ARTICLES REFLECTION

Veselý epitaf pre Pavla Kamasa

Pavel Kamas

Nekrológy sú zvláštny literárny aj ľudský úkaz. Buď sú nekritické a prehnane patetické, alebo nemastno neslané ako slovníkové heslo o človekovi, ktorý už stratil schopnosť inšpirovať, hovoriť. Tento bude osobnejší, humorný a vôbec nie trúchlivý. 14. decembra 2020 umrel vynikajúci český barytonista Pavel Kamas, dlhé desaťročia pilier tohto hlasového oboru nielen na scéne Janáčkovej opery Národního divadla Brno. Zosnul krátko po svojich narodeninách. Jeho roky skončili na čísle sedemdesiat tri. Skoro taký dlhý by bol aj výpočet jeho postáv, ktoré za svoju úspešnú kariéru naštudoval. Vrcholné roly talianskej, českej i ruskej opery. Len verdiovský repertoár by napočítal: Nabucco, Francesco di Moot, Miller, Macbeth, všetky tri roly Verdiho trojičky Rigoletto, Traviata, Trubadúr: Rigoletto, Gorgio Germont, gróf Luna a zlaté tvorivé obdobie: Don Carlo di Vargas, Rodrigo markíz Posa, gróf Renato, Amonasro a vrcholné psychologické Verdiho partie Simone Boccanegra a Jago.

Mal som to šťastie majstra Pavla Kamasa viac než desaťročie poznať a dokonca s ním pracovať na scéne. Zoznámili sme sa v dobe, keď už bol odstavený na vedľajšiu koľaj, pretože v divadle prebiehala snaha o rušenie stáleho sólistického ansámblu a angažovanie čo najväčšieho počtu hosťov. To som pracoval v kancelárii ako náhradný tajomník či ako sa to vtedy nazývalo. Majster sa pravidelne zjavoval v kancelárii, aby zistil, či bude mať Nabucca, či Germonta, či vo štvrtok dorazí prvý barytón z Budapešti, alebo na scénu bude musieť bez prípravy vkráčať on. Možno pre tento neistý pocit zostával celý deň aj noc vo svojej šatni, kde prakticky býval od roku 1978. Mal tam posteľ, sprchu, skriňu, klavír, zásoby na prežitie a svoj obľúbený magnetofón, s ktorým skúšal, lebo klaviristov na korepetíciu už moc nedostával. Vždy úctivo zaklopal, tituloval ma „pán asistent“, hlboko sa ukláňal a v záplave metafor a prirovnaní zdôrazňoval, že keby na kolegu cestou padla hoc aj socha slobody, bude pripravený a babylonského vladára Nabucca si už dvesto tridsaťkrát precvičil s magnetofónom. Jeho metafory boli neskutočné a porazil by v humore aj Karla Šípa. Majster vtedy spieval hlavne Nabucca, Scarpiu, Escamilla, Bohuša, otca Germonta, Amonasra.

Ďalšia skvelá epizóda bola, keď dostal rolu v opomínanej produkcii vynikajúcej režisérky Ingy Levant v Borisovi Godunovovi. Kedykoľvek ktokoľvek šiel po chodbe v poschodí na javisku, počul majstra zo šatne ako po už nespočítateľne krát spieva: „Pravoslavnyje“. Sama režisérka tajne túžila, aby spevák nespieval len epizódnu rolu bojara, ale snila o ňom v titulnej postave, kde by sa uplatnil jeho silný a sugestívny herecký talent v rozpoltenej postave ruského vládcu. Bohužiaľ, to si môžeme len predstavovať, kam by jeho interpretácia celú moderne nadčasovú inscenáciu posunula.

Potom som postúpil na pozíciu šéfa propagácie a mal som šťastie, že som mohol pánovi Kamasovi dopriať niekoľko zaslúžených pôct, napríklad miesto v novej tradícii off programov a autogramiád. Nezabudnuteľná je tá prvá na hrade Špilberg, kde sme majstra doviezli v kostýme Rigoletta a majster skutočne v roli kríval, aj z auta skoro nemohol vystúpiť. Historka o jeho „pajdaní“ pred Rigolettom patrila k povinnej zákulisnej výbave, tak ako cibuľa pre plačúce sopranistky v druhom dejstve Jenůfy, či hriešne scény medzi jednou divou a dirigentom. Bolo vidieť, že majster je skutočne dojatý zo stretnutia s fanúšikmi. Jeho fotky boli najrýchlejšie preč a šťastné diváčky spomínali so slzami v očiach na mnohé jeho roly. Situácia ako z filmu o hollywoodskej hviezde.

