Ohnivý anjel v Bavorskej štátnej opere

V kolekcii článkov o Bavorskej štátnej opere si zaslúži svoje miesto mimoriadna inscenácia Ohnivého anjela Sergeja Prokofieva. I keď sa to na prvý pohľad nezdá, ale toto dielo je s Bavorskom a Mníchovom veľmi späté. Skladateľ, ktorého otec bol agronóm, od detstva mal rád kvetiny. V časti svojej autobiografie Detstvo spomína, ako podľa ruského botanika Piotra Majevského určoval a poznával kvetiny. V roku 1923 píše svojmu priateľovi Vladimírovi o svojom nadšení z alpských rastlín. Nestalo sa to nikde inde než v krásnej bavorskej krajine Álp, poblíž Mníchova, kúsok od Garmisch – Partenkirchenu v Ettale, kde stojí fascinujúca baroková stavba benediktínskeho kláštora, ktorý doplňuje prírodné prostredie o duchovný rozmer človeka a večnosti. Práve tam kúsok od Mníchova skladateľ skomponoval svoju operu Ohnivý anjel. Spomienky na toto šťastné obdobie túlania po lúkach panenskej prírody popisuje aj skladateľova prvá manželka Lina Prokofievová v svojich spomienkach.

Ruská avantgarda dvadsiatych rokov, kým ju nerozomlel mlynček stalinských čistiek a skladateľove početné cesty do Švajčiarska, Paríža, Mníchova isto skladateľa zoznámili s modernými umeleckými prúdmi expresionizmu a celkovo jari avantgardy. Brjusovova rovnomenná novela poskytla skladateľovi vynikajúcu látku na spojenie tajuplného príbehu nešťastnej dvojice Renáty a Ruprechta, v tej dobe ešte hlboko v ruskom človeku zakorenený náboženský mysticizmus s prvkami psychologickej drámy.

Intendant slávnej berlínskej Komische Oper Barrie Kosky, bol pre tento titul veľmi dobrou voľbou. Jeho berlínske inscenácie mnohí považujú za objavné, či dokonca škandálne. Mne také „divoké“ rozhodne nepripadajú, jeho Onegin či iné sú naopak veľmi krotké. Podobne ako legenda Komische Oper Walter Felsenstein kladie dôraz viac na psychologické herectvo operných spevákov, zladenie divadelných zložiek v opernej produkcii, než na radikálne posuny. Ohnivý anjel je však veľmi šťastnou syntézou jeho režisérskej práce a invencie. Nešťastný pár Ruprechta a Renáty, ktorú od detstva prenasledujú vízie krásneho ohnivého anjela, vidí ako dvojicu v hotelovej izbe, možno manželov, možno Renátu ako Ruprechtovu spomienku, ideu fix,…? Táto nejednoznačnosť sa veľmi dobré hodí k trojhodinovej hre ich súžitia, ktoré v tomto luxusnom hotelovom apartmáne prechádza mnohými skúškami. Pretože v ich vzťahu je niekto tretí. Renáta miluje Heinricha. Hovorí o ňom, hľadá ho, miluje ho, dokonca žiada Ruprechta, aby ho privolal, našiel, zabil. Tohto tajného milenca však nikdy neuvidíme. Je zdvojením či variáciou na tému Renátiných vízií. Dnes by sme povedali, že je to satanizmus. V stredoveku to boli diablove čary, ktoré usilovali o skazu Renátinej duše, v počiatkoch dvadsiateho storočia to bol obľúbený okultizmus, hra s tajomnými silami. Po hroznej prvej svetovej vojne túžba človeka zabudnúť na prežité hrôzy, dostať sa za hranice reality, prekonať jemné hranice pavučín oddeľujúce reálny svet od magickej zakázanej temnoty.

Kosky týmto súčasným, civilným prístupom naplno zdôraznil osud týchto dvoch postáv. Hru medzi Ruprechtom a Renátou. Tá ho miluje, či sa mu zalieča, keď potrebuje jeho pomoc a keď cíti svojho „diabla“, tak Ruprechta odháňa. Ruprecht trpí svojou neopätovanou láskou, je unavený z Renátiných výbuchov, záchvatov a vízií. Vodka ani luxusný život mu nepomáhajú zabudnúť, že je len náhradník za Heinricha. V šťastných chvíľach by pre Renátu aj vraždil, v krízach vzťahu by ju najradšej zabil a tým sa oslobodil. Fantasticky príťažlivá réžia Koskeho slávi extatické triumfy v Prokofievových medzihrách, ktoré neskôr motivicky spracoval v svojej symfonickej tvorbe. Tieto orchestrálne výbuchy naplnil režisér s choreografom inscenácie tancujúcimi zbormi hriešnych vízií, ktorých dekadentná sila tkvie v znaku, ktorý hlavne dnes v bode úpadku morálky je celkom evidentný.

V takejto súčasnej koncepcii problematickú scénu v kláštore režisér Kosky veľmi dobre začlenil, stala sa tak jednou z vízií a záverečné tóny partitúry miesto zničenia kláštora diablami, sme opäť v hotelovej izbe, kde Ruprecht a Renáta pozerajú vyľakane do svojej ďalšej budúcnosti.

Inscenácii pomohlo mimoriadne hudobné naštudovanie Vladimíra Jurowskeho. Symfonický potenciál partitúry naplno rozoznel a naopak v zvukomalebných sprievodoch nekonečných dialógov Ruprechta a Renáty orchester umne viedol ako spoluhráča spevákov. Ukážkovou bola rovnako aj choreografia Otta Pichlera. Nebola vytrhnutá z estetického rámca, doplňovala hereckú akciu a posilňovala inscenačný kľuč. Dvojica hlavných interpretov Svetlana SozdatelevaJevgenij Nikitin predviedli vokálne majstrovstvo a ohromujúce herecké nasadenia v diabolskej psychologickej dráme.

Nádherná reprezentatívna inscenácia. Nenásilný režijný výklad s mnohými súčasnými otáznikmi aj výkričníkmi. Skutočne nečakaný zážitok z takejto náročnej partitúry a témy, ktorej svetovej premiéry sa Stalinom vyčerpaný skladateľ za života nedočkal. Premiéra sa konala až v roku 1955 v rámci Benátskeho bienále. Český divák mal šťastie vďaka jasnozrivej progresívnej dramaturgie brnianskeho Národného divadla, ktorú nezhatila ani normalizácia, sa už v roku 1963 stretnúť s týmto dielom v jednej z rady nedostižných inscenácií režiséra Miloša Wasserbauera s Františkom Jílkom pri dirigentskom pulte na scéne veľkého scénografa Františka Trőstera.

Photo: © Wilfried Hösl

Pridaj komentár