Kvôli expanzii Covidu na jar, sme sa až po lete dočkali prvej a snáď nie poslednej premiéry tejto sezóny v Bavorskej štátnej opere. S napätím očakávaná novinka 7 Deaths of Maria Callas, ktorú intendant zadal svetoznámej umelkyni Marine Abramović, tak otvorila po meškaní novú sezónu, o ktorej možno povedať, že nevieme ani dňa ani hodiny. Aspoň všetkým fanúšikom legendárnej Callasovej a nie menšej skupine obdivovateľov, ktorých si od búrlivých divadlu, experimentu, slobode a performancií prajúcich sedemdesiatych rokov buduje rodáčka z bývalej Juhoslávie, ktorá si vydobyla svetový ohlas podobne ako veľkí divadelníci Bob Wilson, Peter Brook a ďalší. Sugestívna a dráždivá umelkyňa zostala verná svetu performancie, výtvarného umenia, ktoré ožíva prostredníctvom jej osoby v zhmotnený obraz plný emocionálneho i šokujúceho vyjadrenia. Abramovičová od počiatku ako dieťa svojej doby ctila telo ako výtvarný i duchovný artefakt, nechala divákov, aby sa jej dotýkali, v niektorých projektoch jej mohli dokonca ubližovať a aj keď sa na začiatku ošívali, na konci predstavenia skončila poranená. Zdalo by sa, že jej šokujúce predstavenia zostali poplatné častej snahe šokovať diváka, ale napriek rýchlo meniacim sa náladám v kruhoch výtvarníkov či scénických umelcov zostala obdivovanou legendou. Jej minimalistický pohyb, výrazné rysy, tajomné hrajúce oči jej ponechali status záhadnej sfingy a priradili jej trón legendy daného žánru. Nepochybne aj vďaka technologickému progresu sociálnych sietí, videí, mobilných prístrojov, zachytávaniu videa, sa jej gigantický projekt The Artist is Present v Moma múzeu v New Yorku v roku 2010, kedy tri týždne sedela vo vysvietenom štvorci galérie každý deň osem hodín odetá do minimalistickej róby, stal svetovým fenoménom. Diváci stáli frontu od múzea a čakali dlhé hodiny, aby sa mohli na neobmedzený čas posadiť na voľnú stoličku pred umelkyňou a dívať sa jej do očí. Vrcholom tejto performancie bol deň, či skôr okamih, keď si pred ňu nespozorovaný sadol jej ex manžel a umelecký partner, s ktorým prežila intenzívne spaľujúci aj zničujúci vzťah Ulyae. Umelkyňa, keď pozdvihla oči a spozorovala svoju osudovú lásku nepremohla dojatie a rozplakala sa. Ako mimoriadne gesto a porušenie pravidiel natiahla ruky ako akési gesto zmierenia a odpustenia. Či už to bol dobre premyslený marketingový ťah alebo nie, ich stretnutie od rozchodu v polovici čínskeho múru, sa stalo ukážkou silného obsahového a nielen formálneho hrania sa s formou.
Abramovičová na margo svojho nápadu vtedy povedala: „… velmi brzy během dívání se na mě, se věci otočí a začnete se dívat do sebe. Takže jsem pouhá spoušť, jsem jen zrcadlo a oni si vlastně začnou být vědomi svého života, své zranitelnosti, své bolesti, všeho – a to vyvolá pláč. Oni opravdu brečí kvůli sobě a to je extrémně emocionální chvíle.“
Či sme podobne cez jej oči mali v Mníchove nazrieť do tajomstva Marie Callas opradenej legendami je otázka. Vedľa svojich priamo povrazochodeckých nebezpečných akcií, zostala táto opera veľmi krotká. Sedem operných postáv zaspieva svoje kľúčové árie, zatiaľ čo umelkyňa nehybne spí na lôžku na scéne a na veľkom filmovom plátne sa premieta film, v ktorom účinkuje. Violettu Valéry navštívi pri lôžku Armand v podobe starého Willema Dafoa a prievan sfúkne sviečku, Tosca celú áriu padá z moderného mrakodrapu vo veľkomeste, Desdemone manžel Dafoe, ktorý príde omotaný hadmi ako symbolom jedu, ktorý ho ovládol, postupne hady obtočí okolo krku, gejša Čo-čo-san sprevádzaná synkom v ochranných kombinézach príde na miesto ekologickej smrti planéty, zloží si masku a miesto sviežej vône sakúr vdychuje jedy civilizácie a umiera. Carmen je v aréne v kostýme toreadora spútaná Dafoem, Lucia di Lammermoor v luxusnom apartmáne podľahne šialenstvu v bielych svadobných šatách a nakoniec Norma, ikonická rola druidskej kňažky objavená pre ďalší javiskový život od 19. storočia kráča vedľa Dafoa v skoro mužskom šate, zatiaľ čo on má akýsi zlatý overal. Už z tohto krátkeho výpočtu je možné pochopiť široký rozsah symbolov, metafor, náznakov, ktoré umelkyňa do filmu zakódovala. Nevzťahujú sa však ku Callasovej, skôr k stavu sveta. Pohromade drží toto prvé dejstvo hudba Marka Nikodijevića, ktorý prekomponoval úseky spájajúce árie v zaujímavé zvukovo bohaté plochy, ktoré doplňuje osobitý komentár.
