ARTICLES

Parsifal vo Wiener Staatsoper

Mystická opera Richarda Wagnera Parsifal napriek svojej náročnosti v poslednej dobe ovláda svetové scény. Čo je však znepokojivé, je úroveň režijných koncepcií. Už skoro k neprežitiu bola inscenácia v Berlíne od môjho obľúbenca Dmitriho Tcherniakova. Ďalší obľúbenec režisérskeho divadla Calixto Bieito v Stuttgarte sa taktiež kamsi zamotal. Nechýbali mu sugestívne obrazy jeho znepokojujúcej temnoty a tragédie prítomnosti, ale celková koncepcia vyšumela. Ani úchvatná scénografia, plameňomet na scéne, vizuálna pôsobivosť prvého obsadenia nepreklenula celok štvorhodinovej opery k uspokojivému zázraku. Ďalšia režisérska osobnosť Graham Vick dostal priestor v talianskom Palerme v slávnom Teatro Massimo. Na prázdnej scéne akýsi bezdomovci či migranti pri talianskych brehoch čosi predvádzali.  Až som si začal lámať hlavu, či vôbec tú operu dobre chápem. Možno som podľahol mystike hudby a duchovnému rozmeru sujetu a zablúdil som. Pritom dej v prvom pláne i príbeh je veľmi jednoduchý. Rytieri v svätyni strážia svätý grál. Heh(!), aký bol Wagner moderný už pred dávnou dobou, kým vypuklo šialenstvo o gráli v našej dobe na stránkach kníh, filmoch, konšpiračných teóriách. Lenže veľkňaz spoločenstva Amfortas nemôže vykonať zázrak obradu liturgie, pretože je poškvrnený hriechom. Takže liturgia eucharistie, agapé po vzore poslednej večere Krista, ktorú katolícka cirkev, pravoslávni, gréckokatolíci, evanjelici slávia prijímaním tela Pána nefunguje. Až nakoniec nový vodca Parsifal, prekonajúc nástrahy „diabla“ uzdraví krvácajúcu ranu Amfortasa a znovu dokáže sláviť mystickú úlohu veľkňaza. Zjednodušene povedané „pohár“ znovu funguje. A tak sa veriaci môžu posilniť krvou Spasiteľovou. Úplne nerozumiem, čo sa režisérom nepáči na tomto strhujúcom príbehu. V poslednej dobe celá magická hradba okolo grálu odchádza kamsi do stratena vedľa smetiska absurdných nápadov.

Samozrejme je ťažké nájsť sugestívny kľúč po dvoch geniálnych inscenáciách. Stefana Herheima, ktorý si dovolil nemysliteľné a priamo v Bayreuthe predviedol okázalú samovražednú bohoslužbu (inscenáciu dokonca prepracoval) na zmierenie nielen skladateľa, ale celého nemeckého národa zmietaného búrkami 20. storočia. Toto absolútne divadlo, detailná herecká práca so sólistami, scénografia filmových mega trhákov a úchvatné naštudovanie Philippeho Jordana nemôže nikto poprieť. A magický záver tretieho dejstva, ktoré sa odohrávalo v kulisách snemovej sály v Reichstagu, bol obradom kajúcnosti, zmierenia, odprosenia. Nemenej silné boli obrazy druhého dejstva kolaboráciou s nacistami samotnou poškvrnenou rodinou Wagnerovcov (čo rozhodne neskončilo kapituláciou po vojne), a keď Parsifal získal ukradnutú Longinovu kópiu, Herheim zničil týmto zázrakom tento absurdný skazený svet a nad hlavami protagonistom vybuchla gigantická ríšska orlica, ktorá sa zrútila na scénu. V dnešných inscenáciách sa nám invencie a efektov nedostáva.

Druhá inscenácia pre nové storočie bola magická poézia Romea Castelluciho. Jeho vizuálne obrazy; Kundry držiaca hada, levitujúca nad scénou, mámenie symbolov a podprahových obrazov bola vypointovaná do posledného detailu.

Vo viedenskej štátnej opere dostal šancu obľúbený režisér poslednej dekády Alvis Hermanis a teraz po derniére je nutné povedať, že to bola pekná kravina. V dobe Covidového šialenstva 2021 som si všimol, že nové vedenie operného domu inscenáciu vyhodilo iba po štyroch rokoch (!) a nahradí ju inscenácia Kirilla Serebrennikova. Vav! Tí majú peňazí! Takúto gigantickú produkciu vymeniť za novú svedčí o bohatstve cisárskej Viedne. Nové vedenie má odvahu šokovať. Však ten úbohý Serebrennikov je stále v domácom väzení, pretože si možno právom možno neprávom, ťažko môžeme posúdiť, znepriatelil cára.

Už v roku 2019 režíroval cez video stream v dynamicky stále idúcej Hamburskej štátnej opere Nabucca, ktorého preniesol z Babylonu do New Yorku do zasadačky OSN a otvoril ešte viac na očiach priepasť a strach medzi domácimi Európanmi a migrantami. Taktiež poukázal na stále rastúci nacionalizmus a Nabuccovi – kráľovi Nabukadnesorovi, ktorý chcel byť veľkým megalomanským vládcom, priradil parafrázu na heslo Donalda Trumpa slogan – „Assyria First!“ Nabucco sa tak stala vlastne veľmi vhodnou operou o bariére medzi židmi a pohanmi –  kresťanstvom a islamom. Vrcholom aktualizácie bolo angažovanie skutočných utečencov a ich použitie na javisku miesto štatistov.

Parsifal sa tak stal ďalšou operou, ktorú režisér, samozrejme predovšetkým uznávaný divadelný režisér často koketujúci aj s filmom (tohto roku znovu pozvanie do Cannes), režíruje na diaľku po Nabuccovi, Mozartovej Cosi fan tutte v Zűrichu či Hänsel und Gretel v Stuttgarte. Moskovský súd mu povolil v roku 2019 vychádzať z bytu, ale nesmie opustiť Moskvu. A stále mu hrozí niekoľkoročné väzenie za spreneveru. Úradmi je podozrievaný, že divadelný projekt Platforma dotovaný ministerstvom kultúry, ktorý slúžil k popularizácii moderného umenia tuneloval so svojimi spolupracovníkmi vykazovaním neexistujúcich nákladov a čiastka sa vyšplhala až ku 133 miliónom rubľov. Čo je skutočne pravda, sa asi skutočne nedozvieme nikdy. Konšpiračným teóriám a jednostrannej mediálnej masáži samozrejme nahráva režisérova kritika cenzúry v Rusku, prezidenta, politických pomerov.

Väzenie. Strašné miesto, v Rusku už od cárskych dôb peklo pre každého, kto sa vydal cestou zločinu, ale aj pre nepohodlných členov panovníckej rodiny, politických väzňov, umelcov, inteligenciu. Stalin oproti Romanovovcom nebol žiadny extra vylepšovateľ. Tieň väzenia a straty slobody visiaci nad režisérom, mu bol možno zásadnou inšpiráciou pre viedenského Parsifala. Osobné napojenie, možno aktuálny stav samotného tvorcu sa podpísal na sugestívnosti produkcie, ktorá je prepracovaná do najmenších detailov.

Tak častá barlička a nadužívaná schválnosť – projekcia na scéne, je tu skutočným umeleckým dielom a sugestívnosť záberov, najmä zimné putovanie ruinami tovarišmi rozbombardovaných pravoslávnych katedrál je desivo mrazivé.

Ďalší obdiv si režisér zaslúži za mimoriadnu prácu s interpretmi. Často vidíme vynikajúci nápad a koncepciu, ale speváci či zbor stoja na mieste dlhé minúty, maximálne lamentujúc zdvihnú ruky v geste milujem – nenávidím. Pritom si to Serebrennikov nijako neuľahčil a svoje väzenie na scéne zaplnil desiatkami starostlivo vyprofilovaných figúr a osudov.

Šťastnú ruku mal vo voľbe Parsifala – hereckej role, ktorú dostal Nikolay Sidorenko, mladý herec ruského pôvodu naturalizovaný v Nemecku. Jeho typ na mladého hrdinu, ktorého v speváckom parte ako zrelého muža stvárňuje stále sugestívny Jonas Kaumann, dokáže utiahnuť celú produkciu. Sonórne tóny väzenia, pocitový chlad odporných ciel, potetovaných zločincov, z ktorých sa ľudskosť vytráca pod ťažobou viny a deštrukcie až fyzickej, tento fetišistický, pre mnohých magický svet rituálov dominantných a submisívnych žoldákov v mikrosvete medzi mrežami. Fascinujúca výtvarne pohybovo režijná práca. Skutočne hypnoticky odporné prostredie k zvukomalebnej hudbe z iného sveta,  z večnosti, zo sveta duchovna a nehmotného svetla.

Nebudem prezrádzať strhujúce pointy drámy, ktorú Serebrennikov rozohral. Samozrejme by sa mohol zaradiť k obrazoborcom, ktorí nemajú magický kalich s Kristovou krvou. Tu je ale iný kalich. Skutočne v zmysle duchovnom, sa jedinec stáva žertvou ako v brutálnom starom zákone. Božia milosť existuje aj tu. Je možno viac hmatateľná ako v inscenáciách s kašírovaným pohárom. Veď aj samotný rítus misála uvádza ako jeden z krstu, nie krst vodou, ale krst krvou – čo odkazuje k mučeníckej smrti pre vieru. Krv je tu všadeprítomná. Telá plné spaľujúcej túžby, telá oduševnené, telá až religiózne cudné a utlmené v celibáte, telo ako objekt biznisu, zisku, povrchný svet módnej reklamy kde telo je artikel. Telo ako obeť, telo a telesnosť ako chlipnosť, ťažký balvan pre dušu. Magická báseň veľkého režiséra. A pri pulte viedenských filharmonikov opäť Philippe Jordan, aký magickejší zážitok si možno priať?

Bádatelia môžu ďalej analyzovať Wagnerovo libreto, celé to záhadné podhubie odkazov textu a melódií i harmónie. Mne stačí spojenie vizuálne javiskovo duchovné. V knihe Duch liturgie kardinál Josef Ratzinger napísal: „U svätého Tomáša Akvinského sa dočítame, že tam, kde končia slová, začína samotná hudba, je niečím, čo prekračuje obvyklý rozhovor, uvádza nás za hranice sveta pojmov, cez prah nevysloviteľného“.  Čo viac si priať? Každá čiastočka, tón, atóm tu prosí o rozhrešenie.

foto © Wiener Staatsoper / Michael Pöhn

O autorovi

Pavol Juráš po štúdiu na klasickom gymnáziu vyštudoval opernú réžiu (Doc. Alena Vaňáková) na Hudobnej fakulte Janáčkovej akadémie múzických umení v Brne. Absolvoval diplomovou prácou „Moderné operné koncepcie klasického repertoáru“. Počas štúdia navštevoval aj predmety z odboru Tanečná pedagogika. Študoval semester na Hochschule für Musik und Theater v Hamburgu (prof. Florian Malte Leibrecht) a bol hospitantom v Balete Johna Neumeiera. Divadelné
vzdelanie si doplnil na Divadelnej fakulte Vysokej školy
múzických umení v Bratislave v magisterskom odbore činoherná
réžia (prof. Ľubomír Vajdička). Aj v Bratislave sa
venoval tanečným predmetom hlavne v triede Ireny
Čiernikovej. Na Janáčkovej akadémii múzických umení
v Brne obhájil dizertačnú prácu „Vznik nového
hudobnodramatického diela“ v doktoranskom študijnom
odbore Interpretace a teorie interpretace u prof. Jindřišky
Bártovej. Ako hosť prednášal napríklad na konferencii
Dobrovoľníci v kultúre, ktorú usporiadal Divadelný
ústav Praha. Vedľa profesionálnej divadelnej dráhy
spolupracoval  ako redaktor najprv s webovými stránkami balet.cz,
kultura.sk, teatro.sk, umenie.sk,  a posledné roky s operaplus.cz. Od roku 2017 píše recenzie na predstavenia z celej Európy výhradne pre svoju profilovú internetovú stránku.

Pridaj komentár