Smrť v Benátkách v Staatsoper Stuttgart

Po období silnej generácie operných režisérov prišlo na prelome milénia obdobie, kedy do opery emigrovali činoherní režiséri a priniesli nové impulzy a otvorili priestor pre diskutované a často problematické znásilňovanie predlôh; doby a miesta, kde sa libreto odohráva. Mnohí však veľmi inšpiratívne vyložili práve libreto, keď ho prečítali podrobným činoherným okom.

Dnes je opäť nová situácia. Či reflektuje hlad po „iných“ interpretáciách, či má nahradiť deficit silných osobností, je predčasné povedať. Choreografi vstupujú do sveta opery. Priekopníčkou bola už dávno legendárna wuppertálska diva Pina Bausch. Jej opery v mixe tanca a operných sólistov sú dodnes sledovateľné. Podobná experimentátorka Sasha Waltz pripravila v Berlíne nádherného Tannhäusera. Obzvlášť prvé dejstvo bolo jedno z najkrajších aké táto opera dostala. Žijúca legenda, baletný top rozprávač príbehov John Neumeier tiež prijal výzvu zo San Francisca,  aby inscenoval Gluckovho Orfea a Euridiku. Či to bola zostatková invencia, materiál čo mu zostal v archíve po jeho baletnej inscenácii Orfea, ktorú vytváral pre baletnú superstar Roberta Bolleho, je otázne. Inscenácia sa zrejme páči, pretože po San Franciscu ju už prebrala aj opera v Los Angeles a došla aj domov do Hamburgu, kde na úroveň opernej réžie majú vysoké kritériá už niekoľko desaťročí. Tento trend viacúčelových inscenácií, kde sa spája balet a opera bude zaiste pokračovať, pretože diváci túžia po divadelne aktívnych inscenáciách. Je to možno nejaká stredná cesta medzi bezduchou aktualizáciou a šokovaním, nudnou inscenáciou, kde všetci stoja na chudobnej scéne, pretože rozpočty na výpravné kulisy aj v popredných a bohatých operných domoch klesajú.

Výbornou ukážkou je Boris Godunov z Opery de Paris. Činoherný režisér Ivo van Hove, kedysi avantgardný režisér, sa na gigantickom javisku Opery de Bastille zmohol na vyslovene odpornú scénografiu, ktorú zaonačil rečami o politickej dráme. Prežiť túto nudu sa dalo len vďaka strhujúcemu hudobnému naštudovaniu Vladimira Jurowského a perfektným speváckym výkonom. Že zabijú hneď po skone cára aj Borisovho syna, politické populistické ambície falošného cároviča tvoria kostru koncepcie, to sme všetko už videli. Navyše v lepšom balení. Skutočne zbytočná inscenácia. Speváci síce hrajú ako o život, ale počúvajúc Jurowského zvukomalebnú Musorgského priekopnícku partitúru je lepšie zavrieť oči. I keď pohľad na scénu, ktorá je nijaká,  vlastne neruší.

V roku 2017 mala v stuttgartskej Štátnej opere premiéru inscenačne veľmi náročná opera Smrť v Benátkach od Benjamina Brittena. Stuttgart, to je mekka opernej réžie od čias Wielera s Morabitom. Od čias Cranka je to svätyňa jeho odkazu. Spojenie baletnej školy a súboru do pevnej sekty veriacich v predurčenosť a večnú pravdu choreografovho diela, je základňou pre rozširovanie sféry vplyvu. Jednou z možností je aj výchova choreografov z radov tanečníkov, ktorí nielenže budú dobrými choreografmi ako ich mŕtvy guru, ale možno sa stanú aj šéfmi popredných súborov a prispejú tak do pokladne uvádzaním licencovaných Crankových baletov. Je pravdou bez prikrášľovania, že vychovali skutočné množstvo výborných choreografov. Jedným z mladšej generácie bol Argentínec Demis Volpi, ktorý si baletné vzdelanie doplnil práve v Stuttgarte a nastúpil do súboru. Už od roku 2006 sa začal cez drobné práce venovať choreografii a dotiahol to ďaleko. Práve v roku 2017 dostal šancu v domácom prostredí na mimoriadne náročný debut na poli opery.

Inscenovať Brittenovu operu Smrť v Benátkach nie je žiadna slasť. Skoro trojhodinová opera s gigantickým ústredným partom Aschenbacha, ktorý filozofuje viac než je v opernom librete zdravé, jeho slovné tirády by pokorili aj činoherného herca. Brittenova opera je zvukovo bohatá, mnohovrstevnatá, zároveň však nesmierne ťažká. Akoby skladateľ všetku svoju životnú bolesť, radosť, skúsenosť, prežitok chcel vložiť do ikonického diela, v ktorom slávny spisovateľ, mohol by byť krycím obrazom slávneho britského skladateľa a jeho vnútorného i ľudského sveta. Opere sa zatiaľ veľmi darilo v rukách režisérov, ktorí podtrhovali snový, archetypálny rozmer diela a neboli prehnane popisní. Boli skôr na vlnách akvarelu, jemných pastelov a náznakov, než v sýtom svetle tempery, či svetlo mätúceho oleja. Volpi posunul operu k novému životu.

Najprv som o ňom pochyboval. Ako v iných inscenáciách som si vravel: „no ok, Tadzio, bude nejaký baleťák, do toho sa budú potácať operní sólisti s tými extra dlhými – neznelými vetami v angličtine“. Volpi mi ale úplne vyrazil dych. A okamžite si získal moju pozornosť. Na rozdiel od operných rutinérov, ktorými sa stali práve aj činoherci – však van Hoveho Salome, ktorá je jednodejstvová, v jeho nudnej verzii pre Het operu v Amsterdame je ťažké predýchať – sa pustil do diela s plnou silou. Fantastická už v prvom rade je scénografia Kathariny Schlipf. Úžasný,  premieňajúci sa priestor vytvára nádherné zátišia aj veľké haly plné farieb i magických tieňov. Aschenbachovo putovanie k smrti je sprevádzané jeho životnou láskou a rodinou – knižnicou. Náhle živé stelesnenie jeho vášne a lásky v podobe ľudskej mu prináša pomyselný vrchol čitateľského prežitku a zároveň neodvratný rituálny záver jeho fóbií. Volpi nesmierne živým a aktívnym spôsobom vedie operných sólistov a zbor, do ktorých bravúrne vtláča rytmus a tanec. Strhujúcim akcentom je práve priznaná choreografia, ktorá nie je zabalená, ale ako vrcholné apolónske umenie vybrúsená do strhujúcich arabesiek a ďalších klasických prvkov. Dionýzovský konflikt proti jemnému lyrickému bohu, tu prezentuje najviac bohatstvo zvukov partitúry. Tento tanečný diamant zdôrazňuje hranicu medzi reálnym a nadpozemským, medzi ľudským a božským a výborne spolu funguje. Mimoriadna operná inscenácia, ktorá právom žne série najvyšších ocenení. Jej hlavným ťahom však nie je prezentácia mladého talentovaného režiséra a choreografa, ale vynikajúce postavy na scéne. Nezabudnuteľný zostane Aschenbach Matthias Klink a jeho protihráč v premieňajúcich sa postavách jeho partnerov v dialógu Georg Nigl. V Stuttgarte vytvorili vzorovú inscenáciu. Nie je šokujúca navzdory téme, ťažká navzdory náročnej hudbe 20. storočia. Nie je hlúpa či prehnane poučná, mentorská, je tajomná, umelecká, sofistikovaná, perfektne zvládnutá. Je jednoducho úžasná!

Photo: Oper Stuttgart

Pridaj komentár