V lodžskom Teatri Wielkom tohto roku baletný festival „Baletné stretnutie“ (XXIV Łódzkie Spotkańia Baletowe) je skutočne vo výbornej kondícii. Po English National Ballete, Akramovi Khanovi dorazil so svojím novým súborom Carlos Acosta. Legendárny tanečník čiernej pleti si pred rokom v rodnej Havane založil baletný súbor, ktorého členmi sa stali kubánski tanečníci rôznych žánrov, ktorým chce legendárny principal dancer, dnes už aj choreograf pomôcť. Zároveň ich chce predstaviť svetu a šíriť dobré meno svojej vlasti, kde sa narodil. Vedľa slávneho súboru Alicie Alonso, ktorý v novom svete bez hraníc už stratil schopnosť cestovať a šíriť možno aj ideológiu komunistickej Kuby, je tak Acostov súbor sviežim závanom nových tanečníkov, ktorí vynikajú pluralitou štýlov i osobnými príbehmi a zanietením.
Druhým číslom večera je Faun Sidi Larbi Cherkaouia. Po jeho stuttgartskom Vtákovi Ohnivákovi, ktorý je úplne bezpríbehový, netradičný v mnohých významoch, choreograf opäť siahol k dielu z éry Balletu Russes. Ako je dnes zvykom, choreograf rád ďalej pracuje s tým, čo už postavil a tak choreograf toto krátke predstavenie už uviedol niekoľkokrát prepracované (napríklad večer Les Ballets Russes, ktoré v Paríži zasponzorovala nadácia Louis Vuitton).
Cherkaouia novodobá verzia Faunovho odpoludnia sa odohráva na prostej scéne s pastelovým lesom. Choreograf sa nevyhol obľúbenej maniere hudbu strihať, dopĺňať a meniť, ale Debussymu to neuškodilo. Na rozdiel od Vtáka Ohniváka sa mu podarilo vytvoriť sugestívny fyzický svet a až hmatateľné napätie medzi Faunom a Nymfou. Faun má vo vienku mnohé vzrušujúce nuansy. Zemitý, ale pritom nie zaťažkaný pohybový slovník Cherkaouia tu bol nesmierne pôsobivý. Rozhodne stojí za videnie. Zvláštny záver, ktorý zostáva otvorený. V dnešnej dobe post postmoderny – ktorá cez divadelné hry priniesla na scénu nové podoby brutality, sexu, erotiky, perverzity – zostal choreograf zvláštne zdržanlivý. Aj keď možno pozorný divák naopak vycítil v drobnom geste a výraze až nechutne bizarnú frašku aktu kopulovania. Bola však taká skrytá, že tentokrát (na rozdiel od onanovania Vaslava Nijinského) nešokovala.
Záver tvorila Acostova choreografia Carmen, ktorú vytvoril pôvodne pre londýnsky Kráľovský balet. The Guardian dal vtedy Acostovi len tri hviezdičky, aj ostatní boli zdržanlivejší. Vyčítajú neproporčné uchopenie látky do trvania šesťdesiat minút. Mnoho nápadov na úkor choreografie. Hráči flamenca, živí operní speváci, veľký zbor, postava osudu, krvavočervené slnko, mnoho rekvizít. V úprimnosti Acostu vidia jasne čitateľné postavy, od neho samotného v postave Josého, cez Carmen Marianely Nuñez, až po narcistického Escamilia Federica Bonelliho (tancovali premiéru v ROH). Choreografia je označená ako mix štýlov od klasiky cez jazz, contemporary až po zmes latinskoamerických tanečných štýlov. To platí. Ale prečo nie, dnes je takéto mnoho žánrové priehrštie na scéne celkom bežné. „Choreografii chýba plynulosť a nápady,“ napísal The Guardian. Margaret Willis dala štyri hviezdičky. „Acosta, ktorý vytvoril zábavnú, celovečernú verziu Dona Quijota pre súbor pred dvoma rokmi, zostal uzavretý v príbehu Carmen v jednom dejstve, kde mieša prvky súčasného, španielskeho a pouličného tanca spolu so špičkami pre Carmen.“ Ďalší kritici sú ešte prísnejší: písať tak v Česku, kritici zas dostanú výhražné e-maily. Prevládajú úvahy typu: jeho Carmen je katastrofa napísaná v kartách a on sám je márnomyseľný. Ismene Brown píše, že to nie je balet, ale akýsi Instagram choreografických selfies a denník. Pospájané kroky a motívy z obľúbených baletov ako Diana a Acteon, Mayerling, kubánsky štýl, scény z muzikálov a tridsať sekúnd záblesku nádhernej podlahy plastových ruží, ako Pina Bausch-Nelken. V interpretácii súboru Acostu je predstavenie lepšie vyladené. Kubánski tanečníci nepodliehajú okatým baletným manieram a choreografiu cítia s iným drajvom a energiou. Možno nie sú tak perfektní technicky ako tí v Londýne, ale majú akúsi ľudskú naturálnu dravosť. Nie sú to baletní elegáni, ktorí sa hrajú na Španielov, sú to Kubánci, ktorí majú rytmus, slnko a drámu v sebe.