Na záver nášho priateľstva okrem toho, že som bol niekoľkokrát pozvaný do jeho šatne, kde ukrýval denný aj nočný bar mimoriadnych liehovín a jeho historky z celej kariéry by stačili aj na niekoľko ľudských životov, sme pracovali aj na javisku. Už som nebol „pán asistent“,  ale úctivo ma tituloval „pane režisére“. Dávno predtým, než to začali kopírovať iní, sme začali konať inscenované koncerty, ktoré mali veľký divácky úspech a tisíc sto miest v Janáčkovom divadle bolo hneď preč. Na prvom som inscenoval veľkú časť Nílskej scény z Aidy, pretože bola k dispozícii vtedy azda na samom vrchole Dagmar Žaludková, vtedy miláčik publika. Veľkolepý hlas, veľká herečka, komplikovaná bytosť. Napadlo ma, že Aidin otec, etiópsky kráľ Amonasro by mohol slepý, pretože ho zranili vo vojne s Egyptom. Tento prvok by obzvlášť mohol hrať na city jeho dcéry Aidy v jeho žiadosti, aby od svojho milenca vyzvedela postup egyptských vojsk. Pán Kamas po objasnení psychológie súhlasil a nevidel nič ne-verdiovské či závadné na takejto koncepcii. Všetko sme nacvičili a Amonasra sprevádzal mladý otrok, ktorý ho podopieral na breh Nílu. Pred začiatkom gala večera, keď som šiel skontrolovať či je v maskérni u Pavly Hlaváčkovej všetko ok, ma zarazila zhrbená postava, ktorá sa snažila strčiť kľúč do zámku a zamknúť šatňu, čo sa jej očividne nedarilo. Bol to etiópsky kráľ, so zaviazanými očami, zmučený vojnou a starosťami o svoju vlasť. – Majstre môžem vám pomôcť?, ponúkol som sa. Barytonista sa na mňa otočil, vyzeral skutočne strašidelne a nahnevane. „pán režisér, keď ste si vymysleli, že som slepý, tak som skutočne slepý. Musím sa to naučiť“. Nevedel som či sa mám smiať, či ďakovať spevákovi za jeho profesionalitu. Odmietol pomoc aj svojej vernej garderobierky Aničky, ktorá tiež už chystá kostýmy kdesi na nebesiach. Keď po pätnástich minútach došmatlal držiac sa stien, dverí a všetkého možného haraburdia na javisko k inšpicientovi, Aida spievala už obávané tóny smerujúce k vysokému cé, Amonasro zabručal: „kde je ten blbý otrok, čo mi má pomáhať?- Som predsa slepý, ako ho mám nájsť!.“ Scéna mala veľký úspech. Majster zostal slepý aj na klaňačku. Niekomu sa to môže zdať prehnané, no v konaní speváka nebola póza, či nejaká prehnaná vernosť hereckej technike Stanislavského. Bola v tom úcta ku kolegom, profesionalita, láska k interpretácii.

V divadle sme všetci vedeli, že majster na javisku je prakticky slepý, pretože musel odložiť okuliare a mnohokrát nemal kontaktné šošovky. Keď sme inscenovali druhé dejstvo Toscy, v dramatickom konflikte zvádzania ako možno príliš naivný či mladícky efekt, mal začať horieť stôl ako symbol pekla, ktoré Scarpia otvára pred Toscou. Pretože ten horiaci gél stál príliš veľa peňazí, nikdy sme to nevyskúšali. Šli sme na ostro. Stôl začal užasne horieť, šľahali z neho plamene, vyzeralo to úžasne, Tosca stupňovala svoje prosby a Scarpia násobil svoje vyhrážky. Ku koncu to vyzeralo, že vstúpim do dejín opery ako vrah, ktorý podpálil svojho interpreta. Keď bol koniec, majster sa šťastne na mňa vrhol. „pán režisér bolo to dobre? Vravel som si on je netvor, ako z pekla, musím prekonať strach a strčím ksicht do tých plameňov, nech naplním zámer pána režiséra“. Čo dodať…

Naposledy sme robili Vianočný gala večer, ktorý uzatvárala veľká scéna Betlehemu. Vtedy začínajúca sopranistka Andrejka Priechodská spievala koledu o putovaní, spievali žienky čo došli do Betlehema, anjeli, monumentálny živý obraz korunoval príchod troch kráľov. Jedným z nich bol majster, ktorého som poprosil, aby zaspieval moje obľúbené sólo z Dvořákovho Te Deum, „Tu rex gloriae, Christe“, ktoré sa veľmi dobre hodilo k postave múdreho mudrca z východu, ktorý verí v moc novonarodeného Mesiáša. Majster usilovne cvičil s magnetofónom a vtedy ešte s najlepším korepetítorom opery Ondrejom Olosom, dnes žiadaným dirigentom. Keď majster, ktorý sa v ťažkom prepychovom kostýme s turbanom a korunou nemohol skoro ani hnúť a v rukách niesol truhlicu pre dieťa v jasliach, dorazil pred svojim výstupom, pošepkal mi (a tu je nutné zdôrazniť, že spevák mal svoj tradičný hodne citovo zafarbený slovník expresívnych slov, ktoré však v jeho podaní nemožno považovať za nadávky), že sa z toho poserie, padne do orchestriska, spadne na neho ešte aj reflektor. Že spieval Te Deum miliónkrát, ale nikdy bez nôt, že ak mu nebudem našepkávať z portálu, že sa poserie, lebo text je strašný. Bol tak vystrašený, ako by mal debutovať v La Scale. – Samozrejme rád splním funkciu šepkárky. Vystrčil som ho na scénu s nástupom fanfáry, majster nádherným hlasom bohato zafarbeným spustil Tu Rex gloriae… nič našepkávať nebolo treba. Aj zložité verše typu Tu, devicto mortis aculeo, aperuisti credentibus regna caelorum zvládol perfektne a spieval ako v Carnegie Hall.  Pavel Kamas bol ako vždy perfektne pripravený.

