Roman Novitzky

V dobe, keď som rozhovor s Romanom Novitzkym začal (a je to už aj pekne dávno), mu  všetko pracovné mámenie na baletných sálach bolo odopreté, pretože bol zranený. Vlastne vďaka tomu som ho ukecal na rozhovor, lebo mal viac času. Chcel som ho tiež trochu odviesť od myšlienok na zranenie, následnú operáciu a rekonvalescenciu. A mal som trochu pravdu, Romana to zaujalo v dobe liečenia po operácii. To na tanečníka vždy inak vplýva, keď nemôže nielen tancovať, ale ani riadne chodiť. To človek bilancuje, prehodnocuje. Uvedomuje si krehkosť svojho povolania a jeho zákerné nástrahy. Nad čím premýšľa Roman Novitzky? „To by bola odpoveď na ďalšie štyri strany,“ zhodnotil to Roman. „Premýšľam veľmi veľa a rád. Niekedy až moc. Niekedy by som to chcel zastaviť a mať v hlave na chvíľku pokoj,“ hovorí so smiechom veľmi osobitý a sympatický umelec. – „Pri zranení si tanečník uvedomí krehkosť svojho povolania… Zvlášť, keď zrazu z každodenného pohybu nemôže robiť takmer vôbec nič dlhých niekoľko týždňov. Poskytovalo mi to veľa času na rozmýšľanie. No aj na uvedomenie si, aký vzťah k tancu mám, či mi chýba, či ho mám stále rád. Ten náhly odstup vám ukáže reálnu pocitovú situáciu, vzťah k povolaniu. Aspoň u mňa to tak bolo. A uvedomil som si, že to, čo som cítil predtým a vždy k tancu, je stále pravda. Tanec je súčasť môjho života, vyjadrenie pohybom ako také ma fascinuje,“ rozvádza Roman a dodáva: „No nechcel som tráviť tento zrazu nadobudnutý čas len premýšľaním dookola, ako mi tanec chýba. Zrazu som mal veľa času a mohol som sa pustiť do vecí, na ktoré som počas skúšania v divadle nemal čas ani energiu. A to tiež nie je na škodu,“ a dodá príslovie: „Všetko zlé je na niečo dobré.“ Potom pokračuje: „Tak som využíval čas popri fyzioterapii na praktické veci ako zdokonalenie sa v jazykoch, vo fotografii ako takej a úprave či editácii fotografií v počítači,  ale aj na relax, knihy, filmy, hudbu.“

Ako vyzerá jeho pracovný deň v jednom z najsledovanejších súborov v Stuttgarte? – „Pracovný deň začíname 10.30, čo je celkom pohodlné a môžeme sa spokojne vyspať a aj telo je už viac menej prebudené. Pre mňa to znamená, že prichádzam do divadla tak hodinku predtým, aby som sa naladil, prichystal, pomaly rozcvičil, ponaťahoval… Tréning trvá jednu hodinu a pätnásť minút. Potom máme pätnásť minút pauzu. Ale veľakrát sa stane, že tréning pretiahneme – dobrovoľne, skúšame si a praktizujeme rôzne veci z tréningu a podobne. Pokračujeme skúšaním od dvanástej do druhej, potom máme hodinovú pauzu na obed a pokračujeme v skúšaní poobede od tretej do pol siedmej,“ popisuje  prvý sólista súboru Roman Novitzky, rodák z Bratislavy. Tanečníkov repertoár je ohromne rôznorodý a gigantický. Napríklad podľa abecedy: George Balanchine, Maurice Béjart, Mauro Bigonzetti, August Bournonville, Edward Clug, John Cranko, Marco Goecke, Jorma Elo, Jiří Kylián, Kenneth MacMillan, Hans van Manen, Wayne McGregor, John Neumeier, Uwe Scholz, Christian Spuck, Louis Stiens, Glen Tetley, Demis Volpi a ďalší. No kto by o tom nesníval, to tancovať? Ale ako hovorí sám tanečník: „Dostať príležitosť je niekedy ťažké a keď ju tanečník dostane, musí ju využiť, nezaváhať, zvládnuť ten tlak. Vydržať!“

Tu sa hodí hneď doplniť, že Roman sa vypracoval na rešpektovaného baletného fotografa. Fotil pre svetové PR kampane svojho kolegu Friedemanna Vogela či sólistov súboru na oficiálne portréty. Nie je žiadnym obyčajným nadšencom, ale skutočným profi fotografom. „Som veľmi otvorený človek, zaujíma ma veľa vecí, chcem toho veľa vyskúšať,“ dodáva jedným dychom. Sólista Baletu Slovenského národného divadla v Bratislave zanechal sľubnú pozíciu a odišiel na konkurz do Stuttgartu. Tam uspel a dostal sa do zboru, odkiaľ sa vypracoval až na prvého sólistu. Má široký repertoár, tak ako je v Stuttgarte zvykom, a okrem tancovania sa aktívne začal zaujímať aj o choreografiu. V lete 2016 stihol aj vážnu životnú zmenu, svadbu s dlhoročnou kolegyňou Miriam Káčerovou.

