie má mať nejaký ctihodný cieľ?“ – pýtal sa Optimista. Pesimista mu odvetil: „V stredoveku umenie slúžilo intelektuálnej a všeobecnej podpore cirkvi. V 19. a 20. storočí slúžilo mýtu pokroku. Dnes neslúži ani tomu, ani onomu, obávam sa, že je predmetom bez obsahu a chýba mu príťažlivosť dogmy či ideológie“. Toto ma napadlo hneď po zhliadnutí Romea a Júlie Christiana Spucka, dvorného choreografa a šéfa baletu v Zürichu. Mnohé súčasné inscenácie si zakladajú na tom, že sa stanú dogmou, jediným možným výkladom, pred ktorým divák s úžasom padne a jeho romantická predstava o diele sa v ére post-postmoderny rozsype na úlomky, či radikálna koncepcia bude[…]

Pokračovať v čítaní …

Anna Karenina v Zürich Ballett

Anna Karenina Leva Nikolajeviča Tolstého sa od dôb Rodiona Ščedrina a Maji Pliseckej stala ikonickou látkou pre balet. Dielo už spracoval Ratmanskij, rôzni regionálni choreografovia, v tohtoročných baletných dňoch gigant John Neumeier a aj Christian Spuck. Ten urobil výborný ťah, že odhodil dobovo poplatnú hudbu manžela Pliseckej Ščedrina a k ikonickému románu si vytvoril svojbytnú hudobnú dramaturgiu. Dosiahol tak omnoho plastickejšie zachádzanie s dejom v rámci svojej dramaturgie. Kompozície ruských autorov s dominantným klavírom či aj spevom, omnoho lepšie vyjadrujú jemné nuansy duší Tolstého predlohy. Päť rokov pracoval spisovateľ na svojom románe. Spuck rozpráva dôležité udalosti románu bez toho, aby zabŕdol do naratívneho eposu. Jeho inscenácia je skôr poetická než dramatická. Tento tajomný svet medzi plesmi a bálmi, ktoré striedajú tiché bolestné monológy postáv[…]

Pokračovať v čítaní …

Nurejev gala vo Viedni

Nurejevovo gala vo Viedni na konci sezóny sa stalo už povinnou bodkou za divadelnou sezónou Viedenského štátneho baletu pod vedením Manuela Legrisa. S koncom mandátu generálneho riaditeľa Meiera a tým aj koncom „jeho“ baletného šéfa sa javí dnes už aj mierne nostalgicky. Prečo? Lebo vedľa Nižinského gala Johna Neumeiera v Hamburgu, je to jediné košaté gala v Európe. Druhou vecou je skutočnosť a to neodškriepiteľná, aký súbor Legris vypestoval a vypiplal. Už dnes sa v kuloároch skloňujú rôzne mená potenciálnych šéfov. Hviezda súboru Davide Dato, ktorý sa zranil pred zrakmi vypredaného auditória a divákov pred obrazovkou na námestí Herberta von Karajana, ešte prispel k smutnému tónu gala. Zrazu väčšina čísel dostala nádych pomíňajúcej krásy, sebaspytovania i hlbší ľudský rozmer. Murmuration Edwaarda Lianga s padajúcim snehom[…]

Pokračovať v čítaní …

Jakubov rebrík

Aj tým, ktorí nepoznajú pôvod ustálených slovných obratov pri mene Jakub, možno vyvstane v mysli spojenie „Jakubov rebrík“. V uvedenom biblickom texte sa hovorí, že patriarcha Jakub uvidel vo sne nad kameňom, ktorý mu slúžil ako podhlavník, rebrík siahajúci až do neba, po ktorom zostupovali a vystupovali Boží anjeli (porov. Gn 28, 12; Jn 1, 51). Už v hieroglyfickom písme sa používal znak rebríka ako termín pre stúpanie – v akomkoľvek zmysle. Japonská bohyňa slnka zase po ňom zostupuje do sveta obyčajných smrteľníkov. Zmienky o rebríku sa objavujú v najstarších mytológiách. Čo si myslíte, že anjeli robili? Písmo nie je veľmi konkrétne. Možno jednoducho vzdávali slávu Bohu. Možno ich prítomnosť mala Jakuba utešiť. Možno prinášali Jakubovi Božiu milosť[…]

Pokračovať v čítaní …