Alcesta v Bayerische Staatsoper

Keď som štartoval tento svoj web, dal som si dve predsavzatia. Za prvé, že nebudem písať o českých inscenáciách, aby som sa vyhol teroru zo strany niektorých ukrivdených tvorcov a interpretov, či hrozbám, že ma dajú k súdu a podobne. Prečo si kaziť dobrú náladu v oblasti umenia, ktoré má povznášať, takými prízemnými invektívami. Nepotreboval som si budovať povesť prísneho kritika. Snažil som sa písať pravdivo. Za druhé som usúdil, že keď nie som kritik v povolaní kritika nebudem písať o všetkom, ale len o tom čo stojí za to, aby to inšpirovalo aj vás,  vážení čitatelia. Načo utrácať vzácne minúty a hodiny na písanie o nepodarených inscenáciách. Tie nech sú zabudnuté poslednou oponou. Taktiež som neuvažoval nad tým či budem recenzent, píšuci recenzie, či[…]

Pokračovať v čítaní …

La fanciulla del West v Mníchove

Zdá sa mi, že poslednú dobu píšem len o Mníchove. Bavorská štátna opera predstavila novú inscenáciu Pucciniho opomínanej opery Dievča zo západu. Réžiu zverili Andreasovi Dresenovi, ktorý sa s nástrahami Pucciniho westernu vysporiadal vynikajúco. Naivný dej z dôb zlatej horúčky so šťastným koncom, ktorý trápi inscenátorov od vzniku opery,  akýsi násilný happy-end, keď Minnie zachráni pred popravou milovaného Johnsona a krutý, tentokrát dojatý šerif, nechá pochybného hrdinu opery len tak šťastne odkráčať aj s jeho dievčaťom, nie je žiadnou drámou typu skladateľových iných opier. Lenže Dresen spolu so spevákmi a celým hudobným naštudovaním odhalili mimoriadne kvality tejto opery. Samozrejme o strhujúcom druhom dejstve je zbytočné hovoriť, toto Pucciniho vizionárske majstrovstvo je úchvatné. Je tu všetko. Cudnosť, vášeň, vzplanutie, rozpor, hádka,… divadelné efekty[…]

Pokračovať v čítaní …

Predaná nevesta v Mníchove

Zahraničné operné domy si vychovávajú svojich režisérov. Dajú im šancu, vhodný titul, priestor, potrebné obmedzenia a korektúry a sprevádzajú ich na ich kariérnom raste. Bavorská štátna opera tak poskytla výnimočne tvorivé obdobie Dmitrimu Tcherniakovovi, ktorý tam inscenoval nezabudnuteľné inscenácie ako Dialógy karmelitánok, úchvatnú, najlepšiu Chovanštinu operného javiska, Lulu a Simona Boccanegru. Christof Loy stihol dve úchvatné produkcie pre legendárnu Editu Gruberovú; Roberta Devereux, ktorý by sa mal povinne vyučovať ako príklad súčasnej „normálnej-štandardnej“ opernej réžie a Lucreziu Borgiu. Podobne tak bolo aj u Martina Kušeja, ktorý po slávnych činoherných inscenáciách dostal v Mníchove zaujímavé úlohy ako Verdiho Macbeth a Sila osudu či škandálna Rusalka. Podobne je to aj s ďalšími, ktorí sa pravidelne vracajú a podávajú si tak dvere s najlepšími spevákmi a dirigentmi sveta. V tejto[…]

Pokračovať v čítaní …

Andrea Chénier v Bayerische Staatsoper

Mníchovská štátna opera je dnes skutočný pojem. Prevalcovala pod vedením intendanta Bachlera ostatné veľké scény. Viedeň je v opere dávno pasé, v zmysle hudobného divadla ustrnul po odchode Mortiera Paríž, Londýn triumfuje na poli muzikálového divadla, kde nádherné inscenácie so sýtym divadelným rukopisom úplne vyhrali nad nudnou Kráľovskou operou Covent Garden. La Scala, to je 19. storočie a svetové premiéry opier Verdiho, Pucciniho, Donizettiho a krátke epizódy ikonických réžií Ronconiho a ďalších veľkých mien opernej réžie 20. storočia. Mníchov, bohaté mesto Bavorska, akoby ťažil zo svojej úchvatnej minulosti kráľovského centra, dnes centra biznisu a luxusu. A to je aj historický podtext operného divadla. Nikdy nemohlo fungovať bez materiálneho bohatstva, tejto nutnej podpory pre megalomanské sny skladateľov či inscenátorov. To, čo však Mníchov[…]

Pokračovať v čítaní …

Tannhäuser v Bayerische Staatsoper

Tannhäuser v Bayerische Staatsoper je presne tá moderná súčasná inscenácia, ktorá dokonale rozdeľuje divákov. Jedna časť je fascinovaná prístupom hudobného riaditeľa slávneho operného domu Kirilla Petrenka k partitúre po tom, čo dirigent predviedol v Bayreuthe napríklad Prsteň  a druhá šalie z réžie talianskeho renesančného génia a divadelného filozofa Romea Castellucciho. Pre režiséra je to druhá wagnerovská inscenácia po Parsifalovi v Bruseli v roku 2011, ktorá sa stala divadelne opernou udalosťou a ešte dnes by sa dali o nej napísať rozsiahle vedecké práce na tému symbolov, výkladu, dramaturgie i teórie divadla. Nie nadarmo tak tomu bolo aj u jeho Orfeo ed Euridice, či Jany z Arku na hranici, ktorú žiadali zakázať a stiahnuť z repertoáru. Nie prvoplánovo radikálny, ale verný svojmu hľadaniu a tvorbe, zostáva Castellucci aj u Wagnerovho Tannhäusera. „Nebude to žiadny definovaný[…]

Pokračovať v čítaní …