Váš ročník z Tanečného konzervatória Evy Jaczovej bol asi najlepší v dejinách. Vy ste sólista Stuttgartského baletu, vaša spolužiačka Nina Poláková hviezda Viedenského štátneho baletu, ďalší vaši spolužiaci s úspechom tancujú v Bratislave. Vnímali ste niečo podobné už na škole? Že ste silný ročník?

Dobre sa to číta či počúva, ale ťažké je to hodnotiť pre mňa, keďže som bol súčasťou. Neviem, či najlepší ‚v dejinách‘ nie je trochu silné vyjadrenie, no každopádne nás bolo veľa žiakov v ročníku a ešte k tomu veľa talentovaných žiakov. To som si vždy uvedomoval, pretože cez všetky priateľstvá sme si boli vždy aj konkurenciou, čo nás posúvalo dopredu a rástli sme na tom. Zároveň som videl a cítil, že tá konkurencia je veľmi dobrá a musím teda poriadne makať. Beriem to tak prirodzene, že každý úspech a víťazstvo mojich spolužiakov je aj môj-náš spoločný úspech.

V poslednom ročníku na škole ste tancovali Solora v Bajadére už na scéne Národného divadla s Ninou Polákovou. Do toho ste maturovali v škole. Pamätáte si na túto chvíľu, keď ste zrazu zo školy preskočili do divadla a tancovali hlavnú mužskú rolu? Dôveru, stres, očakávania, zodpovednosť…

Tak na toto obdobie a momenty si pamätám veľmi dobre a nikdy na to pravdepodobne nezabudnem. Boli to obrovské a neoceniteľné skúsenosti pre moju tanečnú kariéru a vlastne dalo by sa povedať, že mi to dalo veľa aj tak všeobecne do života. No zároveň som mal z toho zmiešané pocity. Boli sme zrazu vrhnutí s Ninou zo školského, pohodového, pohodlného a už navyknutého prostredia do víru súborového života, ktorý je samozrejme iný, má svoje pravidlá, ľudí-členov, rôzne povahy a osobnosti. Bol to nový svet a my sme si museli rýchlo zvyknúť, inak by sme to nezvládli. Navyše sme študovali hlavné roly v jednom z veľkých klasických baletov. S tým automaticky prichádza veľká zodpovednosť a stres, očakávania a žiarlivosť od členov súboru.

Bolo to ťažké obdobie aj tým, že do toho všetkého mala byť pre nás stále prvoradá škola. Boli sme v poslednom ročníku, mali sme pred sebou maturitu, veľa učenia, finálne skúšky, absolventské skúšky a absolventský koncert. Musím pripomenúť, že v tomto smere nám škola vyšla úžasne v ústrety a nastavila nám individuálny, samostatný vyučovací plán, čo nám nesmierne pomohlo. Ako som napísal, bolo to nesmierne náročné, no zároveň krásne obdobie, nemenil by som nič z toho. Prišli s tým aj pekné chvíle, spoznal som nových ľudí, súborový život. Určití ľudia mi veľmi pomohli a to si veľmi cením dodnes. Roly s nami naštudoval manžel mojej profesorky na škole – Karin Alaverdjan – a vtedajší baletný majster v SND Rafael Avnikjan, čo bolo pre nás to najlepšie, čo sme mohli dostať, a my sme sa snažili z toho načerpať čo najviac. Veľmi ma to posilnilo a veľa dalo do ďalšej mojej tanečnej kariéry.

Prečo ste po škole zostali v Bratislave a neskúsili ste už vtedy zahraničné angažmán? Nestratili ste tým pár rokov?

Tým, že som dostával príležitosti, a nie malé, tancovať už počas posledných ročníkov školy v divadle, ten prestup bol taký prirodzený. Poznal som to prostredie, ľudí a atmosféru. Takže som cítil trošku také zázemie, navyše blízkosť rodiny a jej podpora, to bola neoceniteľná skutočnosť. Svojím spôsobom to bolo jednoduchšie ako ísť do niečoho úplne nového, i keď som cítil veľkú zodpovednosť, nastupoval som do divadla už s určitou pozíciou, demi sólista, čo sa mladému tanečníkovi zo školy nestáva až tak často. A môj postup išiel rýchlo hore, čo sa nie vždy stretlo s pozitívnym ohlasom. (smiech) Mal som aj šťastie, uvedomujem si to, je to vždy totiž aj o sympatiách a podobne, no tvrdo som aj makal, aby som ukázal a dokázal sebe aj ostatným, že na to mám a zaslúžim si to. Navyše som si hovoril, že chcem podporiť baletné umenie na Slovensku svojou prítomnosťou a prítomnosťou svojich spolužiakov. Väčšina z nášho ročníka prišla po škole do SND. Keď všetci odchádzajú, nemôže slovenské umenie rásť.

V SND som zostal šesť rokov a neľutujem z toho nič. Práve naopak. Myslím, že som nestratil žiadne roky. Pracoval som tvrdo na sebe, zlepšoval sa, pracoval so skvelými ľuďmi, mal zázemie, rodinu a priateľov, ktorí ma podporovali. Zatancoval som si veľa nádherných rolí a choreografií, čo ma posunulo len ďalej, vyrástol som ako tanečník a aj ako človek a myslím si, že aj vďaka tomu som sa dostal potom do zahraničia.

