Balerína a diktátor

V štvrtok 17. októbra 2019 zomrela vo veku deväťdesiat osem rokov kubánska balerína Alicia Alonso. Internetové médiá a spravodajstvo sa zaplnili nekrológmi a spomienkami na umenie baleríny. O pár dní nás zastihli emotívne zábery z foyer divadla, kde bolo telo zosnulej vystavené. Ale sú tu aj iné emócie ako obdiv na jej Giselle či Odettu.

V baletných škandáloch leta roku 2018 sa stala novinka. Legendárny tanečník čiernej pleti Carlos Acosta letel na Kubu do svojho rodiska, aby prezentoval vydanie svojej autobiografickej knihy a so svojim novozaloženým súborom Acosta Danza predviedol bývalej domovine svoju verziu Carmen. Podľa chaotických správ z Havany, však vydanie knihy stornovala slávna baletná diva Alicia Alonso, ktorú vytočila úprimnosť Acostovej výpovede o detstve v baletnej škole a baletnom súbore, ktorý sa honosí menom slávnej primabaleríny. Acosta údajne hovoril o rasizme zo strany baletnej hviezdy voči tanečníkovi čiernej pleti.

Kniha, ktorú čítala už polovica sveta, mala v jazyku Kubáncov vyjsť v Zväze spisovateľov. Údajne nevyjde. Celý náklad bude stopený. Ako to dopadlo je nejasné, politické orgány Kuby nie sú česko-slovenskému človekovi zo štyridsaťročnej skúsenosti neznáme. Nie je to prvý škandál ohľadne Alicie Alonso.

Ešte skôr pred Acostom vyšla dvestoštyridsať stranová kniha u francúzskeho vydavateľa(www.bourin-editeur.fr) od kubánskej novinárky Isis Wirth, skoro politická biografia Alicie Alonso La ballerine & El Comandante. Silné svedectvo i osobná skúsenosť autorky, ktorá žije v exile vo Švajčiarsku. Alicia Alonso, zakladateľka Národného baletu Kuby, bola jednou z najväčších baletných hviezd dvadsiateho storočia. Alonso pracovala s poprednými choreografmi vo svete a urobila svoje vlastné verzie niektorých z najslávnejších baletov. Je „matkou“ na „kubánskej škole“ baletu. Tento úspech je neoddeliteľný od totalitného režimu Fidela Castra na Kube. Castro videl v balete propagandistický nástroj pre zahraničie. Kubánsky režim ponúkol Alicii Alonso, ktorá začala skvelú kariéru v Spojených štátoch, potrebné prostriedky na dosiahnutie svojho sna. Na oplátku sa „Black Mamba“ zaväzuje zabezpečiť režimu v jeho najhorších chvíľach jednoznačnú podporu. V tejto prvej biografii Alicie Alonso vo francúzštine, Isis Wirth zdôraznila túto tragickú spoluvinu. Wirth, absolventka odboru dejín umenia na univerzite v Havane, pôsobila desať rokov v Kubánskom národnom balete. Navyše tanečníci zo súboru aj v dnešnej dobe ešte stále emigrujú, aby našli slobodu a nový domov. Jeden z posledných známych hromadných útekov sa odohral v roku 2013. Novinári v Havane nariekajú nad režimom svojho ostrova a gerontokraciou, ktorá mu stále vládne. Nad nedostatkom súdnosti veľkej baleríny, ktorej umelecké zásluhy nijako nepopierajú. Ale ako môže poloslepá, skoro storočná umelkyňa riadiť baletný súbor?