Skutočným zjavením večera však bolo uvedenie „starej“ choreografie kubánskej legendy moderného tanca Marianely Boán. El Cruce Sobre El Niágara vznikla v roku 1987 ako prameň inšpirovaný rozmanitosťou kubánskeho umenia. Predstavme si, že už v tom roku sa choreografka nezľakla a vybrala si pre balet náročnú hudbu Oliviera Messiaena. Marianela Boán je svetovo uznávaná choreografka, považovaná za jedného z najvýznamnejších tvorcov kubánskeho súčasného tanca; vodcovská postava v avantgardnom svete latinskoamerického tanca. Počas svojej kariéry niekoľkonásobná umelecká riaditeľka. Prostredníctvom choreografickej tvorby vyvinula vlastnú metodiku tanca kombinujúcu hlas, emócie, držanie tela, gestá, obraz a štýl. Nutno povedať, že nič z toho nezostarlo v rýchlo sa premieňajúcom svete a jeho umeleckých náladách. Famózne dueto dvoch mužov na hranici fyzických síl, agogicky striedajúci pomalé pózy ako oslavu balansu a výdrže s rýchlymi dynamickými skokmi nevídanej krásy a formy, vedľa kontemplatívneho aktu zmierenia či meditácie. Dvaja tanečníci zahalení len do baletnej spodnej bielizne, sa v hraniciach vytýčených svetlom stretávajú ako pútnici, bojovníci, bratia, vojaci, anjeli, aby našli prostredníctvom toho druhého svoje vlastné ja. Svoju ďalšiu cestu a prekonali strach z všadeprítomnej temnoty. Boán vo svojom vlastnom prostredí akoby v jednom diele prekonala dlhé desaťročia hľadačstva Kreuzberga, Labana, Joossa a ďalších avantgardistov Európy. Fascinujúce dueto, ktoré by sa malo ihneď vrátiť na prestížne svetové gala ako ukážka surového a zároveň hlboko arteficiálneho programového konceptu pohybového divadla.
Carlos Acosta sa pred dvomi rokmi rozlúčil s kariérou tanečníka. Na scéne Covent Garden zatancoval úchvatné roly a získal si obdiv kritiky i lásku divákov. Jeho angažovanie Anthony Dowellom pred sedemnástimi rokmi, s ohľadom na farbu jeho pleti bolo nevídaným, odvážnym počinom. Do tej doby si nikto nevedel predstaviť Colasa, Des Grieuxa či Romea ako čierneho na slávnej scéne Kráľovského baletu. Acosta tieto názory a rasové otázky zmietol zo stola svojimi úchvatnými interpretáciami. Mnoho tanečníkových rolí je zaznamenaných na DVD a zostanú dokladom jeho obdivuhodnej cesty z havanského slamu do svetiel reflektorov najslávnejších divadiel sveta. Cesty, na ktorej vytvoril desiatky rolí svetového repertoáru: Albrecht, Basilio, Siegfried, Princ v Luskáčikovi, Solor, Franz v Coppélii, Desiré v Spiacej krásavici a ďalší, vedľa rolí v baletoch ako Landerove Etudy, Symphony in D Jiřího Kyliána, Svätenie jari, Duch ruže, Polovetské tance, Dracula a The Snow Maiden Bena Stevensona, Remanso Nacha Duata, MacMillanova Gloria, L’Après-midi d’un faune Nijinského, Posol smrti v Piesni o zemi, Shadowplay Anthonyho Tudora, Apollo Balanchina, Čajkovského Pas de deux či strhujúci Spartakus vo verzii Grigorovicha.
V súvislosti s Acostom, ktorý si dramaturgicky vhodne priradil obľúbené sólo Russella Maliphanta Two a brilantne ho vystrihol ako zrelý umelec, ktorý poslúcha svoje telo a svoje vnútorné hlasy, kombinuje svoje fyzické dispozície, podmanivú energiu a charizmu so svetlom, ktoré na neho v kvádri zvrchu padá a on s ním čaruje. Čo ma však hlavne napadlo v súvislosti s ním. Koľko tento muž, ktorý prišiel z úplnej chudoby, zo slamu z Kuby, tvrdo pracoval a prekonával prekážky, dokázal. Dnes má svet oči pre divokých a skazených mladíkov typu Polunina a akosi rýchlo zabudol, že bez Acostu by možno tanečníci tmavej pleti ešte stále tancovali v nejakých kluboch, či skupinách. Možno by nebolo ani Misty Copeland. Zatiaľ čo chudobný chlapec tancoval na drevenej podlahe s klincami na Kube, Polunin na najlepšej podlahe Royal Ballet School. Zatiaľ čo Acosta videl kúpeľňu európskych štandardov prvýkrát na súťaži v Lausanne, nepokojný chlapec z Ukrajiny si v Londýne dával kokaín. Zatiaľ čo Acostovi odmietali angažmán pretože je „neger“, Polunin odmieta predstavenia sám, lebo „jeho duch“ je nepokojný a túži sa rozvíjať. Kto je teda vhodnejší vzor pre mladých tanečníkov? To si každý isto zodpovie sám.
Krásně napsáno pane Juráši. Jste top!