Mnoho vašich slávnych kolegov, dokonca aj na Slovensku, vyvolalo škandál, keď skritizovali platy, zázemie, pracovné podmienky, otvorene priznali rôzne problémy. Všímali ste si to aj vy, keď ste na Slovensku pracovali? Alebo to človeku dôjde až spätne, keď spozná iný spôsob práce vo svete?

Videl som a uvedomoval som si veci ešte počas pôsobenia, samozrejme, pretože človek s nimi bojuje, snaží sa ich zmeniť… A niektoré som si intenzívnejšie uvedomil, až keď som odišiel, čo je tiež prirodzené, pretože človek má zrazu možnosť porovnať. Nie všetko by som kritizoval, nie je všetko také zlé. Napríklad zázemie, myslím tým divadlo – budovu, šatne, baletné sály, javisko a tým aj pracovné podmienky – sú v SND veľmi dobré, skvelé v porovnaní s tým, čo máme my v Stuttgarte. (smiech)

Čo je z môjho pohľadu najväčším problémom, je nezáujem, respektíve malý záujem štátu, vlády o kultúru ako takú. Slabá prezentácia, reklama. A balet sa nachádza na liste umenia ešte k tomu bohužiaľ na tých nižších priečkach. Na to potom nadväzuje záujem ľudí, financie, platy atď. Veľa ľudí má záujem o lacnú a komerčnú zábavu, pretože je to jednoduchšie, lacnejšie, a štát ich k tomu tak či tak vedie. Je to smutné, no je to tak, je mi to veľmi ľúto. Je tam obrovský rozdiel v porovnaní so zahraničnými súbormi. Je to ale omnoho hlbšia a komplikovanejšia téma.

Čím to je, že na Slovensku, a nakoniec aj v Česku, je balet vždy až za činohrou a operou?

Ťažko sa hľadá odpoveď. Môže to mať na svedomí viacero aspektov. Osobne si myslím, že jedným z nich je aj malý či menší záujem ľudí. Môže to súvisieť s menšou reklamou, prezentáciou, menším rešpektom voči baletnému umeniu. Balet sa ťažšie spája s komerciou, a tým pádom je menej prístupný. Ťažšie si získava stálych divákov, fanúšikov. Bohužiaľ komercia na Slovensku a v Čechách znamená veľmi veľa. V porovnaní so Stuttgartom napríklad; balet má v meste veľkú históriu, ľudia ho milujú a majú obrovský záujem. Takmer každé predstavenie je vypredané, to nám dáva podporu od vlády a takisto aj finančnú nezávislosť, čo sa týka nových premiér. To nás kladie na rovnakú úroveň, ak nie vyššiu, s operou a činohrou.

Za dobu angažmán v SND ste tancovali rôznorodé roly. Od klasiky cez charakterové roly, povedzme napríklad Caligulu, cez balety typu Ivana Hrozného až po choreografie napríklad Lukáša Timuláka. Čo vám bolo najbližšie ako človeku?

Veľmi mi vyhovovala tá rôznorodosť a stále mám veľmi rád, keď môžem tancovať všetky rôzne typy tanca a rolí a učiť sa pritom nové veci. Od klasického tanca cez neoklasiku až po moderné veci. Som toho názoru, že tanečník tým získava veľkú flexibilitu, čo je dnes mimoriadne dôležité, a povedal by som, že nevyhnutné, nie je ‚zaškatuľkovaný‘. Počas školských čias a v podstate stále sa s tým stretávam, že si tanečníci a ľudia blízki tancu myslia, že som tzv. ‚klasický typ‘, to znamená, že skôr preferujem klasický tanec. Jednak fyzickými predpokladmi, výškou postavy, a jednak si vždy mysleli, že aj osobnostne inklinujem len ku klasickému tancu. Neviem, prečo to zo mňa takto dedukovali. Vždy boli prekvapení, keď som povedal, že mám veľmi rád aj moderný pohyb. Klasický tanec je základ, pre mňa neodmysliteľná súčasť, a od toho sa odvíjajú ostatné štýly. Práveže je to pre mňa veľmi zaujímavé kombinovať, aplikovať z moderného tanca rôzne veci do klasiky a opačne. Milujem byť na javisku a vyjadrovať pocity a emócie pohybom v akejkoľvek forme – od klasiky po modernu. To mi je najbližšie. (smiech)

Stuttgart je slávny súbor s dlhoročnou tradíciou. Bol to váš sen, dostať sa práve tam?

Úprimne povedané, vôbec. (smiech) Bol to taký pokus. V SND som zažil krásne roky, mal som zázemie, blízkosť rodiny a priateľov, podporu, tancoval som všetko, čo som chcel, cítil som sa dobre. Možno až moc dobre – pohodlne na to, aby som mohol ísť ešte vyššie, nájsť nový level. Nachádzal som sa práve v období, keď som bol veľmi otvorený novým veciam. Zavolala mi moja terajšia manželka Miriam Káčerová, ktorá už tancovala v Stuttgarte v súbore, že či by som nechcel prísť vyskúšať na konkurz. Bol to jediný otvorený konkurz za posledných dvanásť rokov. Vedel som, že je to svetová kvalita, povedal som si, prečo nevyskúšať. Nedával som si veľké šance a aj keby to nevyšlo, stále som mal svoju peknú pozíciu v Bratislave, takže som v podstate nemal čo stratiť. No a ono to vyšlo! A keby som to nevyskúšal vtedy, už by som to potom asi nevyskúšal a zostal.

Bral som to tak, že v Bratislave som sa vypracoval, odmakal si šesť rokov, tvrdo som na sebe drel, zlepšoval sa a dosiahol určitú hranicu. A aby som tú hranicu ešte posunul, keďže so sebou som málokedy spokojný, musel som prekročiť tú hranicu tej pohodlnosti. Zmeniť prostredie, vyskúšať svetovú špičku, tvrdú konkurenciu.

Roman, ste tam už viac než šesť rokov a od zmluvy corps de ballet ste sa vypracovali na prvého sólistu. Je poznať v bežnom živote na sále, že vaši kolegovia sú tanečníci, ktorí obcestovávajú najvýznamnejšie svetové gala?

Je vidieť kvalitu, je cítiť tú súťaživosť. To bola jedna z prvých vecí, ktorú som si všimol či pocítil, keď som prišiel do súboru. Všetci makali, snažili sa a pracovali na sebe. Aj mimo pracovného času. No napriek tomu sa vedia ľudia v súbore veľmi podporiť, pomáhajú si. Mať toto všetko okolo seba, to človeka poháňa veľmi vpred a v podstate núti k vyšším výkonom. Aj k takým, o akých si nemyslel, že ich zvládne.

Má to aj svoje mínusy samozrejme. Nie každý takúto súťaživosť zvláda a vie dlhšie vydržať. Dostať príležitosť je niekedy ťažké a keď ju tanečník dostane, musí ju využiť, nezaváhať, zvládnuť ten tlak. Tých šesť rokov ma veľa naučilo a veľmi som sa posunul fyzicky aj psychicky vpred.

Vždy ste mali osobitý prejav v modernom repertoári, ktorý na Slovensku (úprimne povedané) nebol ani moderný, skôr staromódny s pár výnimkami. Teraz tancujete v choreografiách a kreáciách svetových celebrít moderného tanca: Christian Spuck, Marco Goecke, Edward Clug, Mauro Bigonzetti, Wayne McGregor. Môžete prezradiť, ako títo veľkí tvorcovia pracujú nielen na pohybovom slovníku, ale aj na komplexnom uchopení hoc abstraktných postáv či emócií?

Každý má svoj jedinečný rukopis a taktiež jedinečný spôsob, prístup a tvorbu kreácie – choreografie. To je na tom to úžasné, vždy som šťastný, keď môžem pracovať s rôznymi choreografmi, učiť sa nové veci, tá rôznorodosť mi veľmi vyhovuje a baví ma.

Povedal by som, že majú aj niečo spoločné a to je, že dávajú priestor tanečníkovi, spolupracujú s ním spoločne, niekedy sa nechávajú viesť, nechávajú si ukázať cestu od tanečníka – dávajú mu takzvane voľnú ruku, čo sa nejakého základného pohybu týka. Takýto štýl práce mi veľmi vyhovuje, sám tanečník môže byť kreatívny a prispieť k pohybovej kvalite choreografie. To je nakoniec to, čo ma priviedlo pred tromi rokmi k myšlienke skúsiť tiež urobiť vlastnú choreografiu…

… K choreografii sa ešte dostaneme, ale ešte trochu k Romanovi ako interpretovi. Niektoré balety, ktoré uvádza vaše divadlo, majú veľmi ťažkú cestu k pochopeniu, buď sú pohybovo až na hranici športového fyzického výkonu, alebo sú spleťou zložitých metafor, ktorým samozrejme dominuje silný tanečný štýl. Máte niekedy aj vy ako interpret vlastne trochu nejasno, o čo vlastne ide? (smiech)

Jasne, že sa to stáva a na začiatku môžu byť veci nezrozumiteľné a nepochopiteľné. No potom sa vždy snažím pochopiť, ak nie celkovo, aspoň časť z toho. Nájsť v tom zmysel, i keď by to mal byť iba môj uhol pohľadu. A niekedy práve o to ide, aby to každý videl po svojom. Väčšinou musím mať dôvod čo a prečo tancujem… Čo by som mal cítiť… Čo by som mal vyjadriť… O čo ide… A niekedy si ho musím nájsť proste sám. (smiech)

Máte zaujímavú možnosť zoznámiť sa vďaka rozsiahlemu repertoáru aj s dejinami tanca 20. storočia. Aké je pre vás, interpretovať taký umelecký medzistupeň medzi klasikou, či celovečernými dejovými baletmi po aktuálnu súčasnosť? Narážam tým na ojedinelé a prekrásne diela ako napríklad jedinečné Svätenie jari Glena Tetleyho, ktorým Tetlye tak prekonal svojich súčasníkov, vedľa dejových titulov MacMillana jeho zabúdané balety Pieseň o zemi, či Requiem a ďalšie.

Už len vidieť tieto diela, je úžasné… Takže ťažko sa mi hľadajú slová, čo pociťujem, keď ich môžem tancovať. Je to nádherné, som šťastný, že som dostal tú možnosť. Väčšina z týchto diel kladie veľké nároky na tanečníkov a techniku, veľakrát je to výzva. O to nádhernejší je to pocit keď to zvládnete… Napríklad také Svätenie jari od Glena Tetleyho bolo pre mňa asi fyzicky to najťažšie, čo som kedy tancoval na javisku. Išiel som za hranicu možností aké som si myslel, že mám. Ono je to samozrejme veľký boj – fyzicky aj psychicky – boli časti, keď som chcel jednoducho odísť z javiska, pretože som myslel, že už nemôžem ďalej… No ale ja som ešte nakoniec mohol. (smiech) A ten pocit potom na záver stojí za ten boj. Prekonávať výzvy, to človeka – tanečníka posúva veľmi ďalej. Na balet od Kennetha MacMillana Pieseň o zemi mám tiež krásne spomienky – po zatancovaní hlavnej mužskej roly v tomto titule som bol povýšený na prvého sólistu baletu.

Niekoľkokrát ste už spolupracovali s obľúbencom kritikov v nemecky hovoriacich krajinách: Christianom Spuckom. Často ho označujú aj ako pokračovateľa tradície dejových baletov od Cranka, cez Neumeiera….

S Christianom sa mi spolupracovalo veľmi dobre, keď bol ešte v Stuttgarte domácim choreografom. Vyhovuje mi jeho rukopis a štýl práce. Je pravda, že jeho špecialitou sú hlavne dejové balety, niekedy s komplikovanými príbehmi. Takže možno na tom bude niečo pravdy. Ako tanečník vyrastal v Stuttgarte a je určite inšpirovaný dielami, atmosférou a prácou tu v súbore. Má veľmi špecifický a osobitý rukopis, ktorý až tak veľmi nevyvíja a neposúva ďalej, častokrát sa opakuje a je podobný. Christian sa skôr sústreďuje na tú dejovú líniu, porozprávať príbeh, dramaturgiu diela… Má skvelé javiskové myslenie a cit dať to všetko dokopy tak, aby to bolo zaujímavé pre oko aj myseľ diváka. A vie byť aj vtipný svojimi choreografiami, čo je tiež veľké plus a výhoda.

Často sa u vás objavuje aj progresívny Edward Clug, ktorého si medzinárodné súbory ešte len začínajú všímať. Aj ďalší choreografi začali internacionálny úspech práve u vás. Je to vedením? Že je šéf a dramaturgia pozorná a vie vyhmatnúť potenciálne talentovaných tvorcov?

Edward Clug je veľmi špecifický a minimalistický, čo sa rukopisu týka. Ja osobne veľmi rád tancujem jeho veci, vždy som rád, keď mám túto príležitosť. Jeho pohybový slovník mi sedí na telo.

Myslím si, že je to vedením. O našom riaditeľovi Reidovi Andersonovi sa hovorí a je známe, že má veľmi dobré oko a vkus na talenty, či už tanečné, alebo choreografické. A myslím, že to doteraz len potvrdzuje. Rád objavuje nové tváre a dáva im príležitosti a tak ich posúva na svetlo.

Objavovanie choreografických talentov má v Stuttgarte úžasnú a hlbokú tradíciu. Od čias Johna Cranka, ktorý dával tanečníkom príležitosti choreografovať a tak nachádzal nové talenty. Samozrejme on sám bol pre nich obrovská inšpirácia. Keď si zoberieme, väčšina veľkých svetových mien choreografie urobila svoje prvé kúsky a pokusy v Stuttgarte, ktoré doteraz uvádzame a tancujeme, kde boli zároveň aj členmi súboru ako tanečníci – Jiří Kylián, John Neumeier, William Forsythe, Uwe Scholz a iní… Je tu obrovská história. Dlhé roky sa tu každoročne organizuje večer – Noverre SocietyJunge Choreographen, na ktorom sa práve uskutočňujú prvé pokusy začínajúcich choreografov a vedenie má príležitosť vidieť a zachytiť nové talenty. Takto Stuttgart objavil veľké mená a dodnes si vychováva svojich choreografov.

Tak a teraz k vám. Vy sám ste už niekoľkokrát choreografoval v rámci práve projektu Noverre Society. Cítite v sebe skôr túžbu vytvoriť vlastný pohybový štýl, či skôr vypovedať posolstvo vnútorné, kde tanec je skôr prostriedkom ako divákovi odovzdať svoje pocity?

Oboje… Chcel by som vypovedať myšlienku, túžbu, posolstvo pohybom, najlepšie vytvorením si svojho vlastného pohybového štýlu. Čo môže byť dlhšia cesta, no každopádne zaujímavá. Väčšinou je choreograf – začiatočník inšpirovaný niekým iným a postupne sa z toho snaží vyhľadať a vyvinúť svoj rukopis, pohybový slovník. Doteraz som urobil štyri choreografie pre večer Noverre Society. Každá práca bola pre mňa niečím výnimočná a priniesla mi niečo nové. Sú to obrovské skúsenosti, ktoré zahŕňajú nielen choreografiu, ale aj dramaturgiu, využitie javiskového priestoru, nasvietenie, kostýmy… Pohyb je pre mňa niečo také úžasné, cítim tie nekonečné možnosti vyjadrenia. Nie je tam žiadna jazyková bariéra. Myslím, že vyjadrovať pocity a emócie pohybom je niečo veľmi prirodzené. Fascinuje ma to. Mám veľa nápadov, niekedy sa len bojím, že nebudem mať dostatok príležitostí ich použiť, alebo ich nebudem vedieť preniesť na telo tanečníka a na javisko. (smiech)

No vy ste v tej choreografii už veľmi úspešný a vaša práca rezonuje. Nebuďte skromný… (smiech)

Špeciálne moja druhá choreografia bola pre mňa neočakávane veľmi úspešná. Bola zaradená do repertoáru Stuttgart balletu a neskôr aj do repertoáru Korea National Ballet a Innsbruck Ballet. A popritom bola tancovaná na veľa gala predstaveniach a projektoch.

Takže, čo dodať k choreografovi Romanovi Novitzkému okrem toho, že ho dať do pozornosti českých a slovenských divadiel a šéfov?

Určite by som v choreografii chcel pokračovať a skúšať nové a nové veci…

Choreografia nie je jediné, čím ste zaujali vedľa roly tanečníka. Zaujali ste „svoj“ súbor aj ako fotograf. Vašimi technicky kvalitnými a kompozične krásnymi fotografiami sa prezentuje Friedemann Vogel. Nafotili ste portréty súboru. Dnes sa tvári ako fotograf každý, kto má čím fotiť. (smiech) Vy ste fotili už na Slovensku. Čo vás na fotografii baví? Navyše obzvlášť na niečom tak náročnom, ako baletná fotografia.

Fotografia je asi jednoducho povedané, moja vášeň. A tanečná fotografia je úplne prepojená s tancom. Zachytenie daného neopakovateľného momentu – jedna z ďalších vecí, ktoré ma neuveriteľne fascinujú. Niekedy dostávam otázku, ako môžem robiť tri veci naraz – tanec, choreografiu, fotografiu. Tak sa nemôžem predsa venovať jednej danej veci na sto percent. Niekedy je to ťažké a náročné, to je pravda… Časovo, fyzicky, aj psychicky. Tancujem, vybehnem z javiska, chytím foťák a fotím. (smiech) No všetky tri veci sú aspoň pre mňa tak úžasne prepojené… Toto vzájomné prepojenie je pre mňa inšpirujúce, dáva mi na každý z týchto oborov iný pohľad, zlievajú sa spolu, nakoniec je to všetko jeden balík – umenie. A to sa nedá separovať jedno od druhého.

Vrátim sa ešte k tancovaniu, či skôr jeho pedagogickému charakteru. Študovali ste na Slovensku, boli ste na zaujímavej stáži v Monte Carle, teraz pracujete v Stuttgarte. Ako pozorujete svoje telo, čo mu najviac vyhovuje, aby ste dosiahli ten najlepší výsledok v oblasti techniky?

To je veľmi jednoduché. Vyhovuje mu tvrdá práca, drilovanie, opakovanie, neustále skúšanie. (smiech) Takmer väčšinou, keď mám tancovať nejakú rolu, skúšam aj sám, mimo pracovného času. Pomáha mi aj priateľka, od tejto sezóny už manželka. Natáča ma, opravuje ma, analyzujeme… Zistil som, že tak najlepšie spoznávam svoje telo a možnosti a napredujem tak rýchlejšie. Niekedy je ťažké prinútiť sa, ak človek až tak nemusí a nikto tam pred ním nesedí, aby ho nakopol. Ale práve o to ide, prekonať tú pohodlnosť, to potom prináša „ovocie“. Aspoň pre mňa. Moje telo nie je ideálne stavané pre balet. Možno zvonka to vyzerá ideálne, vysoký, pomerne dlhé nohy. No ja myslím skôr zvnútra, kĺby a šľachy. Preto musím veľa pracovať, starať sa o svoje telo, aby som tieto nedostatky vyvážil. A samozrejme treba dbať aj o mentálnu stránku. Byť psychicky v pohode na javisku ako tanečník je veľmi dôležité a treba na tom pracovať tiež. Je to podstatná súčasť úspechu.

… Myslíte to tak,  že tanečník, ktorý tanec miluje, musí vyvážiť svoje nedostatky nielen tým, že o nich vie, ale že ich aj vie premeniť vo výhodu. Prekonať svoje limity?

Verím v tvrdú robotu. Verím, že keď do niečoho človek vloží energiu, tak sa mu to vráti. Čím viac vloží, tým lepšie. Ja vkladám do vecí všetko, maximum toho, čo v danej situácii môžem! Keď viem, že som urobil pri príprave najviac. ako som mohol, upokojuje ma to svojím spôsobom a dodáva odvahu k výkonu a aj keď to nedopadne povedzme úplne podľa mojich predstáv – čo sa stáva málokedy, že dopadne (smiech) – a ja viem, že viac som urobiť nemohol, poviem si, že to tak malo byť a má ma to v niečom posunúť ďalej. A to sa netýka len tanca. V podstate všetkého, čo robím.

Pozorujete na svojom tele, kondícii, technike za to obdobie v Stuttgarte pozitívne zmeny?

Áno, určite. Ako som spomínal predtým, vďaka takej tvrdej konkurencii, súťaživosti a svetovej triede tu v Stuttgarte som bol takpovediac donútený, v dobrom slova zmysle, siahnuť na svoje najvzdialenejšie možnosti. O niektorých som ani nevedel, že ich mám. (smiech) Čo ma samozrejme posúvalo vpred po každej stránke. Nehovoriac o tom, že už len keď sa človek pozerá a vidí, dokáže sa z toho veľa naučiť a môže ho to veľmi inšpirovať.

Tancovali ste zaujímavé charakterové roly: Tybalta u Cranka, Majstra v Krabatovi či Des Grieuxa v Neumeierovej Dáme s kaméliami. To sú vlastne tri rozdielne typy. Na také roly sa tanečník musí špeciálne pripraviť povedzme aj doma. Napríklad si prečítať literárnu predlohu, premýšľať. Ako postupujete vy? A asi to bude dobre, keď v tvrdej konkurencii kolegov takéto sólové úlohy máte?

Väčšinou to je tak, že od toho okamihu, ako vidím svoje meno obsadené na určitú rolu, začnú mi víriť hlavou myšlienky a pocity: Ako by som to zatancoval? Čo by som do toho vložil? A ako by som to mohol skombinovať so svojimi skúsenosťami, emóciami, pocitmi? A vložiť do toho aj niečo svoje, nielen kopírovať niečo alebo niekoho iného. Takže to, že to mám takto vložené vo svojom vedomí a podvedomí a moja myseľ s tým nejako automaticky neustále pracuje a hľadá a nachádza rôzne pomocné a inšpirujúce veci – to je prvý krok. Samozrejme veľkou pomôckou je prečítanie si literárnej predlohy na získanie prehľadu o tej danej osobe, ktorú mám tancovať. O jej osobnosti a vlastnostiach, ale aj o ďalších postavách, ich vzájomných vzťahoch a celkovej atmosfére. Tým sa získavajú vedomosti, tanečník môže byť nad vecou a vedieť, čo by mal v danej situácii cítiť, vyjadriť. Film, ak je taká možnosť, býva pre mňa tiež veľmi dobrá pomôcka. Nie na kopírovanie herca, no na inšpiráciu. Tak isto na inšpiráciu si rád pozriem aj výkony iných tanečníkov z iných súborov v tej istej role. Beriem si z toho to dobré, vidím, čo sa mi nepáči, učím sa na chybách. To je tá mentálna príprava. Potom prichádza tá fyzická, v baletnom štúdiu. No a potom už treba len oboje skombinovať a preniesť na javisko. (smiech)

V tomto priehrští choreografov, štýlov, poetík – čo si myslíte o súčasnom svete baletu a tanca? Aké má klady či zápory? Kam sa môže ešte vyvinúť? Či sa vráti niekam späť od experimentov a naviaže na nejaký silný sloh?

Myslím si, že svet baletu a tanca sa riadi dobou, napreduje dopredu a vyvíja sa, tak ako všetko ostatné. Možnosti sa stávajú neobmedzenými a začína byť možné takmer všetko. Hranice sa posúvajú, samozrejme zvedavosť núti experimentovať, prepájať štýly tanca i tanec ako taký s inými zložkami. To automaticky prináša iné nároky na tanečníka. Myslím si, že súčasný svet baletu je veľmi náročný na fyzické, ale aj psychické zdatnosti tanečníka. Kladie veľké nároky na techniku a tie sa neustále zvyšujú. Štýly sa miešajú a tanečník musí byť veľmi flexibilný. Niekedy vznikajú balety, ktoré sú na hranici akrobacie, a tu nastáva otázka, čo je ešte umenie a čo už ním prestáva byť, čo je ešte tancom a čo už s tancom nemá moc spoločné. Na druhej strane vznikajú balety, ktoré sú nezrozumiteľné, komplikované na pochopenie. Toto všetko je dôležité, aby sa tanec a balet ďalej vyvíjali, no niekedy len tak rozmýšľam, kam to pôjde, kde sú hranice. Na strane druhej, je zaujímavé to pozorovať a byť toho súčasťou. Samozrejme veľkú rolu hrá história a nemali by sme na ňu zabúdať, nemali by sme ju nechať zapadnúť prachom, je dôležité ju stále zachovávať a prenášať ďalej.

Máte pravdu. Je to dnes tak pol napol. Nové a aj uchovávanie historických baletných klenotov.

Je veľmi ťažké predpovedať, sám som zvedavý, ako sa tanečné umenie – balet – bude vyvíjať. Možno sa cez všetko to experimentovanie dostaneme niekde na začiatok, no v oveľa vyššej forme, kvalite a technickej dokonalosti.

Súvisí to zrejme aj s tým, čím je tanec, balet pre diváka, tvorcu a aj interpreta.

Mňa osobne tanec a tanečný pohyb ako taký uchvacuje svojím jednoduchým princípom, no zároveň svojou kompletnosťou. Veď vyjadriť emócie, pocity a city čisto len pohybom tela je taká očarujúca výzva. (úsmev)

So súborom ste už precestovali hodne krajín. Kde sa vám najviac páčilo?

