Primal Matter na Wiener Festwochen

Jedným z vrcholov Wiener Festwochen 2016 sa stal titul Primal Matter. Dvaja interpreti. Dimitris Papaioannou – slávny, možno najslávnejší grécky choreograf, ktorý vzbudil svetový záujem, keď inscenoval otvárací ceremoniál Olympijských hier v Aténach v roku 2004. Už niekoľko rokov vylepšuje svoj aktuálny projekt. Osemdesiatminútové dueto samotného autora s charizmatickým Michalisom Theophanousom. Zdanlivo šokujúce na prvý pohľad. Iste si mnoho divákov kúpilo lístok vďaka naturálnej nahote interpreta. Divadlo sa stále nenabažilo pohľadu na nahých interpretov na scéne. Papaioannou je ale jeden z mála, ktorý dosiahol nielen šok, ale aj ideu a obsah. Možno je to talent, či jeho osobná grécka tradícia drámy. Vystaval autorské predstavenie, ktoré by sa dobre dalo vyložiť aj ako monodráma.

Na bielom pozadí cesty čierne oblečený muž vlečie drevenú dosku. Od čias Krista, ktorý niesol kríž, sa tisíce príbehov stali zhmotnením pripodobenia ľudského bytia mnohokrát nevábnej existencii utrpenia. Via dolorosa. Táto doska – bremeno – vo vnútornom vnímaní oživne. Vyliahne sa z nej človek. Je nahý, pretože jeho koža sa rovná farbe dreva. V tichu, len za vzlykov, ktoré logicky vydáva matéria. Akoby sa Papaioannou rozdvojil, z jeho kríža, z jeho ťažoby, z jeho sizyfovského balvanu sa stal jeho odraz, jeho duša opustila astrálny svet a stala sa fýzis, aby mohol jedinec lepšie pohliadnuť do svojho vnútra. Aj toto je jeden z mnohých možných výkladov. A keď prvých desať minút Papaioannou ako mím a výborný herec skúša preľstiť svoj osud a prekročiť tento tieň, túto svoju ťažobu, rôzne za zachytáva, motá, zasekáva, a kto pozná Bibliu, isto si spomenie ihneď na slová o prechode ťavy uchom ihly.

Hra obrazov pre vyspelého diváka je umocnená fyzickým nasadením obidvoch interpretov, ktorí neodídu zo scény, a výborným výberom Theophanousa, ktorý fyzicky konkuruje najslávnejším hrdinom výtvarného umenia. Zvláštny aspekt obrazov, pohyby, ktoré nezakrývajú nič a v priebehu deja sa podpisujú na tele interpreta, spočiatku môžu rušiť, ale časom sa stanú mystériom, keď sa divák oprostí od svojich logických úvah, eticko-výchovnej dilemy, a prijme telo ako vyššiu inštanciu kozmu, ako symbol, mystérium. Pohlavná pudovosť zakorenená hlboko v meštiackom človeku či jedincovi v priebehu storočí sa otupí pohľadom na telo zo všetkých strán a časom sa divák stane imúnnym. Zároveň však nestratí stud a vkradne sa súcit a v tom je majstrovstvo mixu drámy od Papaioannoua, pretože mnohé scény sú viac než surové a spôsobujú prihliadajúcim až hmatateľnú fyzickú bolesť.

Čo vidíme na Papaioannouvi? Mnoho čierneho oblečenia zakrývajúceho množstvo svetlej kože. Zároveň však vidíme jeho alter ego. Bezbranné, zraniteľné, súčasne však mocné, atletické, hrdinské. Rovné čierne vlasy Papaioannoua pridávajú zlovestný charakter tomuto kúzelníkovi. Je to možný štýl, jeden z takých, aké diváci v osobnom živote, v priebehu života na sebe vyskúšajú a odložia. Spočiatku považujeme svoj štýl za svoju podstatu, dokonalý výraz toho, kým sme vo vnútri, ale posledné chvíle sa nám to môže javiť ako preoblečenie, maskovanie, odpútanie pozornosti za účelom schovať, kým sme. Toto sa tu deje. Jeden sa maskuje a šaškuje, druhý sa odhalil a stal sa nahým vo všetkých zmysloch slova. Pripadá nám najzraniteľnejší, keď stojí pred nami úplne nahý a vidí úbytky a zvyšky rôznych identít, ktoré si skúšal osvojiť: tvar svojej ruky, jazvu na ramene, spomienku na rozbitú hlavu, spomienky na prvé milostné dobrodružstvá, drobné pigmenty na koži zo slnka, materské znamienka ako bozk dávno mŕtvej matky, otlačené stehno, obité kolená, unavené chodidlá, poškrabanú hruď a mnoho ďalšieho, čo si môžeme vyfantazírovať, možno vidieť, možno sa ľakať.

