Smrť v Benátkách v Staatsoper Stuttgart

Po období silnej generácie operných režisérov prišlo na prelome milénia obdobie, kedy do opery emigrovali činoherní režiséri a priniesli nové impulzy a otvorili priestor pre diskutované a často problematické znásilňovanie predlôh; doby a miesta, kde sa libreto odohráva. Mnohí však veľmi inšpiratívne vyložili práve libreto, keď ho prečítali podrobným činoherným okom. Dnes je opäť nová situácia. Či reflektuje hlad po „iných“ interpretáciách, či má nahradiť deficit silných osobností, je predčasné povedať. Choreografi vstupujú do sveta opery. Priekopníčkou bola už dávno legendárna wuppertálska diva Pina Bausch. Jej opery v mixe tanca a operných sólistov sú dodnes sledovateľné. Podobná experimentátorka Sasha Waltz pripravila v Berlíne nádherného Tannhäusera. Obzvlášť prvé dejstvo bolo jedno z najkrajších aké táto opera dostala. Žijúca legenda, baletný top rozprávač príbehov John[…]

Pokračovať v čítaní …

Beethoven-Projekt v Hamburg Ballett

Osemdesiatročný gigant choreografie John Neumeier v predvečer tohtoročného Beethovenovho jubilea – 430 rokov od narodenia majstra modernej symfónie, priviedol k životu svoju poctu skladateľovi; celovečerný opus Beethoven – Projekt. Čo dodať? Neumeier rozsahom svojej tvorby, svojím hamburským zázrakom je gigant, už možno pripodobniteľný k rodákovi z Bonnu Beethovenovi. Jeho nová inscenácia je však syntézou rozporov, ktoré dôchodcovskú etapu kariéry choreografa sprevádzajú. Neumeier často opustil svoju doménu vynikajúceho režiséra a rozprávača, ktorý stvárnil pre balet príbehy ťažko interpretovateľné aj na činohernom pódiu. Jeho cyklus Mahlerových symfónií bol pokusom vzdať tancom hold veľkému skladateľovi. S výnimkou Tretej symfónie však tieto diela pohoreli na choreografovom pohybovom slovníku, ktorý je nedostatočný v riešení zborových pasáží a veľkých tanečných celkov. Pre Beethoven – Projekt si zvolil do druhej[…]

Pokračovať v čítaní …

Dovidenia pán principál!

Ešte dávno predtým, ako domáce médiá vykročili zo svojej neznalosti a ignorancie a začali si všímať aj rodákov z Čiech, ktorí získali v zahraničí iné vavríny než športové, som popri stáži v Hamburgu pre jeden dnes už zaniknutý web o umení spracoval sériu esejí o viac ako desiatke predstavení Johna Neumeiera, a samozrejme vo väčšine z nich figurovali mená Jiřího a Ottu Bubeníčka. Postavy z baletov ako Armand, Nižinskij, Drosselmeyer, Colas, Solor, Kosťa, Princ, Ludwig II, Romeo, Merkucio, Tybal, Muž v tieni, dvojpostava Vojny z Odysea, či Pútnici zo Smrti v Benátkach, sóla v Mahlerovej III. symfónii, Peer Gyntovi a ďalšie, sa stali synonymom mien týchto dvoch jedinečných tanečníkov. Krátko potom som dostal e-mail od[…]

Pokračovať v čítaní …

Súťaž Luskáčikov

Luskáčik patrí k tým baletom, ktoré vždy znovu prekvapujú svojim inscenačným tvarom. Skúsený divák vždy dychtí po tom, ako budú riešené myši, ako vyrastie izba, stromček, ako budú vyzerať snehové vločky, čo sa bude diať v druhom dejstve a či príbeh dostane nejaký hlbší význam okrem vianočnej feérie. Každý rok znovu sa na scénu vracia Čajkovského Luskáčik sprevádzaný menami Petipu, Ivanova, Vajnonena, Sergejeva, Gorského, Grigoroviča, Béjarta a ďalších a ďalších, ktorí hľadajú cestu k baletu korunovanému úchvatnou Čajkovského hudbou. Tu niekoľko typov. Na vlastné nebezpečie Ballet du Grand Théâtre de Genève má stále v repertoári dekadentnú inscenáciu psychedelického kúzla a napodiv diváci na ňu chodia. Či ich očaruje eklektická choreografia, či výprava v štýle haute[…]

Pokračovať v čítaní …

Sen noci svätojánskej v Innsbrucku

Sen noci svätojánskej akoby Shakespeare napísal priamo pre balet. Je to divadelná hra, v konečnom pohľade však veľmi zložitá. Veľa deja, situácií, veršov, rozličné svety „pozemských“ obyvateľov, čarovný les, scény s robotníkmi. Až by som to zhrnul, že som nevidel inscenáciu naprieč svetovou činohrou a baletom, ktorá by ma plne uspokojila. A tak keď vidím nové avízo – premiéra: Sen noci svätojánskej, som opatrný, ba až skeptický. Napokon mi najlepšie vyznel činoherný sen napodiv na českej scéne, nie na slávnych európskych scénach, Martina Čičváka, ktorý bol možno aj jeho najlepšou inscenáciou vďaka vzájomnej symbióze všetkých zložiek a úžasným režijným i výtvarným nápadom. V balete to bude John Neumeier, ktorého divadelný zmysel pre balet zostáva aj po rokoch univerzálne platným, na rozdiel od[…]

Pokračovať v čítaní …

Onegin v Eifman Ballet Saint-Petersburg

Onegin sa zjavil ako stálica baletného repertoáru od uvedenia verzie Johna Cranka. Napriek ohromnému počtu baletných súborov, ktoré majú balet v repertoári sa nemožno ubrániť úvahám, nakoľko je Crankov Onegin preceňovaný. Choreograf, na ktorého od jeho náhlej smrti všetci spievajú ódy a označujú ho za najlepšieho baletného rozprávača, znalca a intelektuála, bol v priebehu desaťročí isto prekonaný inými rozprávačmi, napríklad Neumeierom. Samozrejme, rodák z južnej Afriky má v mnohom prvenstvá, ale náhla smrť v štyridsiatich šiestich rokoch prerušila jeho umelecký vývoj, aj ten takzvaný stuttgartský baletný zázrak. Cranko sa prvýkrát stretol na umeleckom poli s Oneginom pri svojom pobyte v Londýne, keď do opernej inscenácie Covent Garden choreografoval slávne tanečné scény (1952). Podľa Percivalovej biografie o[…]

Pokračovať v čítaní …

Peer „Feyferlik“ Gynt vo Wiener Staatsballett

  Posledná veľká premiéra Wiener Staatsballettu sa konala už teraz v januári. Do svojho repertoáru riaditeľ Manuel Legris prevzal dejový balet Edwarda Cluga Peer Gynt, ktorý mal len pred dvomi rokmi svetovú premiéru v Clugovom domovskom súbore v Maribore. Už vtedy som mal výhrady voči predstaveniu, lebo divoký Clug, ktorý vytváral také nápadité duetá a divadelné choreografie, sa kdesi vytratil. ( http://pavoljuras.com/peer-gynt-v-slovene-national-theatre-maribor/) Zostal tu Henrik Ibsen, čo je pre balet málo. Balet je balet a literárna dráma je dráma veršov, obrazov, hercov, dialógov. Choreograf dneška musí byť schopný adaptovať literárnu predlohu do jazyka tanca, aby prím dostal tanec a choreografia a nie dejovo rozvláčne naratívne leporelo. Clug opustil vizionárske tendencie svojej práce a zakonzervoval sa v štýle činohry balkánskych krajín. Všetko je tu precízne[…]

Pokračovať v čítaní …

Giselle vo Wiener Staatsballett

Teroristi pritvrdzujú. Zemetrasenie. Nešťastie na ceste. Pád lietadla. Atómové bomby. Jadrové rakety. Tsunami. Hurikán. Výbuch plynu. Atentát. Politický boj. Nízke dôchodky. Nezamestnaní. Hladujúce deti. Separatisti útočia. Boj populistov. Porušovanie ľudských práv. Korupcia. – To je len pár titulkov, ktoré každý deň vyskakujú na nás z médií. Akýchkoľvek. Je načase, tak ako naši predkovia, aby unikli svojim strašidlám života, založiť nový romantizmus. Kto má uniesť priehrštia týchto hrôz, ktoré sa nás valia. Každá epocha má svoje nešťastia, mor, smrť, krehkosť bytia, a každá epocha svojim spôsobom hľadá únik. Doba rozumu a vláda konzumu našich dní, nie nepodobná prvej vlne osvietenstva, viedla k zlomu, ktorý priviedol človeka späť k prírode a magickému sneniu v romantizme. Možno máme najvyšší čas, veď  štatistiky varujú pred mohutným[…]

Pokračovať v čítaní …

Romeo a Júlia v Zürich Ballett

Veľký scénograf a zároveň intelektuál Milan Čorba v svojej knihe esejí, kde hovoria spolu Optimista a Pesimista, napísal zaujímavú, radikálnu a krutú pravdu. „Myslíte, že umenie má mať nejaký ctihodný cieľ?“ – pýtal sa Optimista. Pesimista mu odvetil: „V stredoveku umenie slúžilo intelektuálnej a všeobecnej podpore cirkvi. V 19. a 20. storočí slúžilo mýtu pokroku. Dnes neslúži ani tomu, ani onomu, obávam sa, že je predmetom bez obsahu a chýba mu príťažlivosť dogmy či ideológie“. Toto ma napadlo hneď po zhliadnutí Romea a Júlie Christiana Spucka, dvorného choreografa a šéfa baletu v Zürichu. Mnohé súčasné inscenácie si zakladajú na tom, že sa stanú dogmou, jediným možným výkladom, pred ktorým divák s úžasom padne a jeho romantická predstava o diele sa v ére post-postmoderny rozsype na úlomky, či radikálna koncepcia bude[…]

Pokračovať v čítaní …