To je veľmi ťažké povedať, niekde sa mi môže veľmi páčiť a miesto ma jednoducho očarí, no nechcel by som tam žiť dlhodobo. Už som videl toľko nádherných a očarujúcich miest! Svojím spôsobom sa mi páči takmer všade, kde práve som. Pretože vždy sa dá nájsť niečo zaujímavé, krásne. A aj keď to nie je práve krásne (čo je takmer vždy subjektívny pohľad), je to iné a aj to je zaujímavé vidieť, zažiť. Aspoň pre mňa. Všetky krajiny, ktoré som videl, mali svoje osobité čaro, svoju krásu a atmosféru. Očaruje ma tá jedinečnosť, kultúrna rozdielnosť krajín. Rád spoznávam nové veci. To je pre mňa na tom to nádherné, vnímať a vidieť tie rozdiely a zmeny. Keďže veľmi rád fotím, je to zaujímavé pre mňa aj z tohto fotografického aspektu, inšpiruje ma to. Napríklad keď sme boli na turné so súborom v Ománe, v hlavnom meste Muscat. To bol pre mňa úplne jedinečný zážitok – pocitový aj obrazový. No napríklad bývať a žiť by som tam nechcel. (smiech)

A kde teda to je pre vás lepšie? (smiech)

Musím priznať, že rád navštevujem a spoznávam exotické krajiny, je to totiž úplne niečo odlišné od toho, na čo sme zvyknutí tu v Európe. A to ma určitým spôsobom fascinuje. No nádheru a jedinečnosť nachádzam napríklad aj na Slovensku – Vysoké Tatry, Slovenský raj… Máme veľa nádherných a čarovných miest.

Vaša manželka tiež tancuje. Riešite aj doma balet, či prácu nechávate v divadle?

Myslím, že v umeleckom svete sa to tak ani úplne nedá – zabuchnúť dvere divadla a nechať to všetko tam. Samozrejme, niekedy je dobré a zdravé jednoducho vypnúť a nemyslieť na tanec aspoň chvíľku. No veľakrát rozoberáme veci a rozprávame o nich aj doma. Mám pocit, že je to tak fajn, vieme sa pochopiť, rozumieme daným problémom, vieme si pomôcť a podporiť sa navzájom. Alebo keď študujeme nové roly, berieme si to so sebou z divadla, premýšľame nahlas, inšpirujeme sa. Tanec je prítomný s nami, je to súčasť nášho života a neberieme to ako záťaž, väčšinou. (smiech) Bavíme sa o tanci a našej práci prirodzene. No nie stále! Vieme si samozrejme nájsť aj iné témy. (smiech)

Keď ste žili doma v Bratislave, mali ste dve zvieratá. Máte niečo aj v Stuttgarte? (smiech)

Mám veľmi pozitívny vzťah k zvieratám, no nemáme s manželkou žiadne domáce zviera. Aj sme rozmýšľali nad psom, no potom sme si uvedomili, že kvôli nášmu náročnému pracovnému času by bol väčšinou doma sám a to by bolo trápenie. Veľakrát jazdíme na turné. Ani by sme si ho neužili. Takže kvôli nedostatku času a energie sme to nechali tak, respektíve odložili na neskôr, po tanečnej kariére. (smiech) Keď budeme mať dom, záhradu a deti pobehujúce okolo. (smiech)

Aký je vlastne pracovný režim v Stuttgarte? Rešpektuje sa pracovný poriadok, či sa bez ohľadu naň tvrdo pracuje nonstop?

Jedna z prvých vecí, ktorú som si všimol, keď som do súboru prišiel, bolo vysoké pracovné tempo a nasadenie. Kvôli mnohým premiéram v sezóne a nabitému programu predstavení musia byť skúšky organizované a plánované veľmi na husto. Nemrhá sa časom. Niekedy máme len pätnásť, dvadsať či tridsaťminútové skúšky, kde sa musí stihnúť veľa. Potom príde na rad iný balet s ďalšími tanečníkmi, všetci sa v štúdiu rýchlo vymenia a pokračuje sa v skúšaní. Máme tri sály a aj to je niekedy málo. No efektivita skúšania je vysoká. Popritom sa ale každý snaží rešpektovať pracovný poriadok. Veľakrát sa stane, že tanečníci pracujú ešte dobrovoľne vo svojom voľnom čase, či už majú nejaké hosťovanie, gala, alebo pracujú sami na sebe. Niekedy je to vyslovene ‚bitka‘ o štúdiá cez obedovú pauzu alebo večer po pracovnej dobe. Potom to vyzerá, že robíme non-stop, no to sú súkromné veci, ktoré sa do pracovného času nerátajú.

A ako je to konkrétne vo vašom prípade?

Ja sám veľakrát zostávam v štúdiu aj vo svojom voľnom čase, aby som si praktizoval veci, skúšal, zlepšoval sa. Kvôli rýchlemu tempu a veľa predstaveniam nemá vždy baletný majster čas učiť vás techniku, zaoberať sa maličkosťami. Očakáva sa určitá pripravenosť, profesionalita, zodpovednosť. A v neposlednom rade čakajú, či sa chytíte šance, ktorú vám dali. Niekedy vám ju poskytnú len raz.

 

V textu sú použité citácie z článku autora pre web www.operaplus.cz

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *