K vianočnej oktáve a Novému roku neodmysliteľne patrí slávnosť Bohorodičky Panny Márie. Jeden z najstarších sviatkov, ktorého miesto v liturgickom kalendári siaha až do šiesteho storočia. Bohorodičku uctieva nielen západné kresťanstvo, ale hlbokej úcte sa teší aj na východe od vzniku pravoslávia. Len mladé cirkvi a odlomky spochybňujú jej úlohu napriek tomu, že „Ona jediná je hranicou medzi stvorenou a nestvorenou prirodzenosťou. A nikto nemôže dôjsť k Bohu než skrze ňu a Prostredníka narodeného z nej. A žiadny z Božích darov sa nedostane k ľudom inak než skrze Bohorodičku“, píše svätý Gregor Palama.
Úcta k žene a matke sprevádza ľudstvo od jeho dochovaných počiatkov. Starodávne civilizácie uctievali božské tajomstvo zrodu skrz ženu bohyňu, ženu vládkyňu, ženu večnú matku. Až naša doba stavia ženu, a tým nemyslím zložitý a dlhý boj o jej rovnoprávnosť s mužom, do roly pochybnej a neúctivej. Nechcem tu vnucovať religiózny pohľad či teologickú rozpravu, ale po tomto annus horribilis, je možno ešte dôležitejšie vážiť si svoje určenie a príslušnosť ku koreňom. Rozpad kultúrneho života a celej kultúrnej siete kvôli Covid kríze nám ukazuje cestu ku križovatke. Nevyhnutná zmena vo fungovaní kultúrnych inštitúcií, ktoré sa ocitli cez noc bez práce, bude jednou z najväčších výziev, ktoré kultúrny svet čakajú. Smutný pohľad na Viedenskú Musikverein sálu bez publika v Novoročnom koncerte. Zmena prichádza zdola. Nie od štedro platených riaditeľov, dirigentov, ale od obyčajných hudobníkov, spevákov, umelcov, ktorí sa ocitli bez práce a vymýšľajú ozdravné projekty interaktívneho umenia, ktoré smeruje do príbytkov divákov. Pavučina prepletených fosílií pyšných na svoju moc a pozície v umeleckom biznise sa nezvratne bez príslušných ziskov musí rozsypať. Publikum sa zmení. Dlhoroční abonenti z obáv o svoje zdravie opustili sály a zavreli sa doma. Je viac než isté, že už sa nevrátia. Kríza publika bude narastať, pretože nikto nemyslel na mladé publikum, riaditeľom bolo ukradnuté, pretože študentské vstupenky negenerujú dostatočný zisk. V dobe streamovania bude veľmi náročné presvedčiť publikum kúpiť si lístok na „obyčajný“ orchester, keď môže mať doma Viedenskú filharmóniu alebo Bavorskú štátnu operu. Nevyhnutné zmeny sú za dvermi spolu s novým rokom.
Tak som si spomenul na vynikajúcu rockovú operu Evanjelium o Márii. Ideálny titul na Nový rok. Obzvlášť Slováci máme k tomuto dielu srdečný vzťah. Nielen preto, že Mária je patrónkou nášho mladého národa, ktorý storočia bojoval o svoje sebaurčenie, ale hlavne preto, že v dobe porevolučnej eufórie (1992) Nová scéna v Bratislave, v muzikálovom boome slobody v réžii Jozefa Bednárika odpremiérovala strhujúcu inscenáciu tejto rockovej opery maďarských tvorcov László Tolcsvaya, Pétera Műllera a Pétera Műllera ml.. V Budapešti mal muzikál premiéru v roku 1991 a už rok po premiére v Madáchovom divadle v Budapešti, nápaditá dramaturgia z Bratislavy získala práva na uvedenie. Jozef Bednárik dosiahol mimoriadny úspech nielen vďaka výbornému dielu samotnému, ale vďaka šťastnej hviezde, ktorá titulu priala. Najskôr nikto nečakal, že v dobe rodiaceho sa kapitalizmu pobežia diváci na muzikál o starobylej histórii matky, ktorej syna ukrižujú. Navyše dnes sa to môže javiť smiešne, pretože ak publikum niečo miluje, je to muzikál. Ale v tom čase bol muzikál čosi úplne neznáme, opovrhované. Inscenácia dosiahla neuveriteľných dvestopäťdesiat repríz a tento klenot zlatej éry Novej scény, keď bol Jozef Bednárik jej kmeňovým režisérom, zaiste zostane šťastnou dobou slovenského divadla. Šťastie v nešťastí, že riaditeľ divadla Ľubo Roman ležal na oddelení, kde pracovala moja výborná sestra a tá ako poďakovanie za milú starostlivosť dostala vstupenky, ktoré vtedy boli nezohnateľné, akoby šlo o koncert Roling Stones.
Autori potvrdzujú známu pravdu, že dielo je múdrejšie ako autor. Obzvlášť dnes je druhá rovina príbehu – komentáre Herodesa, farizejov, akéhosi univerzálneho proletariátu, viac než strašidelná. Geniálne libreto preložené Danielom Hevierom do zvukomalebnej slovenčiny a bohatstvo slovnej zásoby i metafor, sú dnes aktuálnejšie než kedykoľvek predtým. Ježiš ako ten, ktorý stojí proti systému a davu, podobne ako v Pasoliniho legendárnom filme, označovaný za buriča či revolucionára. Ježiš, ktorý učí ľud na hore modlitbu Otče náš, ktorú hladné masy opakujúce verš o chlebe každodennom, búriace sa proti svojmu osudu, chcejúci revolúciu a revolúciu, nechápu ako slová o duševnej obnove. Bednárik brilantne obrazovo a režijne stvárňuje tieto dramatické situácie. „Dnes všetko sľúbi a potom zistí, že sa to vraj nedá“, je presne vystrihnuté zo súčasných politickým mítingov a prejavov. Udavačstvo a faloš, úspech jednotlivca, politické konexie, zdôrazňujú: Načo nám je Mesiáš? Ešte osudovejšie vyznieva motív emigrácie. Mária s Jozefom a dieťaťom ako prví migranti, ktorí pred nebezpečím utekajú do Egypta. Snahu o zachovanie identity a koreňov reprezentuje matkina výučba rodnej reči, ako piliera chlapcovej identity. Konflikt života tejto rodiny – Márie, Jozefa a Ježiša, vždy stojí v protiklade komentára skupiny, politickej strany, intrigánov, odkundesov, prospechárov, klamárov, agentov. Ježiš umiera na kríži a scénu komentuje ária „Ten kto toto spravil nech umrie.“ Aj vianočné narodenie Mesiáša v Betleheme korunuje z pozadia korbáč sĺz matiek, ktorým bábkový kráľ Herodes zavraždil dietky. Pastorálne tradične poetickú scénu pastierov autori prepisujú v dramatický nepokoj týchto prostých obyvateľov nefungujúceho štátu, ktorí túžia „vyskočiť nad minimálnu mzdu a mať sa dobre“, a malé dieťa v jasliach sa im nejaví ako žiadny sľúbený líder, ktorý ich záujmy naplní. Urážky a hnev dávajú priestor Máriinej árii „snáď som šialená, lebo šialení sú všetci, čo si do tohto sveta trúfajú ešte porodiť“. Sny euforickej generácie roku osemdesiat deväť sa premenili v dezilúziu. Kapitalistická bieda vyhnala otcov rodín pracovať do zahraničia ako novodobých otrokov, aby zabezpečili svoje rodiny v častiach krajiny, kde oligarchovia zničili priemysel. Fenomén internetu a množstva informácií odhodil vieru v inštitúcie, cirkev, v morálne symboly spoločnosti. Mladá generácia sa prepadla do adorácie pochybnej slobody v podobe alkoholu, drog, sexu. Televízia i internet oslavuje a ticho adoruje zlo a diabla v podobe mnohých seriálových hitov, kde hlavné roly hrajú Lucifer, diabli, peklo a oné faustovské možnosti: „rob si čo chceš“. Zlo je priateľom, dobro je absolútnym nepriateľom, pretože je zlyhaním a slabosťou. V tejto pokrivenej, vykorenenej spoločnosti, ktorú už pred storočím popísal T.S. Eliot, takéto posolstvo Evanjelia o Márii pôsobí ako zjavenie. „Príď láska, ktorá nás premieňaš“. Verí ešte niekto na takú lásku dnes? Bude to archeologická vykopávka. Dnes sa verí na luxus, bohatstvo, konzum. Moderné chrámy volajú svojich veriacich na výhodné nákupy, vernostné karty a mesačné akcie. Príbeh Máriinej rodiny, kde syn umiera pre vyššie dobro je niečím vlastne novým. Dnes synovia umierajú na AIDS, alkohol, drogy, adrenalínové športy, nudu, zlomené srdce, či neúspech v obchode a politike.
Pritom motív dobra a zla, večnosti a pomíňajúceho sa času, ktorý nám je daný, nie je cudzí našej tradícii. Už Erben v Svadobnej košeli zobrazuje dievča, ktoré zachránila Bohorodička, ku ktorej sa v poslednej chvíli utieka pred svadbou v pohrebnej komore s diablom. Veľký mystik Julius Zeyer zase ukazuje záchranu mníšky Paskaliny, ktorej miesto v kláštore zastúpila samotná Bohorodička, zatiaľ čo Paskalina prepadla zvodom diabla a putovala po svete za slasťou hriechu. Ona jediná je hranicou medzi stvorenou a nestvorenou prirodzenosťou. A je zaujímavý paradox, že moderný skladateľ dvadsiateho storočia Bohuslav Martinů žijúci v „meste svetiel“ si vybral obidva námety k zhudobneniu.
Bohorodička, či jednoducho matka, dobro, viera, morálna integrita, etická sila, pokora a možno hlavne schopnosť prijať utrpenie a bolesť. To je väčší strašiak súčasnosti než čokoľvek iné. Veľa vecí slová zamlčia, hovorí Ježiš v muzikáli: „skúste dať prázdnemu svetu iný smer“. Je strašidelné, ako málo sa svet zmenil za tridsať rokov, či skôr nezmenil, či zhoršil? Ťažko vyvodiť závery. K poznaniu musí dôjsť každý sám.
Z divadelného predstavenia zostal našťastie televízny záznam a CD nosič. Zachytil nielen mimoriadne dielo, ale aj jedinečné výkony pod vedením režiséra Bednárika. Vynikajúcu výpravu legendy slovenskej scénografie Ladislava Vychodila. Fascinujúcu iskru talentu mladej, dnes renomovanej kostýmovej výtvarníčky Ľudmily Várossovej a škálu výkonov osobností, ktoré získali do obsadenia hviezdy populárnej hudby: Pavol Habera, Maťo Ďurinda, jazzman Peter Lipa, herci ako Ján Gallovič či Marián Slovák a trojica obsadenia nesmierne náročnej titulnej roly: Mária Eliášová, Jarmila Frličková a Jana Šomošiová.
A tak, čo nám zostáva? Ako vykročiť s Novým rokom? Máme mnoho symptómov, ale cez čo či koho môžeme prísť k uzdraveniu?
