Začiatok novej divadelnej sezóny mi pripomína čakanie na Českú poštu. Dostanete SMS, že v tom a tom čase vám dovezú balík. Čakáte. Ale nedočkáte sa. Ďalší deň dostanete informáciu, že nastala chyba a balík príde zajtra. Tak čakáte znovu a taktiež nič. Neskôr dostanete nenápadne do schránky upomienku, že ste neboli k zastihnutiu. Podobnú pachuť z čakania a nedočkania sa mám aj teraz. Najprv som dostal oznámenie, že z Berlína bude Sasha Waltz, inak moja obľúbenkyňa, živo vysielať novú kreáciu Exodus. A tak som natešený čakal. To je predsa výhoda nemusieť cestovať, riešiť ubytovanie a všetko ostatné. Krátko pred hodinou štartu sa človek pohodlne usadí k počítaču, či si ho prepojí s televízorom, aby mal veľký obraz. Trochu iná konzumácia divadla, než sa niekde tiesniť, vmestiť sa na miesto, ktoré určuje lístok a nakoniec po všetkej námahe a ceste zle vidieť cez veľkú hlavu predo mnou. Začalo to sľubne, ale postupne sa mi zdalo, že sa nielen kameramani, ale aj pani Waltzová zamotala do tejto témy, s pohľadom na utečeneckú krízu, nanajvýš aktuálnu. Diváci ako pozorovatelia prechádzali scénou Radialsystému, legendárnej berlínskej tanečnej scény a pozorovali tanečníkov natlačených v priehľadných plexisklových akváriách ako exponáty.
„Od čoho by ste chceli utiecť?“ A: „Čo je pre teba utópiou?“ Tieto, ako aj iné otázky nastoľuje choreografka ako dve počiatočné otázky, na ktorých spolupracovala so svojimi dvadsiatimi siedmimi tanečníkmi (medzi nimi aj Čech Jiří Bartovanec) a tentokrát aj spolu s divákmi, ktorí sa museli zapájať. Trojhodinový spektákl priniesol mnoho nádherných výtvarných obrazov(sklenená kocka, scéna s lanom), na ktoré sme u Sashy zvyknutí, a na ktoré sa tešíme. Ale celkovo ťah večera trochu kríval a príliš sa prepadal do akejsi performancie, ako do silného svojbytného tvaru. Ono mať na jednej úrovni podlahy divákov aj umelcov, má predsa len svoje úskalia a ukočírovať takúto živú scénografiu nie je jednoduché. Práca s priehľadným sklom, diváci, ktorých tanečníci vedú ako živú reťaz, aby prešli imaginárnou bránou, záverečné intímne dueto, či rozkošná a strhujúca Charlotte Engelkesová ako veľká herečka i tanečníčka znovu s veľkým, výborne traktovaným monológom. Len dvadsaťsedem tanečníkov je skôr animátormi, performermi, výtvarnými objektmi, než aby predviedli strhujúci tanec. Výborne ale zvládajú a navigujú divákov, ktorí nemajú žiadne stabilné miesta. Škoda. Súbor Waltzovej dokáže nadchnúť a predviesť úžasnú energiu i modernú tanečnú techniku a úžasné stotožnenie sa so svojimi postavami.
Neviem, prečo sa mi zdá, že čím ďalej viac tvorcov neverí tancu. Druhý príklad. Fínsky národný balet pokračuje v isto divácky obľúbenom streamovaní svojich predstavení. Tohtoročnú sezónu začal prenos Spiacej krásavice, bohužiaľ, vo verzii Javiera Torresa, ktorý je aj Prahe dobre známy svojimi spotvoreninami klasických baletov. Miesto dôvery v tanec, Torres vymýšľa kde aké fígle na úrovni primitivistu, ktoré majú z Čajkovského a Petipovho chef d´ œuvre vytvoriť asi balet pre celú rodinu od najmenších. Ak sa toto deťom páči, vypchané baletky, aby vyzerali ako tučné, tancujúce srnky či skôr nejaké severské soby a losy, no je to na pováženie. Torresove komické gagy, ktoré pridáva aj tam kde absolútne nepasujú, budú otázkou na úroveň vkusu. Spiacu krásavicu podviesť a urobiť z nej akúsi animovanú verziu je možné. Ale to by Torres musel brilantne ovládať nielen klasickú choreografiu, ale aj svoje doplnky vhodne či súmerne nastaviť k vysokým parametrom. Takto má však stream výhodu, že si divák ušetrí sklamanie. Ak je Waltzová záhadná a tajomná a jej Exodus dráždi a rozboľavuje zmysly i hlavu, pretože každý sme svojim spôsobom utečenci a vyhnanci, tak Torres chce láskyplne dať zabudnúť na hrôzy tohto sveta. Lenže jeho neznalosť remesla, priemernosť v choreografii, úplne slabé vystavanie rolí Catalabutta a učiteľa hudby, to je všetko karikatúra. Nedobrá, nešikovná a nezaujímavá. Michal Krčmář v neslušivom kostýme (ktože ide na lov vo vestičke?) sa snaží ako môže, ale nemôže zachrániť úroveň večera pre dospelého diváka a fajnšmekra. Jeho partnerka je lepšia demi sólistka, ale nie je to štýlovo ani herecky, ani manierou a tradíciou Aurora. Modrý vták nemá ani variáciu a rozhodne má do modrej ďaleko. Štyria nápadníci Aurory z ružového adagia sú neskôr použití aj na jej svadbe, ale vyzerajú dosť obstarožne a zle obsadene. No a tak by sa dalo pokračovať.
Ani umelecká úroveň streamov nie je vysoká. Ak Waltzová pracuje s prvkom náhodilosti a akéhosi naturálneho okukovania, v Helsinkách je to bežný, nič moc režijný koncept vedenia kameramanov.
Očakávania sa nenaplnili. Zase je divák ale o niečo múdrejší, a vďaka týmto úžasným moderným technológiám vlastne bohatší. O poznanie, čo sa deje ďaleko od neho a o výdavky na výlety za kultúrou.
foto: Sasha Waltz & Guests©Carolin Saage