Zažili sme báječný čas. Nemôžem a ani nechcem hodnotiť to, čo deptalo iných, ako sa spevák choval v rokoch Československej socialistickej republiky, komu možno poškodil, či naopak pomohol. Ľudská pamäť je neseriózny počítač schopný skratov, resetov, bludov a pochybení. Aj jeho rodinný život najskôr nebol taký dramatický, ako by ho chceli vidieť mnohí a jeho drahej manželke „Lýdince“ patrí hlboká sústrasť a vďaka, že pri ťažkom konci v chorobe a slabosti manžela nenechala napospas samote. Pre mňa zostane spevák dôkazom éry, ktorú nová doba riaditeľov zničila. Akú silu mal stály ansámbel spevákov, ktorí venovali kariéru jednému súboru, javisku, publiku či mestu. Príklad speváka bol ukážkou profesionality a pokory, ktoré umelecké profesie potrebujú. Zároveň humoru a priateľstva, ktoré môže byť životodarným prúdom energie v zákulisí, obranou proti tréme, či pýche a namyslenosti. Určite so žiadnym iným interpretom som sa odvtedy toľko nezasmial ako s ním. Teraz je čas rozlúčiť sa pre toto pozemské predstavenie. Opona už padá. Ako začínal v postave Nabukadnesara fantastický Verdiho ansámbel: S’appressan gl’istanti – Chvíľa sa blíži…

V decembrovej uzávierke kvôli epidémii extra tichý odchod. Žiadny potlesk. Žiadna rozlúčka vo foyer opery, i keď je otázka, či by vedenie divadla o niečo také stálo, keď sa vedelo s osobnosťami niekoľkých generácií, pilierov súboru a bardov, vzorov mnohých mladých spevákov rozlúčiť ako s brigádničkou, ktorá pomáhala ako uvádzačka. Navzdory všetkému tomu, čo strata, smrť vyvoláva, neviem byť smutný. Bolo to také báječne veselé, zábavné a kreatívne. Majstrova špajza v šatni. Hotový bufet. Ako ráno pravidelne kráčal s taškami s nákupom zo šaliny. Ako sme kšeftovali so vstupenkami pre doktorov. Bolo to jedinečné. Skutočne veľkolepé predstavenie. Najlepšia dráma i komédia, akú vie hrať len život.

O autorovi

Pavol Juráš po štúdiu na klasickom gymnáziu vyštudoval opernú réžiu (Doc. Alena Vaňáková) na Hudobnej fakulte Janáčkovej akadémie múzických umení v Brne. Absolvoval diplomovou prácou „Moderné operné koncepcie klasického repertoáru“. Počas štúdia navštevoval aj predmety z odboru Tanečná pedagogika. Študoval semester na Hochschule für Musik und Theater v Hamburgu (prof. Florian Malte Leibrecht) a bol hospitantom v Balete Johna Neumeiera. Divadelné
vzdelanie si doplnil na Divadelnej fakulte Vysokej školy
múzických umení v Bratislave v magisterskom odbore činoherná
réžia (prof. Ľubomír Vajdička). Aj v Bratislave sa
venoval tanečným predmetom hlavne v triede Ireny
Čiernikovej. Na Janáčkovej akadémii múzických umení
v Brne obhájil dizertačnú prácu „Vznik nového
hudobnodramatického diela“ v doktoranskom študijnom
odbore Interpretace a teorie interpretace u prof. Jindřišky
Bártovej. Ako hosť prednášal napríklad na konferencii
Dobrovoľníci v kultúre, ktorú usporiadal Divadelný
ústav Praha. Vedľa profesionálnej divadelnej dráhy
spolupracoval  ako redaktor najprv s webovými stránkami balet.cz,
kultura.sk, teatro.sk, umenie.sk,  a posledné roky s operaplus.cz. Od roku 2017 píše recenzie na predstavenia z celej Európy výhradne pre svoju profilovú internetovú stránku.

Pridaj komentár