Nurejev v Bolshoi Ballete

Tak ako správy o tom, kto je skutočný takzvaný Islamský štát, či je spravodlivý Recep Tayyip Erdogan, či Bashar Hafez al- Assad, ktoré veľmoci ovládajú mediálny priestor, podsúvajú a kopírujú správy, tak sa s pár dňovým meškaním namnožili oficiálne správy o zrušenej svetovej premiére baletu Nurejev, ktorá sa mala konať v Bolšoj divadle v Moskve. Kritika sa zniesla s pádom domina, ako preberali jednotlivé spravodajské agentúry tlačovú správu, opäť na Putina a ruský systém. Z neuskutočnenej premiéry sa ihneď stala téma, ktorá je dnes mediálne obľúbená: „hrozná“ nesloboda a porušovanie slobody v Rusku, ten strašný Putin, ktorý je nepochybne horší ako Ivan Hrozný, či Stalin, ktorý cenzuruje. Píšu o tom žurnalisti, ktorých doménou je ohováranie a budovanie vlastného ega hlásateľov pravdy a slobody. Nič iné okrem ich pohľadu neexistuje a len ich slová sú slová pravdy, ktorá je pod názvom demokracie, svätou hodnotou.

Každý riaditeľ divadelnej inštitúcie má právo, zastaviť v akomkoľvek bode prípravu inscenácie, či skúšobný proces. To, čo ho k tomu vedie, či prečo tak koná, je otázkou na jeho kompetentnosť, umeleckú víziu, zrelosť, odvahu. Nezastávam sa pána Vladimira Urina, ktorý sa podivne napriek všetkým kauzám drží v čele legendárneho divadla a buď vďaka nemu Veľké divadlo ešte funguje, alebo vďaka jeho postojom kolabuje. Pán Urin dokonale ovláda diplomatickú rétoriku, aby si nepohneval svojho ministra Vladimira Medinskogo a svojho prezidenta. Urin už zrušil opernú premiéru Dona Pasquala od Timofeja Kuljabinima, asi po škandále s novosibirskim Tannhäuserom. Nováčik Makhar Vaziev, šéf baletu, radšej mlčí. Či už preto, že inscenácia je z dramaturgického plánu pred jeho príchodom do čela inštitúcie z La Scaly, či možno preto, že žiarli na choreografa Possokhova. Alebo sa bojí. Politika divadla, ktoré patrí štátu, je jeho výkladnou skriňou, musí strpieť aj nechcený zásah zhora, musí sa podriadiť. Možno v tomto je význam zrušenej premiéry ešte väčší. Nemyslím tým reklamu, ktorej sa v celom svete dostalo inscenačnému tímu, režisérovi Kirillovi Serebrennikovi, skladateľovi Ilyovi Demutskému a choreografovi Yurimu Possokhovovi. Pripravili veľkolepé divadelné predstavenie, kde účinkoval nielen baletný súbor, ale aj sólisti opery i artisti MKHT „imeni“ Čechova. Inscenátori – tvorcovia baletu Hrdina našej doby, za ktorý dostali Zlatú masku. Rozmer tejto kauzy dokladá to, aké krehké je divadelné umenie a ako si ho treba vážiť. Nie je to prvýkrát, čo vo Veľkom divadle nemali premiéru. Spomenúť by to mohol zo záhrobia nešťastný Šostakovič so svojim Boltom, či Grigorovič, ktorému zakázali Labutie jazero pre jeho verziu tragického konca, lebo ten sa súdruhom nehodil. A tretí prípad, balet Mikaela Tariverdijeva «Devushka i smert’».