Niekto môže mať hlavu ako smetný kôš plnú odpadkov, niekto zas tvrdú ako drevo. Niekto môže rozsievať kamene, iný zas chlieb. Papaioannou cituje gestá aj manieru, zároveň však nestráca svoj jedinečný presah a obsahovú rovinu podobenstva. Fyzicky pôsobivé choreografické miesta medzi contemporary tancom, fyzickým divadlom, novým cirkusom, pantomímou, všetko bez slov, pretože slová ľudí rozdeľujú, ale emócii a obrazu rozumejú všetci. Kruté obrazy stredoveku ožívajú pred očami.

Obrazy stredoveku, kedy ľudia videli duchov, mali videnia, mysleli si, že s nimi pri večeri sedí Kristus a okolo ich lôžka lietajú anjeli a démoni, sa striedajú s obrazmi extázy tela aj ducha. Renesancia, barok aj šerosvit, osvietenstvo a vojna, skaza a smrť sa rozprestierajú nad naším bytím a venčia náš spánok. My už dnes takéto veci nevídame, veci duchovné, veci mystické. Prečo? – Čo sa zmenilo? Možno predstavivosť minulých ľudí bola aktívnejšia. Ich vnútorný život bol bohatý a tajuplný. Možno zrkadlo konzumu nášho sveta, ktoré nastavuje Papaioannou a ďalší rafinovaní divadelníci, je pripomenutím a prosbou o rozvoj fantázie. Čo tí minulí ľudia? – Celý život videli len tie isté steny svojho mestečka. Deti im prechladli a umreli, v tridsiatke už mali len štyri zuby. Ľudia museli niečo robiť, aby sa otrepali, inak z toho trápenia a nudy zdochli. Takže Ježiš Nazaretský prišiel na večeru, neotrasiteľné autority božstiev, víl a kúzelníčok im pomáhali pochopiť prírodu, dočkať sa jari a znovuzrodenia a v kútoch sa schovávali čarodejnice a škriatkovia. Keď sa pozreli na oblohu, nevideli len slnko, ale niečo dôležitejšie, mesiac sa stal lunou, hviezdy mali tajné mapy zakódované v svojej choreografii a medzi oblakmi lietali anjeli. Fantázia! Papaioannou necháva diváka putovať vlastnou predstavivosťou. Imaginácia! Nájsť znovu schopnosť žiť vo vlastnej fantázii. Nenechať to na zábavnom priemysle, ale vzkriesiť to v nás. Mnohé scény sú humorné a vtipné, mnohé sú rafinované a virtuózne. Vrcholom kompozícií z tiel je novodobé snímanie z kríža s neprirodzene vykrivenými končatinami.

Ešte sugestívnejšia je transplantácia nohy, akýsi akt milosrdenstva a spojenia so svojim ja, keď čierny muž daruje svoje nohy svojmu spolupútnikovi. Chlad a umeleckú licenciu virtuóznej hry poľudšťuje dotyk prírody – voda, umývanie, zelenina, drevo. Onen sonórny charakter zvukomaľby a pitvy, ktorá vedie až k exekúcii, hádky a zmierenie, ostré strihy v stavbe diela, to všetko sú adekvátne divadelné postupy 21. storočia, divadla, ktoré je živé, pretože dokázalo spojiť cesty tradície a na križovatke nastúpiť na cestu, ktorá vedie k obsahu, k imaginácii a fantázii.

 

V textu sú použité citácie z článku autora pre web www.operaplus.cz

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *