Jozef Varga

Dnešným hosťom je prvý sólista HET baletu (Dutch National Ballet)  v Amsterdame, rodák zo Slovenska, Jozef Varga. Narodil sa v Tvrdošovciach. Kde vlastne sú? „Tvrdošovce sa nachádzajú na juhozápade Slovenska pod Nitrou, asi pätnásť kilometrov od Nových Zámkov. Majú len okolo päť tisíc obyvateľov, ale dlhú históriu začínajúcu v trinástom storočí.“ – hovorí tanečník, ktorý tancuje najkrajšie partie svetového baletného repertoáru a slávni choreografi súčasnosti ako Ratmansky či Wheeldon pre neho vytvárajú nové roly. Ak je medzi slovenskými a českými tanečníkmi typ tanečníka, ktorý sa označuje ako „danseur noble“, je to isto práve Jozef Varga. Nielen fyziognómiou, ale aj jeho noblesou, eleganciou, spôsobom verbálneho vyjadrovania, vnútorným kľudom a charizmou aj mimo scény. Túto sezónu už zatancoval napríklad Solora v Bajadére Natalie Makarovej, či Apollona od Balanchina. Vytvoril svoju prvú choreografiu – Dances for two. Nemusíte cestovať nutne do Amsterdamu, aby ste ho videli. Fotograf Rob Becker si ho vybral do svojej knihy Ballet in the Studio, či filmári na rolu biznis manažéra vo filme Voices of Finance. Alebo ho nájdete ako Albrechta z Giselle na DVD s hviezdou Annou Tsygankovou, s ktorou tvoria slávny baletný pár a cestujú po svete.

S ohľadom na jeho pracovné vyťaženie a mnohé hosťovanie po celom svete, náš rozhovor nevznikal rýchlo ani ľahko, ale osobne si myslím, že je jedným z tých rozhovorov, na ktoré sa oplatilo počkať. Neplytvá slovami a odkrýva mnoho zaujímavého nielen pre čitateľov – divákov, ale aj kolegov tanečníkov. Posúďte sami.

Keď si teraz uvedomíte, kam ste to dotiahli, čo Vám dali rodičia? Rodina? Detstvo?
Dobré rodinné zázemie je dôležité. Rodičia mi dali veľa lásky a starali sa o mňa a pomáhali mi, ako len mohli. Hoci v podstate nebývam doma od deviatich rokov, detstvo som mal dobré. Aspoň počas prázdnin a cez víkendy som bol doma s rodinou a kamarátmi ako ostatné deti. Prelietal som už skoro celý svet, ale doma je doma.

Ako sa Vám páčilo v tej dobe v Bratislave?

Bol to celkom iný svet ako teraz. Veľa voľného času som nemal. Takmer celé dni sme strávili v škole. Niekedy v zimnom období sme videli denné svetlo len cez okná. A samozrejme často sme sa chodili pozerať na predstavenia v SND, sedelo sa často na schodoch, keď sa nám neušlo miesto.

Pamätáte si na koho ste sa tam chodili dívať?
Áno, na Jozefa Dolinského ml. (pozn. dnešný riaditeľ baletu SND) a Noru Gallovičovú.

Poslucháči často vystupujú v predstaveniach, napríklad v Luskáčikovi, ako pážatá,… Máte podobné spomienky na prvé roly na profesionálnej scéne?
Áno, aj my sme vystupovali v Luskáčikovi, ale aj iných baletoch SND. Bolo to veľmi dôležité, stáť na divadelných doskách je neopakovateľný zážitok. Je to magické stáť v zákulisí, vystúpiť na scénu pred divákov. Už počas štúdia sme mali množstvo predstavení a veľmi mi to pomohlo, keď som dostal svoje prvé angažmán v Zürichu. Všetci chcú skúsených tanečníkov a skúsenosti získate iba na scéne.

Vy ste taký seriózny človek, máte nejaký trapas zo školy alebo práve z týchto predstavení?

Samozrejme sú také prípady. Také hlúposti. V Luskáčikovi som robil deti a my sme boli v jednej z tých šatní úplne na vrchu budovy na treťom poschodí. A bolo dosť veľa Luskáčikov okolo Vianoc a my sme tam sedeli a rozprávali sme sa, pretože deti končia skôr. A ako deti v našom veku sme sa zabávali a my sme tam mali ešte jeden výstup „o polnoci“, keď rodičia odchádzajú domov. A zrazu počujeme … don don don… Už pri treťom-štvrtom gongu sme si uvedomili, že za päť sekúnd máme byť na scéne a bežali sme dolu po schodoch. Aj tak väčšina z nás zmeškala výstup. V tom veku to bolo také milé. Keď máte dvanásť rokov, stáva sa to. Alebo ma hodili za toreadora v Don Quijotovi, pretože niekto zo súboru bol zranený. Mal som asi pätnásť – šestnásť rokov. Kroky som vedel, ale neskúšal som to v kostýme. Na hlave som mal čiapku s dvoma rohmi do strán a plášť, ktorým sme krútili a mali sme skončiť s akcentom hudby. A mne sa plášť zachytil o tú čiapku a tak som skončil s hlavou zakrytou plášťom. Tak to sú také milé veci.

Čo by ste poradili poslucháčom tanečných konzervatórií v Česku a na Slovensku? Ako sa zlepšovať v technike? Ak sa na škole necítia úplne dobre a majú pocit, že im napríklad nesedí pedagóg?
Tá otázka by mala byť pre študentov, či je problém v ich prístupe alebo v pedagógovi. Množstvo našich tanečníkov je na svetových scénach. Je možné sa presadiť, ale treba na sebe tvrdo pracovať.
Pred rokmi neboli také technické vymoženosti ako teraz. Všetci majú prístup k množstvu informácií na internete. Videá predstavení a lekcií, audície na iné školy, štipendiá, len treba chcieť a mať troška šťastia.

TK Evy Jaczovej malo výborné vzťahy s Akadémiou klasického tanca princeznej Grace v Monte Carle. Po Vás tam odišli na stáž ešte ďalší tanečníci. Vy ste tam stretli Mariku Besobrasovu. Je automatické, že sa Vám v zahraničí pedagóg venuje toľko ako ona? Alebo si Vás obľúbila a dala Vám viac než bola jej pedagogická povinnosť?
Aj pani Pilzová, moja učiteľka z TK, sa nám venovala a dala nám vynikajúce základy. S Marikou mi chvíľu trvalo, kým som sa adaptoval. Ona mala magické oči, nič jej neuniklo. Často bola na mňa tvrdá a kritická, ale veľa sa nám venovala, aby nás naučila čo najviac.

Prísni baletní pedagógovia sú legendárni. Ako sa dokáže mladý tanečník vlastne vysporiadať s kritikou? Aby sa nezablokoval? Ale ani, aby sa nezačal hanbiť, napríklad za svoje chyby…

To je komplexná otázka. Záleží na každom tanečníkovi individuálne. Ja by som skôr povedal, že pre túto profesiu musíte mať thick skin – „hrošiu kožu“, pretože tanec je umenie a je to subjektívne umenie. Čo sa týka predstavení i skúšok na sále, každý má iný vkus a nie každý má rád každého. Ako vo všetkom. Takže niekedy to musíte predýchať a zobrať si z každého komentára to, čo vám môže pomôcť napredovať a povzniesť sa nad ostatnými vecami. A to nie je len vzhľadom k pedagógom, ale aj k súboru. Podľa mňa je to relatívne počas celého tanečníkovho života.

Dozvedeli ste sa niečo zaujímavé napríklad o Marikinej spolupráci s Nurejevom?
Marika nám rozprávala mnohé historky zo starých čias. O nekonečnej dedikácii a tvrdej práci Nurejeva, ale aj o iných hviezdach tej doby. Ale ja nemám rád fámy, nechcem roznášať čo som počul, radšej by som povedal, čo som sám zažil alebo videl. Medzi rečou je to jedna vec, ale na papieri je to druhá vec. A tak sa potom môže stať z hrocha dikobraz.

Tušili ste už vtedy, že sa do angažmán na Slovensko nevrátite? Ste prirodzene ctižiadostivý alebo ste chceli len tancovať lepšie a tancovať iné choreografie než doma…
Vedel som, že sa chcem presadiť v zahraničí a tancovať širšie spektrum baletov aké sme mali u nás. Podľa mňa čím viac človek vidí, tým sa viac môže naučiť.