Keď stretneme tieto hrdinky nastane zvláštna chvíľa, keď sa javiskový obraz premení a ocitáme sa v luxusnej spálni Callasovej parížskeho apartmánu na Avenue Georges Mandel, kde dožila svoj život. Práve tu je nová hudba Nikodijevića mimoriadne pôsobivá. Abramovičová, nasvietená spiaca na hodvábnych poduškách so svojím priam Callasovským profilom a havraními vlasmi otvorí oči.
Práve v tejto minucióznej scéne je najskôr ukryté posolstvo inscenácie. Umelkyňa denne vykonávajúca svoj rituál, vstať, premiestniť vázu s kvetmi, skontrolovať rozostavenie fotografií Viscontiho, Pasoliniho, Karajana, roztiahnuť závesy, prejsť sedemnásť krokov a zmiznúť. Každý deň sa rovná tomu predošlému, hranice súmraku a svitania sú zmazané, sláva je ta-tam, neprichádza už ani verná slúžka Bruna, svet žije za oknami tohto parížskeho mauzólea, kam sa umelkyňa sklamaná Arim Onassisom utiahla ako hrdinka opery svojho života. Na scénu sa vracajú všetky postavy – speváčky jednotlivých árií v rovnošate pokojských či upratovačiek, majú povinné rúška, rukavice, upracú celú spálňu a napokon všetky predmety zakryjú čiernym flórom. Ticho. Prázdnota. Nič. Inscenácia končí priam rembrantovským obrazom, keď sa na scénu vracia Abramovičová v zlatej róbe Riccarda Tisciho – dizajnéra Burberry a z nahrávky znie Callasovej Norma, ktorá je v jednej fráze preťatá tichom a tmou.
Áno, takto rýchlo, takto tíško vyhasína život, takto samota korunuje podobne ako večný spánok naše bytie. Smrť ako vykúpenie. Smrť ako manžel. Večnosť ako nový deň.
„Vždy jsem si myslela, že umění je otázkou mezi životem a smrtí a některé z mých performancí opravdu zahrnovaly možnost, že zemřu.“ – povedala umelkyňa v rozhovore. Callasová tiež svojmu umeniu dodala silu života a smrti, tenkú hranicu medzi predvádzaním a skutočnosťou naplnila vrchovate osobným prežitkom. Z chudobnej migrantky v USA sa stala svetovou celebritou a zo svetovej hviezdy sa stala desaťročie zabudnutou sklamanou ženou. Aj operné postavy sa nachádzajú v zložitej situácii medzi životom a smrťou a poväčšine volia smrť. Callasová nezvolila násilnú smrť, ale jej pamätníci hovoria, že už nemala pre čo žiť a tak sa silou svojej vôle, vďaka ktorej sa stala najslávnejšou speváčkou všetkých dôb, donútila umrieť. Abramovičovej inscenácia je meditáciou nad touto otázkou. Akú schopnosť má umenie? Čím umenie je? Je umenie jediným manželom ženy – umelkyne? V tichu a mystike, bezčasovom plynutí, bez excesov vzdáva hold legende operného umierania.
Photo: © Wilfried Hösl