Teraz sa môže svetová žurnalistická liga tváriť, že zrušenie súvisí s Nurejvovou orientáciou, hodí sa im do kuchyne fakt, že bol homosexuál, že bol emigrant. To je dnes veľmi moderné a žiadané. Lenže to sú vytrhnuté adjektíva z kontextu. Nurejev bol a navždy zostane jeden z najväčších tanečníkov sveta. Môžeme polemizovať o mnohom, čo sa ho týka, ale dejiny poznajú len dva mená pánskych tanečníkov, ktorí sa dostali na roveň primabalerínam: Nižinskij a Nurejev. Podobne ako v prípade kauzy Bolšovo baletu – s pavučinou zložitých osobných, pracovných, politických vzťahov – ťažko nájdeme pravdu a môžeme akurát nadržiavať jednej či druhej, aj tretej strane, tak sa ťažko niekedy dopátrame pravdy o zákulisí sovietskej politiky v čase studenej vojny a  záhade úteku i života Rudolfa Nurejeva.

Život Rudolfa Nurejeva, zlého tatárskeho rozprávkového chlapca, ktorý dobyl tanečný svet a stal sa legendou, by vystačil na desiatky ďalších biografií a filmov. Táto dráma by ponúkala komplexný, napínavý portrét muža-legendy. Muža, ktorý bol mamičkin maznáčik, šľachetný priateľ a zneužívajúci milenec, arogantný umelec a pokorný hľadač. Pre milovníkov baletu by túto charakterizáciu Nurejeva mohlo ešte doplniť: tanec ako silné afrodiziakum, technicky nepresný, ale s dramaticky silným nábojom. Rozporuplný vzťah s dánskym elegánom Erikom Bruhnom, ktorý bol rozlične obsadzovaný v Nurejevovej dráme ako milenka, súper, idol a učiteľ. Legendárna primabalerína, ktorá by bez partnerstva s Nurejevom určite svoju slávu a tento chýr nedosiahla: Margot Fonteyn.

Baletná dvojica storočia – náročný zväzok perfekcionizmu a vytrvalosti. Boli milenci? S ohľadom na nešťastný osobný život baleríny? Nurejevova lojalita k Fonteyn sa rozšírila ďaleko za hranice ich tanečného partnerstva. Lakomý od prírody a poznajúci chudobu, však Rudolf zaplatil anonymne pre Fonteyn liečbu rakoviny vaječníkov. Najviac cestujúci tanečník v histórii prekonal slávne učebnicové romantické baleríny. Vedený túžbou po javisku, udržiaval vyčerpávajúci plán. Tristo predstavení ročne. Ako produkt ochudobneného detstva ho postihla závislosť na zbieraní. Nakoniec sedem domov naplnil obrazmi, starožitnosťami a prepychom ako v aristokratických palácoch. A pritom sa vyhýbal daniam. Sexuálne aféry, či lepšie povedané nenásytná sexualita na dennom poriadku. Vystrájal s podvodníkmi a mladými milencami, aj keď sa vždy zaoberal túžbou po stabilnom vzťahu. Rozhnevané výbuchy cholerickej povahy. Dokonca nadávanie publiku spoza opony za neprimerané reakcie. Cestou vyviedol hviezdičkové tanečnice na mladé talenty a korunoval ich na slávne baleríny sveta. Prasknuté rozpočty jeho ohromujúcich choreografických inscenácií, krutovládca označený za Džingischána, po premiére premenovaný jednoducho na – otecka. Žiadny tanečník už nevyskúša toľko štýlov tanca ako on. Táto jeho túžba po rozličnosti vytvorila precedens pre pestrý repertoár mnohých dnešných veľkých tanečných súborov. Zastával názor, že jeden by sa nemal nikdy obzrieť. „Týmto spôsobom môžete spadnúť zo schodov,“ povedal.

Je logické, že všetky tieto podoby tanečníka, choreografa, zberateľa umenia sa v inscenácii Serebrennikova zjavujú. Ako to vieme? Pretože tanečníci znechutení svojim vedením, sami vypustili svojimi kanálmi do sveta tajné videá z generálnej skúšky, po ktorej bol balet zakázaný. Libreto zahŕňa tridsať rokov života tanečníka. Od roku 1960 – Petrohrad, Paríž, Amerika, Londýn a znovu Paríž -1990 – Nurejevova riaditeľská funkcia. Famózne je finále druhého dejstva, keď rozbité kulisy najprv symbolizujú konštrukciu na ktorej tancuje Pierot (Pierrot Lunaire) a neskôr sa rozpadne úplne, a tieto trosky slúžia ako rampa pre východ tridsať šesť obojpohlavných tieňov z Bajadéry. Vizuálnemu konceptu scénografie, ktorá pripomína povestnú strešnú baletnú sálu parížskej opery Palais Garnier a zároveň okná Nurejevovej rezidencie na jeho ostrove pri Neapole, je formovaná tiež motívom slávnej fotografie, ktorú vytvoril legendárny fotograf Richard Avedon, ktorý po úteku v Paríži robil tanečníkovi prvé fotografie. Prečo je fotka škandálna? – Pretože na konci foto seanse Nurejev vyzliekol čierny trikot a zostal ako Adam. Je otázka, či inscenátori sú diablom a hadom, ktorí ponúkajú jablko poznania, či ten kto sa díva, má chlípne myšlienky. Umenie nemôže podliehať deleniu na erotické, pornografické, homoerotické. To by sme museli začať oškrabovať Michelangelovo stvorenie sveta a vypáliť polovicu svetových galérií. V jemne premenlivej scénografii, na pozadí dražby po tanečníkovej smrti, sa odohráva stretnutie s rozporuplným umelcom. Kľúčové situácie, priatelia, stretnutia, hra symbolov a inteligentných odkazov a narážok. Tí, čo nevideli nič na stránkach novín, fantazírujú o škandále; nahých tanečníkoch, či Urinovom zdôvodnení, že balet sa nestačil naskúšať. Tí, ktorí sa o vec zaujímajú nie ako kauzu, ale ako umenie, videli nádherné duetá, mimoriadne pôsobivé divadelné nápady. Possokhov sa vzdal svojho mnohokrát opakovaného štýlu, sústredil sa na klasickejší ráz a hľadanie významu. Nádherné dueto, kedy sa Rudolf stretáva so svojim osudovým mužom, západnou legendou baletu Erikom Bruhnom je prepychový. Pri baletnej tyči sa predvádzajú, sledujú, ich telá sa rozprávajú a dotýkajú bez toho, aby sa skutočne dotkli. A keď vzplanú a vyznajú svoje obávané city, i tak zostanú čistí a nevulgárni. Nie je to žiadna selanka, či gýč, je to dráma. A keď Nurejev miesto bozku udrie Bruhna,  je to viac, než iné gesto. Vyjadruje jeho zraniteľnosť a strach.

Dnes sme videli na činohernej i opernej scéne už rôzne brutality i vulgarizmy, Serebrennikov a Possokhov však zostávajú vznešení. To nie je balet o sexuálnych aktivitách, deformáciách, preludoch. Je to dielo o Nurejevovi, o jeho láske. O láske k baletu, k slobode, k životu, k človeku, hoc aj o láske k sexu. Ako povedal Kafka. „Diabolstvo sa zavše zjaví v podobe dobra, alebo sa v ňom úplne stelesní. Ak to nepostrehnem, pravdaže podľahnem, pretože toto dobro je zvodnejšie než skutočné dobro.“ – to sa dá vysvetliť v tomto prípade nielen na postavách na scéne (nechýbajú Margot Fontyen, s ktorou má Rudolf famózne dueto, či balerína možno vo výklade Makarovová, ako ďalšia z generácie utečencov zo ZSSR), ale aj na cenzoroch, komentátoroch, umelcoch.  – „Ale čo, ak na to prídem?“ – pokračuje Kafka.  – „Čo, ak ma pri tejto nadhánke vženú diabli do náručia dobra?“ – to sa v Moskve stalo. Je dobre, že premiéra sa zasekla. Možno sa vyriešia záležitosti autorského práva a licencie a balet budú môcť inscenátori uviesť inde. Pre všetkých je to poučenie. Naučí sa Rusko, naučia sa tvorcovia pokore, naučia sa možno aj tí mocní. Naučia sa všetci, že umenie nie vec daná. Je to vec, o ktorú sa treba usilovať.   „Čo ak ma hroty ihiel, naslepo ma ohmatávajúce, dogúľajú, dostrkajú, dotisnú k dobru ako nejaký odporný predmet?“ – môžu zúfať tanečníci a tvorcovia frustrovaní zrušenou premiérou. Serebrennikovova navyše obvinili, že ako riaditeľ činoherného divadla Gogoľ centrum spreneveril štátne peniaze.  Prenasledovanie? – Teror?! Zničenie jeho povesti? V roku 2014 nazval Rusko „ zemou nezrušeného otroctva“. Tak sa do týchto všetkých dobrých, neutrálnych, či zlých podľa Kafku „zatnú vytŕčajúce pazúry dobra!“  Podobne sa môžu cítiť tvorcovia filmu Matylda, ktorý ešte nikto nevidel a už v ruskej dume hlasujú o jeho snáď zničení. Sedemdesiatročný Urin sľúbil, že balet bude mať premiéru za rok. V hre bolo aj predĺženie jeho menovania ako riaditeľa Veľkého divadla. V babylone intríg sa opäť objavujú mená kritikov situácie a zlého vedenia tanečných gigantov a našeptávačov Tsiskaridzeho či Zelenskeho. Veľké divadlo nemá teda svetovo očakávanú premiéru. Diváci neuvidia famózny výkon Vladislava Lantratova (alternácia Artem Ovcharenko) ako Rudolfa, hviezdy súboru ako Maria Alexandrova, Deniso Saviny, Ekaterina  Shipulina. Svetlana Zakharova a Vjačeslav Lopatin tancujú lyrické zastavenia. Predstavenie stotisícimi eurami podporil slávny klenotnícky dom Van Cleef & Arpels, či banka VTB. Zdôvodnenia Urina, že balet nebol hotový a jeho kritika Possohkova sú nepravdivé, ako ukazujú tajné záznamy. Vytrhnuté časti z kontextu z nočného klubu a divokých večierkov  prezentované v televízii teraz stimulujú fantázie fanúšikov aj odporcov. Tanečníci v sólových rolách, zložité mizanscény na scéne so spievajúcim zborom, ansámblom, ktorí neustále mení kostým, role, všetko funguje strhujúcim dojmom. „Dnes mala byť premiéra, ale Rudik nemôže existovať bez slobody“, napísal 11. júna režisér Serebrennikov. „V ťažkých časoch, vyskytujúcim  sa u nás i vo svete, nič nie je jednoznačné. Každé gesto, akcia alebo výpoveď, ako ešte nikdy sú pod kontrolou, a môžu byť prezentované verejnosti pod uhlom osobných záujmov. A v tejto chvíli umenie, kultúra – je jediný most, ktorý spája ľudí rôznych národností, náboženstiev, viery a svetonázorov. Dnes sú tieto pojmy obzvlášť dôležité.“  Takto podporu tvorcov vyjadrila, medzi inými medzinárodná star, hviezda „konkurenčného“ Mariinského divadla Diana Vishneva.

Tak ako sa stal Nurejev mýtom, stane sa mýtom už aj dnes bez toho, aby bola videná inscenácia Nurejev. Hrozilo, že by porušila kontroverzný zákon o propagácii sexuálnych deviácií? Príliš efektné znázornenie tolerancie v Rusku? Terč pre domácich fanatikov morálky? Budeme si musieť počkať na zrelší čas. Veď umenie „poletuje okolo pravdy, no s pevným úmyslom nespáliť sa. Jeho schopnosť spočíva v tom, že v temnej prázdnote nájde miesto, kde sa dá veľmi dobre zachytiť lúč svetla, ktoré predtým nikto nespozoroval.“ Opäť na záver Franz Kafka.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *