Dominik Slavkovský

Dnešný rozhovor bude osviežujúci. S poprednými českými a slovenskými baletnými hviezdami, ktoré dvadsať rokov obdivuje umelecký svet, som už absolvoval množstvo rozhovorov. A tak som sa rozhodol predstaviť niekoho nového, mladého, umelca a tanečníka, ktorý má toto všetko pred sebou. A na pozícii demi sólistu k tomu všetkému rýchlo kráča svojou profesionalitou, humorom a štýlom, ktorý uznáva nenechať sa zahltiť baletom, vedieť sa odstrihnúť od práce v divadle a mať aj súkromný život a radovať sa. Dominik Slavkovský (*1991), ktorý rozhodne nezaujme na scéne len svojou výškou. Bližšie ho predstaví náš rozhovor, v ktorom sa dozviete mnoho dôležitého o jeho kariére v Zürichu. A nielen to.

// Je to skoro päť rokov, čo sme robili rozhovor. Čo sa za tú dobu u vás zmenilo?

Zmenil som zamestnávateľa, miesto na život a telefónne číslo (smiech). Veľké zmeny! Ale verím, že som stále ten istý, možno mám o vrásku na čele navyše?

// Splňuje Zürich vaše očakávania na prácu a aj osobný život?

Do súboru som šiel zo SND za dobrou pracovnou morálkou, po ktorej som akosi bažil a Zürich naplnil moje očakávania nadmieru. Obohatenie osobného života prišlo nasledovne, extáza po dobre urobenej práci je úmerná tomu, aké náročné obdobie máme za sebou a tak ju zdieľame spolu s kolegami/kamarátmi, sme tu skvelý kolektív, ale dobrá partia bola vždy aj v SND, na to sa nedalo sťažovať.

// Aký bol prechod zo štýlu práce v SND na nový súbor? Toho sa hodne tanečníkov po úspešnom konkurze bojí, čo ich čaká, či naplnia očakávania vedenia.

To je prirodzený proces, ktorý absolútne prebiehal aj u mňa. Názor na umenie, ktoré ako tanečník tvoríte podlieha subjektivite a keď ste v pozícií, keď si názor niekto tvorí na Vás, môžete sa len pokúsiť o vaše maximum a zvyšok už naozaj nie je vo Vašich rukách.
A štýl práce, pokúsim sa zosumarizovať výsledky mojej práce tu. Na predstavenie idem s pocitom, že viem aký výkon podám, skúšky sú na vysokej úrovni a máme čas venovať sa každému detailu. Naučil som sa tu sebadôvere, zodpovednosti sám za seba a aj pohode na javisku. To sú všetko vlastnosti, ku ktorým prídete len vďaka precíznemu skúšaniu.

// Máte nejaký recept pre tanečníkov ako uspieť na konkurze, keď vám sa to v ťažkej konkurencii podarilo?

S radosťou, dám takú technickú. Žlté tričko… (smiech) fakt! Môžete byť vhodný, nevhodný, krátky, široký či bystrozraký, ale ak si dáte žlté tričko, určite sa nestane, že vás prehliadnu. Máte dve možnosti “Ten v žltom tričku bol skvelý”, “Ten v žltom tričku bol otrasný”, ale! viete, že sa Vám ušla pozornosť.

// Váš repertoár je v súčasnosti hodne postavený na autorskej tvorbe šéfa Christiana Spucka. Nechýbajú ale ani najlepší zo žijúcich choreografov. Je táto pestrosť pre vás dostatočná?

Dostatočná? Táto pestrosť je pre mňa nadpriemerná! Ja som si nikdy nemyslel, že niekedy budem mať takéto možnosti. Stretávame naozaj veľké osobnosti v oblasti tanca. Znie to asi prehnane, ale naozaj, keď výsledok vašej spoločnej práce je pocit, že sa z Vás práve stal kus umenia… wow!

Christian Spuck, Der Sandmann, Dominik Slavkovský – Coppelius
Foto: Judith Schlosser

// …a ktorý je váš naj top balet?

Každý, ktorý má nápad, vtip a ideu. Čokoľvek čo obnáša viac ako len pohyb. Mám rád produkcie, ktoré búrajú hranice toho, čo je na javisku zvykom. Posledne môžem dať za príklad asi Minus 16 z predstavenia Decadance od Ohada Naharina, kde vytiahneme na javisko nevedomých divákov a choreografia sa odohráva okolo nich.

// Rôzne súbory po svete majú často veľmi odlišný denný plán práce. Ako sa pracuje v Zürichu?

Od rána, do večera (smiech).

// To verím, ale skúste aspoň jeden vzorový deň popísať. Kedy začínate tréning, atď…

Zväčša začneme tréning o desiatej hodine rannej. Po tréningu si pozrieme rozvrh dňa, máme totižto tri sály a tak sa skúša viac vecí naraz. Skúšky trvajú do pol druhej a po obedovej pauze pokračujeme na sálach do osemnástej hodiny. V prípade, že hráme večer predstavenie, máme po ranných skúškach voľno a prídeme do divadla až keď je čas pripraviť sa na show, ktorá bežne začína o siedmej. Po predstavení si radi ideme sadnúť s kolegami na drink, ale to samozrejme už nie je súčasť rozvrhu. (smiech)

// Nemôžem nespomenúť, že krátko po nástupe do angažmán, ste dostali titulnú rolu v nádhernom balete Woyzeck. Naskočiť do rozbehnutého predstavenia a nesklamať dôveru šéfa, ktorý je autorom choreografie, to nebude ľahké..

A veru ani nebolo, bola to náročná výzva, ale o to lepšie som sa cítil, keď som po výkone dostal vynikajúce odozvy. Vtedy som mal pocit, že som si zaslúžil byť kde som. Bol to taký test a ja som ním prešiel.

// Teraz ste dostali ďalšiu kreáciu od šéfa, Drosselmeiera v Luskáčikovi a Myšom kráľovi. Sám som ju videl a napísal o vašom výkone. Ako sa tvorí so šéfom a choreografom? Je dostatok času?

Christian tvoril postavu na mňa, v súbore som už štyri roky a stvárnil som aj viacero postáv z jeho repertoáru, takže sme obidvaja vedeli s kým pracujeme, to ušetrí nejaký čas. Pracovali sme na tom zhruba dva tri mesiace, to je adekvátne si myslím. Christian sa rád nechá inšpirovať a ak vidím akým smerom sa uberá, nehanbím sa zaimprovizovať alebo ponúknuť ideu.

// Drosselmeier býva taký dobrý kúzelný mužíček. Máte v koncepte Spucka podľa Hoffmanna, nejaké bližšie informácie od choreografa o svojej postave?

E. T. A. Hoffmann je definitívne zaujímavá osobnosť, príbeh Coppélie či Luskáčika pochádza práve z jeho hlavy. Ak sa pustíte do literatúry, ktorú píše je jasné, že sám seba rád vkladá do deja ako jednu z postáv. Coppélius či Drosselmaier sú práve nimi a majú definitívne čosi spoločné a to vcelku podivuhodný vzťah k deťom.

// Predstavenie je dlhé a scénu moc neopúšťate. Čo je tanečne najťažšie na tejto postave?

Najťažší na mojej postave je ten kabát čo nosím. (smiech) Naozaj! Inak najťažšie, asi nevypadnúť z roly, s čím teda ja nemám problém, mňa totižto vyslovene baví byť na javisku dve hodiny s pocitom, že som niekto iný, veď o tom je divadlo. Najväčší kompliment pre mňa je, keď niekto za mnou príde a nevie sa rozhodnúť, či je moja rola charakterová alebo tanečná, no lebo je tanečná, ale ja jej dávam extra štipku charakteru.

// S tým súvisí aj akási domáca príprava tanečníka. Choreografi chcú interpretov, ktorí majú bohatý register výrazový, sú inšpiratívni. Ako sa doma na toto pripravujete?

Keď sa jedná o dejové predstavenie, niekedy si prečítam knihu, inokedy pozriem film, pokúsim sa zachytiť detaily o postave na skúškach, aby som sa uberal s choreografom a dramaturgom rovnakým smerom. Často sa pokúšam nájsť slovný význam pre úseky choreografie, či pohyb, vnesie im to zmysel a tiež sa to potom ľahšie pamätá. Je to taká somarina, ale niekedy si predstavím, ako by znel hlas mojej postavy a aké frázy by asi používala. Pomáha mi to k dotvoreniu celkového obrazu.

Christian Spuck, Romeo und Julia, Dominik Slavkovský – Paris
Photo: Gregory Batardon

// Keď sa spätne dívate, pripravila vás škola dobre na prácu v divadle?

(Smiech) Samozrejme že nie. Ale vôbec, vôbec to nemyslím v zlom. Učitelia mi dali všetko na vhodný štart a medzery, ktoré mi nechali nevyplnené som mal možnosť vyplniť si sám, poznatkami, ktoré ja považujem za podstatné, čo mi umožnilo formovať sa do toho kto som.
// Máte nejakú špeciálnu životosprávu? Alebo vás niekto z vášho internacionálneho súboru inšpiroval k niečomu, čo by vás nenapadlo?

#niesomvegán #mámrádmäso

// To je vtipné, ale predsa len máte kolegov, ktorí vás nejakými postupmi šokovali?

Aha, asi máte teda na mysli tou životosprávou aj “režim dňa, režim práce, či spôsob odpočinku”? Viete, ja stále myslím len na to jedlo. Ja ho mám tak rád! No mám pár kolegov čo spávajú na čomsi, čo sa volá Shakti accupressure mat, treba si vygoogliť, stojí to za skúšku. No a tak ako u tanečníkov po celom svete pilates roller je samozrejme náš priateľ každodenný.

// Rád fotíte. K tomu tanečníci inklinujú. Kto alebo čo je váš obľúbený model, objekt?

Áno. Obidva žánre sú vnímané vizuálne, musí tam byť akési spojenie.
Moja priateľka Alice je nielen šikovná a inteligentná, ale aj dobre vyzerajúca mladá žena a tak zachytiť ju na fotkách je moja radosť. Keď si pozície model/fotograf vymeníme, jin a jang je porušené a nastáva Armagedon. (smiech)

// Nemôžem opomenúť práve vašu dlhoročnú priateľku Alice, s ktorou máte stále vzťah na diaľku. To je problém mnohých vzťahov tanečníkov, ktorí majú partnera/ku tiež z umeleckého prostredia. Získať zamestnanie ako pár, je vlastne skoro nemožné. Ako sa vám darí zostať spolu?

Pýtajú sa nás na to často kamaráti a zväčša sa spýtajú, aké sú negatíva. Popravde, ja ani neviem aké negatíva, ak by som ich začal hľadať isto ich nájdem kopu, ale my sa pozeráme radšej na pozitíva. Technika dvadsiateho prvého storočia nám to navyše celé pekne uľahčuje. Taktiež radi cestujeme a nič neosvieži vzťah tak, ako keď máme obaja voľno v ten istý víkend a môžeme sa spolu stretnúť v Londýne, Kodani, Benátkach, Paríži alebo kde sa nám len zapáči, na dobrodružnosti a romantike to len pridáva. Samozrejme, že neplánujeme žiť na diaľku večne, ale momentálne sa pracovne darí Alice tam kde je a ja som pracovne spokojný tu kde som. Kariéra tanečníka by mala byť predsa kratšia ako dobrý vzťah.

// Dnešná mladá generácia, kam radím aj vás, má so vzťahmi problém. Nechcú sa viazať. Vy, chlapec z Levíc, priateľka cudzinka, ešte tá vzdialenosť, to bude viac než nejaké chodenie…

Ďakujeme. Nemôžem hovoriť za Alice, ale za seba dúfam, že je to viac ako chodenie. Akurát sme oslávili päťročné výročie.

// Podotýkam, že svojim naturelom, záujmom v dizajne, máte široký prehľad vo svete umenia, ktorý sa nutne prepojuje s politikou, sociálnym aspektom. Kam umenie smeruje?

Do Chorvátska na dovolenku… Ja totižto cítim, že umenie je momentálne unavené a rado by si oddýchlo.

Umenie ide do Chorvátska na dovolenku stopom:

// Navštevujete v meste aj kultúrny program čo sa týka galérií a podobne?

Zürich je známy investovaním svojich financií do umenia, ak sa tu uskutoční výstava je zväčša veľkolepá a určite si ju nenechám ujsť. Posledná taká, čo mám v pamäti bola napríklad Manifesta, sto rokov od vzniknutia prúdu DADA, ktorý vznikol ako recesia obrazu vojny priamo v centre starého mesta v známom Kabarete Voltaire, odkiaľ sa rozšíril do celého sveta. Naše divadlo sa zapojilo svojím Young Choreographers programom a tak som mal možnosť odprezentovať aj svoju prvú choreografiu How to save the world inšpirovanou DADA. O sto rokov bude výročie znova a určite by ste si ho nemali nechať ujsť! (Smiech)

// Politický stav na Slovensku je v mnohom neutešený. Sledujete osud a peripetie Slovenska, aj s ohľadom na rodinu?

Veru sledujem, hlavne teda cez médiá. Som hrdým predplatiteľom Denníka N. Médiá majú ponúknuť informáciu a čitateľ by si mal následne utvoriť názor sám, nie vždy je to však tak. K tomu mám peknú paralelu lebo verím, že to nás učí umenie. Uvidieť, pochopiť a zhodnotiť, no a nakoniec vytvoriť si vlastný názor. Príliš veľa vecí je skreslených a s nesprávnymi informáciami tvoríme nesprávne rozhodnutia.

// Čo vám okrem baletu najviac vyplňuje čas?

Nezapriem sa, som “millenial” – V tomto poradí : Smartphone, notebook, TV.

// A z vecí čo nefungujú na baterky a elektriku? (smiech)

Tak to potom posteľ a gauč.