Isis Wirth napísala knihu o faustovskom pakte medzi umelcom a diktátorom. Nie je to žiadna bulvárna novinárka. Jej články o tanci publikovali odborné časopisy nielen v Latinskej Amerike, ale aj v Európe. Podtitul – tajné dejiny baletu Kuby a oný faustovský pakt krvou medzi dobrou ideou a diabolským pánom, môže v mnohom pripomínať večné nariekanie niektorých obyvateľov Československa ako bolo za komunizmu dobre, lacno, aká bola výborná kultúra. V mnohom je náš osud podobný. Poučne a presne napísaná kronika v dobrej poézii prózy. Existujú stovky strán spoluviny medzi dvoma ľuďmi, ktorí používajú domény umenia a politiky, žijú a prežívajú spoločnú vášeň: výkon moci.

Silné je svedectvo i osobná skúsenosť autorky. Hovorí, ako sa niekoľko mesiacov po porážke tyranie Fulgencia Batistu v Havane, v dome primabaleríny, na jej prekvapenie zjavil Fidel Castro, aby poskytol baletnej spoločnosti úplné financovanie. Kniha rozpráva samozrejme o tvrdej umeleckej práci Alicie Alonso, ale aj o politicko-spoločenskej – napríklad na ochranu tanečníkov proti úradnej perzekúcii homosexuálov. Pripomeniete si, že prvé sériové zbehnutie členov baletného súboru prišlo vo francúzskom hlavnom meste v roku 1966, kedy desať umelcov žiadalo o politický azyl, pretože sa báli vrátiť na Kubu v období tropických gulagov pre mladých homosexuálov, veriacich a nepriateľov socializmu. Ešte aj v roku 2013 sedem tanečníkov hľadalo útočisko v Mexico City. Alicia Alonso, hovorí spisovateľka, našla v diktatúre vzor, čo “znamená realizovať svoje vlastné sny a plniť svoje ambície: Vytvoriť medzinárodný súbor, ktorého by bola absolútnym majiteľom a bude súčasťou jeho slávy“. Kniha La ballerine & El Comandante je prehľadná história, materiál priamo a bez príkras popisujúci patologický vzťah medzi umením a propagandou. Je to štúdia založená na skutočnosti, bojujúca proti vláde gerontokracie. Príbeh končí v úbohom marazme senility a úpadku, pre primabalerínu niet z baletu úniku. Až teraz našla Giselle svoj večný spánok a mier.

Ako sa s vedomím takéhoto dvojakého života lúčiť dnes so zomrelou primabalerínou? – agentúrne správy jej vzdávajú hold, oslavujú ju ako poslednú primabalerínu assolutu. Acosta na svojom profile trúchli. Tento rozpor je zložitý. Vyjadruje ho dobre príslovie: „o mŕtvych len dobre“. Zažili sme ho aj u nás pri skone speváka Karla Gotta. Jedna strana vyťahovala hriechy umelcovho života, druhá im nadávala, že špinia jeho obraz. Kde je tenká hranica medzi pravdou, slušnosťou, či nekritickým obdivom? Dnes sa často práve tí, ktorí chcú vychovávať spoločnosť, na sociálnych sieťach kriticky vyjadrujú k osobnému životu osobností. V dobe lúčenia s osobnosťou je vraj nemiestne ju kritizovať. Má patriť k civilizačným návykom dodržovať pietne chovanie a smútok. O mŕtvych dobre, by sa však korektne mohlo zmeniť aj na: o mŕtvych pravdu a nezakrývať sa latinským príslovím.

Pavel Šafr v svojej eseji na túto tému napísal veľkú pravdu: „Vytváření veřejného kýče a zakrývání pravdy nejsou při odchodu populárního a významného člověka projevem nějaké zvláštní civilizovanosti, nýbrž jenom vychytralosti. Projevem civilizovanosti je, když se snažíme o spravedlivé posuzování, při němž nepřeháníme ani odsudky a ani zbožštění.“

Iné je trúchliť za susedkou a odpustiť jej, že nám niekedy škodila, a iné je trúchliť za verejnou osobou, ktorej konanie malo ďalekosiahle dôsledky na morálnu úroveň celej spoločnosti.

Pridaj komentár