Ako prišla ponuka do Zürichu? Zürich je drahé a krásne mesto, so skvelým divadlom, operou. Čo znamenalo pre Vás po škole také angažmán?
Bol som na konkurzoch v Zürichu aj v Stuttgarte. V Stuttgarte mi ponúkli kontrakt eléva, ktorý som hneď odmietol. Kvôli zraneniu som nemohol trénovať asi mesiac a šance na konkurz boli minimálne. Bol som zúfalý, keď mi prišiel fax, aby som zavolal do Zürichu. Ponúkli mi demi-sólo zmluvu a bol som ako na obláčiku. O pár mesiacov mi prišla ponuka na plnú zmluvu aj zo Stuttgartu. To som už mal podpísanú zmluvu v Zürichu. Do dnešného dňa rozmýšľam ako by to dopadlo, keby som mal obe zmluvy pred sebou na stole.

Tak to je osudové obdobie. Ako ste postupovali v súbore od zboru až k sólovým rolám?
Už od prvej sezóny som dostal šance tancovať s prvými sólistkami súboru a tancoval som väčšinou sólové roly. Na tretiu sezónu som dostal svoju veľkú šancu Albrechta. To bolo splnenie sna!

Čo je podľa Vás najdôležitejšie pre tanečníka na začiatku kariéry či profesionálnej dráhy, pri vstupe do angažmán, do súboru?
Nájsť si vlastnú rutinu, cestu. V súbore vás už nebudú držať za ruku. Je to na vás či urobíte krok dopredu alebo dozadu. Prvá impresia je veľmi dôležitá! Keď prídete do súboru; ako vás oni vidia v ten prvý deň, prvý týždeň. Ako sa vám darí, ako vyjdete prvýkrát na scénu. To je veľmi dôležité. Pretože vás dajú akoby do nejakého šuplíka a ten dojem pôsobí dosť dlho, kým by ste ho mohli zmeniť. Takže keď sa viete dobre prezentovať na začiatku, tak to potom veľmi dobre pôsobí v budúcnosti.
Ktoré roly Vás najviac naplnili umelecky i ľudsky počas tohto obdobia?
Môj prvý Albrecht, Petite Mort od Kyliána, Svätenie jari, Goldbergove variácie od Spoerliho, ale každým krokom na scéne som sa učil a vyvíjal ako tanečník. Napríklad som musel stvárniť rolu macochy v novej kreácii Popolušky. Zo začiatku som túto rolu neznášal, ale bola to asi jedna z tých rolí, z ktorých som sa naučil najviac po stránke prejavu. (chor: H. Spoerli)


Slováci sú úprimní, priateľskí, spontánni. Veľký súbor, renomovaný choreograf, bežný život…nenarazili ste v tomto?

Ja som sa držal svojho, nezapájal som sa do nejakých intríg. Niekedy to bolo proti mne, ale na konci sa to oplatilo.

Prečo ste sa rozhodli odísť do HET National Ballet?
Bol som osem rokov v Zürichu, potreboval som zmenu. Ale bolo to ťažké rozhodnutie.

Máte rád roly v dejových baletoch. Väčšina týchto titulov je z klasického baletného repertoáru. Kde sa tam dá nájsť priestor vedľa extrémne náročných variácií, náročných a dlhých pas de deux pre vlastný priestor k psychológii?
Určite je to pre mňa práve psychologický aspekt, ktorý mi pomáha v ťažkých momentoch. Keď sa vám podarí stotožniť sa s postavou, to vás prenesie aj cez tie najťažšie kroky.

 

Vaša obľúbená rola je Albrechta v Giselle. Nie je to však rola negatívna? Alebo práve tým? Bohatý aristokrat, ktorý sa prezlieka za dedinského chlapca, aby „zbalil“ pekné dievča. V kritickej chvíli ju zradí, potom ho trápia výčitky, ale na ľútosť po tragickej smrti je akoby v reálnom pohľade neskoro…
Je to negatívna rola, ale dá sa na to pozrieť z mnohých uhlov. A to sa mi na roli Albrechta páči najviac. Je Albrecht podvodník, sukničkár, ktorého trápia výčitky? Alebo si musí zobrať Bathildu proti vlastnej vôli. Zaľúbil sa do Giselle, ale nemá čas jej to vysvetliť. Je tam veľa možností.

Nie je Albrecht vlastne taký typický chlap? (smiech) Myslíte, že by to Giselle povedal?

Či by jej to povedal alebo nepovedal neviem. Ale môžeme to zobrať z rozličných uhlov. Ja si myslím, že v tej situácii, do ktorej sa dostal, by sa jej to pokúsil vysvetliť. A mám pocit, že to robí v scéne kedy ona umiera, pretože je odmaskovaný.

Moja obľúbená otázka na veľkých tanečníkov je, či má Albrecht v druhom dejstve zatancovať entrechat six alebo stačí brisé?
Aspoň pár entrechat six by mal tanečník zatancovať. Pre mňa sú synonymom tlkotu srdca.

Tak to je pôsobivá odpoveď. To ma nikdy nenapadlo. Ja sa sústredím na počítanie. (smiech) Ďakujem za inšpiráciu. Máte aj v iných klasických baletoch podobné výklady na prvky akademického tanca?

Ja nad baletmi rozmýšľam, aj keď ich tancujem, aj keď ich skúšam. A v určitých verziách si nájdem rozličné asociácie. To je podľa mňa dôležité, nájsť si niečo, čo vám pomôže. Mne väčšinou pomôže text. Balety často končia len takou danou pantomímou. Ale keď máte podtext, čo by ste priamo tomu človeku povedali, alebo to chcete vyžiariť, napríklad v Labuťom jazere, tak je to dôležité. Napríklad v dokumente o Labuťom jazere Makarovej je mnoho takých vysvetlení. Je dôležité dať krokom význam.

Samozrejme poznáte verziu Giselle, napríklad Matsa Eka. Aj keď Vám je určite bližšia tá klasická Corali/Perot, čo si myslíte o takejto adaptácii?
Ja mám veľký rešpekt k Matsovi Ekovi. Je to jeden z mála choreografov, ktorým sa podarilo zmeniť libreto, použiť modernejší štýl pohybu a vytvoriť takú vynikajúcu a zmysluplnú adaptáciu Giselle.

Postavu Oberona v Asthonovom Sne noci svätojánskej, ste študovali napríklad s Anthonym Dowellom, ktorý bol pri britskej inscenácii. Je to jeden z tanečníkov, ktorí mali šancu pracovať pri vzniku mnohých baletov s tými najlepšími…

Zaujímavé na práci s Anthony Dowelom bolo jeho rozprávanie o očiach. Je to dosť dôležité a on oči často preferoval. A bol sám ako tanečník veľmi výrazný v očiach. Dokým to on nespomenul, som o tom detailne nepremýšľal.
 

V Amsterdame sa ctí tradícia napríklad Rudiho van Dantziga. Myslíte, že jeho redakcie baletov sú dnes ešte zaujímavé?
Áno, určite sú. Tancoval som mnohé balety od Rudiho a sú fyzicky veľmi náročné. Mal som to šťastie pracovať s ním. Bol to veľmi emotívny človek, ktorý miloval tanec nadovšetko. Emócie boli pre neho najdôležitejšie, nie kroky alebo vytočenie nohy.

Tancovali ste princov v Luskáčikovi, Labuťom jazere, Popoluške, Spiacej krásavici… majú títo princovia niečo spoločné?
Podľa mňa áno. Väčšinou sú romantici, troška rebeli. Ako princ sa musíte držať etikety, ani dnes to nie je veľmi iné.

Z nich sa rozhodne vymyká Siegfried. Ten utečie k jazeru na lov a v treťom dejstve poruší snáď všetky pravidlá etikety. S vaším psychologickým vnímaním klasiky, nie je libreto Labutieho jazera príliš silné na rozprávku? Nie je to skôr rafinovaná metafora o láske a zrade, treste a vykúpení?

Podľa mňa sa nevymyká z romantického kontextu. Je samozrejme rebel a tiež romantik. Zaľúbi sa do labute. Ale v tom máte pravdu, že to je rafinovaná metafora. Určite je. Lenže Vy ste sa pýtali, čo majú princovia spoločné. Takže podľa mňa je Siegfried romantik i rebel. On dostane tú kušu, ale matka nechce, aby šiel loviť, lebo si má vybrať nevestu. A on ide sám, utečie so svojimi myšlienkami k jazeru a tam sa zaľúbi do labute. A ten koniec? Záleží aj od verzie. Väčšinou som tancoval „happy endy“. Tie mám radšej. Po troch hodinách baletu si diváci zaslúžia šťastný koniec. Ale v Labuťom jazere je to dosť jednoduché otočiť jedným alebo druhým smerom. Podľa mňa princ porušil prísahu nevedomky. On bol očarovaný. Keď prisahal bol si istý, že je to jeho milovaná labuť. Nie je to čierno biele ako labute.

Je pre vás ľahšie byť princom, či veselým Basilom či Franzom v Coppélii?
Nepovedal by som, že je to ľahšie, ale je mi to bližšie.

Čím to je, že tieto tituly, tieto príbehy, viac-menej tá istá choreografia alebo štruktúra tanečných čísel stále tak fascinujú divákov?
Podľa mňa sú tieto balety nadčasové. Sú diváci, ktorí uprednostňujú súčasných choreografov, ale klasika je klasika, ako staré portréty majstrov alebo klasická hudba.

Špeciálna kapitola u tanečníkov je Romeo. Vysnená rola. Nádherná hudba, veľký príbeh. U činohercov ale prevláda skôr názor, že Romeo je neplastická divná rola, že najlepšia mužská rola v tom diele je Merkucio.
Merkucia som ešte netancoval, ťažko sa mi porovnáva. No ja by som Romea za Merkucia nemenil. Hoci Merkuciova smrť je väčšinou zaujímavejšia než Romeova.

Často vládne veľký rozpor medzi pocitom tanečníka, čo sa mu dobre tancuje, ktorá choreografia je tanečná a názorom divákov, či kritikov ako je titul, inscenácia pôsobivý z hľadiska. Vidíte v tom rozdiel? Alebo je len dobrá či zlá inscenácia?
Inscenácia je samozrejme veľmi dôležitá. Každý tanečník má svoje preferencie v čom sa cíti pohodlne. No hlavne my tancujeme pre divákov a vlastné potešenie. Nemôžete vždy uspokojiť všetkých.

Samozrejme, že tanečník tvrdo pracuje na tréningu, skúškach, ale čo robíte napríklad Vy pre svoje zlepšenie, udržanie sa v kondícii, zlepšovanie?

Fitnes. Chodím do posilňovne už asi od štrnástich rokov. Inak rád plávam a samozrejme strečing a fyzioterapia.

Tu z vás trochu vymámim nejaké detailnejšie informácie pre tanečníkov, ktorí nás čítajú, keď tak dlho posilňujete. Niekedy keď s nimi hovorím, vravia, že posilňovňa vyžaduje vedomosti, pretože tanečný pohyb inak zaťažuje a i formuje svaly než posilňovňa. A že posilňovňa skracuje svaly. Je teda dobré cvičiť?

Podľa mňa tanečníci už majú dosť veľa vedomostí čo sa týka ich vlastného tela a cítia, ktoré cviky sú pre nich vhodné a ktoré nie. Určite je dôležité počúvať svoje vlastné telo. Samozrejme je tam rozdiel medzi mužmi a ženami. Muži musia zdvíhať baleríny a preto my musíme zdvíhať závažia, aby sme sa na to pripravili. Podľa mňa je pre tanečníkov veľmi dôležité cvičiť chrbtové svalstvo. Budem referovať k mužom. Pre nás je dôležité mať silný chrbát, pretože počas kariéry zdvihnete tony a tony. A to je základ toho, aby ste si zachránili chrbticu a kariéru predlžili. Pretože máme síce držanie tela a držanie chrbta, ale je to dosť zamerané na skoky a nie na stabilitu pri zdvíhačkách. Samozrejme je dôležité aj brušné svalstvo, čo je stabilizácia centra tela.

Holandsko, ale i Dánsko a ďalšie krajiny si vybudovali svoje tradičné školy. Je to cítiť i vo Vašom súbore?
Ani nie. Náš súbor je medzinárodný.

 Chodíte na predstavenia do NDT?
Áno. Obdivujem ich umenie a chodím často na ich predstavenia.


 

Holandsko to je aj Rembrandt, výtvarné umenie… je to pre Vás inšpirácia? Čo Vás okrem vízie choreografa, inšpiruje k hereckej práci na role?
Väčšinou životné skúsenosti, ľudia, kinematografia a literatúra. Ale samozrejme chodím rád aj do múzeí, obdivovať skvosty minulosti, ale aj súčasnú tvorbu.

Čo rád čítate?

Mám veľa kníh o umení. Od vydavateľstva Taschen. Naposledy som si kúpil, čo nie je síce ani čítanie, knihu z päťdesiatych rokov Baron et Ballet, kde sú fotky všetkých veľkých hviezd ako Jean Babilée, Marková, Margot Fontyen a ďalší a je to doplnené komentárom od Arnolda L. Haskela. Veľa si prečítam na internete, to otvorene priznávam, čo sa týka správ a sveta. Rád sa pozerám na historické programy a National Geographic.

Nevadí Vám, že ste taký svetobežník? Kde máte domov?
Momentálne v Amsterdame, ale nikde nemám taký pocit ako na Slovensku.

Ako vnímate z odstupu Slovensko? Máte čas sledovať čo sa v krajine deje? Keď si tak spočítame rôzne vlády od rozdelenia Československa, nespokojnosť obyvateľov, rozporuplné reakcie na euro, nízke príjmy mimo Bratislavy, dôchodky… dotýka sa vás to?
Týka sa ma to, lebo sa to týka mojej rodiny, kamarátov a známych. Bol by som rád, keby to mali ľudia na Slovensku trocha ľahšie. Pracujú tvrdo za málo peňazí. Ešte sme ďaleko od životnej úrovne mnohých krajín v Európe.

Často premýšľam nad tým, ako málo obyvateľov pozná veľkých umelcov. Peter Dvorský, Edita Gruberová, ktorú ste určite mohli stretnúť aj v Zürichu, Lucia Popp, Roman Lazík, Nina Poláková. Vy sám ste nemali možnosť mimo Dance Open Gala, či Umenia pre život, na Slovensku ani seriózne vystúpiť. Čím to je, že šport alebo pop kultúra fascinuje toľko občanov a opera či balet sú na okraji záujmu?
Možno tým, že je šport oveľa dostupnejší. Je oveľa viac medializovaný. V športe máte víťazov a porazených, v umení sa nestrieľajú góly.

Hovorili sme o Romeovi, ten príbeh neustále fascinuje divákov i tvorcov naprieč spektrom žánrov. Je taká silná osudová láska možná v reálnom živote?
Ja tomu verím. No nemusí končiť tak tragicky.

Tanečníci, ktorí sa dostanú na taký umelecký vrchol ako Vy, sú často pohltení prácou. Máte vôbec čas stretnúť niekoho na vzťah, stretnúť sa s priateľmi, navštíviť rodinu?
Času veľa nemám, lebo okrem tanečníka som aj spoluzakladateľom www.networkdance.com, čo ma dosť zaneprázdňuje. Mám tolerantnú partnerku, ktorú som stretol počas prázdnin pred niekoľkými rokmi. S rodinou sa stretávam niekoľkokrát do roka, no často je to len na pár dní. Musím povedať, že nie je ľahké stretávať sa s kamarátmi. Buď som zaneprázdnený ja, alebo oni. Rád by som mal na nich viac času. No kariéra tanečníka je krátka a nielen tanečníci sú zaneprázdnení.

Dnes sa často hovorí o kríze, ekonomickej i morálnej, o kríze tradičných hodnôt, rodiny, problémoch mladej generácie, chudobe tretieho sveta… vy ste medzi rôznymi umelcami z rôznych krajín. Cestujete, vidíte a zažívate rôzne, aj ľudsky zaujímavé skúsenosti…. čo si myslíte o svete, v ktorom žijeme?
Ľudia, kultúra, svet ma fascinujú. Mal som veľa zaujímavých skúseností, ktoré si veľmi cením. Život dnes je veľmi rýchly. Všetko je online, každý chce všetko hneď. Vzťahy medzi ľuďmi už nie sú také isté. Koľko máte priateľov na Facebooku a s koľkými ste sa stretli za posledný rok? Pomaly si budeme posielať doma smsky a e-maily. Podľa mňa dnešok je o technológii, ktorá nás spája, ale aj rozdeľuje.

Mnoho umelcov je veriacich, duchovne založených. Je vnútorný svet niečo osobité, čo sa netýka len rozumu ale aj duše, dôležité pre toho kto vystupuje na javisku?
Viera a spiritualita sú dôležité. Niekedy je to to jediné, čo vás prenesie cez deň.

Ste spokojný teraz so svojim životom, prácou? Máte to, čo ste si priali?
Celkovo áno. Je mi ľúto, že sa mi nepodarilo vystúpiť častejšie na domácej pôde. Dúfam, že sa mi to ešte v budúcnosti niekoľkokrát podarí. A sú niektoré balety a choreografie, ktoré by som si ešte rád zatancoval.

Premýšľate niekedy čo ďalej?
Často, ale ešte som nenašiel konkrétnu odpoveď.

1 thought on “Jozef Varga

  1. Tak takový rozhovor se jen tak nevidí. Vynikající jak pro tanečníky, tak pro diváky, kterým dává Varga nahlížet do svého uměleckého života a umožňuje hlubší pohled do zákulisí umělecké tvorby. Pan Juráš vynikajícně staví a vrstvý rozhovor zajímavými otázkami. Dekuji mnohokrát.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *