Anna Karenina v Zürich Ballett

Anna Karenina Leva Nikolajeviča Tolstého sa od dôb Rodiona Ščedrina a Maji Pliseckej stala ikonickou látkou pre balet. Dielo už spracoval Ratmanskij, rôzni regionálni choreografovia, v tohtoročných baletných dňoch gigant John Neumeier a aj Christian Spuck. Ten urobil výborný ťah, že odhodil dobovo poplatnú hudbu manžela Pliseckej Ščedrina a k ikonickému románu si vytvoril svojbytnú hudobnú dramaturgiu. Dosiahol tak omnoho plastickejšie zachádzanie s dejom v rámci svojej dramaturgie. Kompozície ruských autorov s dominantným klavírom či aj spevom, omnoho lepšie vyjadrujú jemné nuansy duší Tolstého predlohy. Päť rokov pracoval spisovateľ na svojom románe. Spuck rozpráva dôležité udalosti románu bez toho, aby zabŕdol do naratívneho eposu. Jeho inscenácia je skôr poetická než dramatická. Tento tajomný svet medzi plesmi a bálmi, ktoré striedajú tiché bolestné monológy postáv túžiacich po láske, lepšie vyjadruje ruský svet a ruskú dušu.

U ruských autorov je majstrovstvo nielen v zápletke, ale najmä v jemnom pradive, s akým rozkrývajú bôľne duše svojich hrdinov. Dokázal to na stovkách strán už aj Dostojevskij, v svojich hrách Anton Pavlovič Čechov a Tolstoj nie je im nepodobný. Navzdory literárnym formálnym odchýlkam, všetci títo autori javia neobyčajný záujem o záhady duše. Sú básnikmi v próze. Akoby tie brezové háje, vznešené paláce vykladané mramorom, štukou, zlatom a jantárom, široké bulváre, vypolstrované prepychové kočiare, salóny s perzskými kobercami, hodvábne spodničky, cárska majestátnosť a východná orientálnosť, tvorili ideálne pozadie pre drámu duší. Fatálna melanchólia ľudí, prudké poryvy letory ako v prírode, ktorá každý deň mení svoju tvár, tieto premenlivé stavy Spuck zobrazuje v pôsobivej skratke. Žiadna dejová pantomíma, zložité vysvetľovanie charakterov a situácií. Zároveň však postavy nie sú ploské a rozohráva veľkú partiu podľa románu. Anna – Karenin – Vronskij, ale aj Levin s Kity, Oblonskij, Dolly, Betsy. Ako búrlivé kadencie Rachmaninových klavírnych koncertov sa vznáša v žiarivých výškach duša Anny a tak sa dokáže v okamžiku zrútiť do priepasti ako slepý pyšný páv. Chvíľu škovránok, vzápätí čierna vrana. Nekonečnú temnotu javiska ako zákutia ľudského labyrintu v srdci zobrazuje symbolistická scénografia. V tomto univerzálnom priestore prebiehajú vyznania, zrady, okúzlenia, opanovania i rozlúštenie. Trochu nábytku, pár štylizovaných kmeňov briezok, podesta, ktorá sa funkčne mení a malé projekčné plátno pre Petrohradčanov a Moskovčanov. Ako letná búrka sa preženú emócie, aby ich vystriedala vznešená, vlečúca sa nuda prázdnych salónnych klebiet. Snobské dostihy, rušné železničné stanice, kde prichádzajú a odchádzajú húkajúce a fučiace parné lokomotívy vezúce obytné rakve, v ktorých neuspokojené ženy bez lásky cestujú medzi svojimi sídlami a letnými dačami. Hmýriace kufre a batožina, čiperné slúžky a pestúnky, všetky oči na stopkách, každý vidiac každého a poznajúc najtajnejšie prianie. Toto nie je doslovný americký veľkofilm, toto je pre Európana oživená história a tradícia. Netreba barličiek, vysvetliviek, emócia obrazu a pohybu v hudbe vyjadrí najpresnejšie krátke strihy. Túžbu, ktorá strieda strach a výčitky, bariéra z výchovy a blok, túžba, ktorá je mocnejšia než konvencia, túžba, ktorá sa stáva plameňom, ktorý sa stále viac a viac zahryzáva do tých, ktorí raz preukázali malinkú slabôstku. Muži, ktorí radšej veria v satana a rozum, ženy, ktoré veria na lásku a na osud.

Spuck ako hudobný skladateľ komponuje balet, keď dokonale rozohráva monológy viacerých postáv zároveň. Žalostná pieseň v ruskom jazyku, tri postavy tancujúce každá za seba, všetci ale spolu a predsa zrozumiteľne. To sú triá, ansámble, duetá, interlúdiá i dramatické zbory. Rozchody partnerov kvôli nejasným chiméram, vzrušené dopisy ako hlasy sirén, láska s vôňou rozkvitnutých lúk i prepychových briliantov. Spuck zostáva rafinovane neoklasický v pohybovom slovníku, ale jeho kroky plynú pôsobivo z charakteru situácie a emócií. Nečakané figúry a variácie pohybov, blízka súdržnosť partnerského tanca. Nehanbí sa za krásne piruety, či grand jeté, ale všetky tieto tehličky dostávajú v jeho katedrále rafinované miesto a nový význam. Baletná štylizácia mu umožňuje neustále tancovať, nepotrebuje už ani miesta pohybovej výraznosti, ktoré si ako piliere vybudoval Neumeier, aby mu koncepcia držala pohromade. Vlastná hudobná dramaturgia mu umožňuje vďaka krátkym kúskom vyjadriť viacej, než v zdĺhavých symfonických pasážach. Mnohé situácie sú len načrtnuté pastelom, či akvarelom, ale dokážu byť aj úsečne sonórne a dramatické, ako vášnivé milovanie Anny s Vronskim v prvom dejstve. Za Rachmaninova vzniknú až zvieracie inštinkty frustrovanej ženy, ktorá sa však okamžite s obnaženými ňadrami zahanbí a vidí svoju rodinu. Vnútorný boj postáv, rozlietaná chtivosť Vronského, melanchólia a úprimnosť Levina, či hlúposť a nezrelosť Kitty. Neuspokojiteľné ženy, ktoré si žiadajú obeť najvyššiu a nemožnosť harmónie v tomto valse triste, do neba tryskajúca bôľnosť bez akejkoľvek spásy, žiadny pár nemôže byť požehnaný k šťastiu. Rozbité vázy kvetín, ktoré nemožno zlepiť, uschnuté kvety aj na oltári najvyššej lásky, znesvätené koruny, ktoré patriarcha pri svadobných obradoch kladie na hlavy novomanželov. Elégia o tom, že každá epocha si žiada svoje, že aj naša doba si fandí v predstave harmonického a šťastného života. Lenže to je len pretvárka. Molové akordy ako orkán, viac než nebotyčné organy ohlasujú katastrofu a melanchólia je hlboko zažratá v DNA dnešného obyvateľa sveta. Tak ako Spuck kombinuje Rachmaninova s desivými autormi dvadsiateho storočia: Witold Lutostawski, Sulkhan Tsintsadze a Josef Bardanashvili.  Anna, ktorá príde o všetko a Vronskij nepoškvrnený, ďalej si užívajúci svoj gavaliersky životný štýl.

Fantastické kostýmy návrhárky Emmy Ryott doplňujú túto krehkú hru zrkadlenia duší, keď hodváby šiat a delikátne spodničky sa pri premetoch balerín vznášajú vo vzduchu ako jesenné lístie briez. Hlavná balerína Katja Wünsche má svoju úlohu hlboko pod kožou. Od eufórie prebúdzania citu, až po prepojenie sa s Vronskim nielen fyzické, ale mentálne, až k súcitu, ktorý napriek tomu, že je cudzoložnica pôsobí, keď je brutálne odrezaná od svojho dieťaťa. William Moore ako Vronskij nezaostáva a jeho energické pánske tancovanie, všednosť jeho tváre a lichotenia sa strieda s osudovou predurčenosťou. Aj ostatní sólisti vedľa dokonale vybraného a zohraného zboru budia zaslúžený obdiv. Giulia Tonelli ako Betty, ktorá je protikladom Anny, či vidiecky statkár Levin a Kitty – Tars Vandebeek a Michelle Willems. Náročnú partitúru bezchybne diriguje špecialista Paul Connelly, vedľa veľkého orchestra sopranistka a sólový klavír vysokej úrovne.

A záverečné dueto? Čo možno dodať. Čo je to za sila, ktorá núti človeka milovať bytosť, ktorá zradila? – odpustiť a stále milovať. Každú sekundu túžiť ponoriť sa do tejto nízkej bytosti a chcieť ju uniesť k výšinám. Je to oná láska?- Môžete zlomené srdce roztrieštiť na tisíce kúskov a zabudnúť? – Nie, nemôžete. Môžete iba rozsekať svoje slabé telo pod kilogramami železného jazdca smrti. Kvety lásky nevädnú, niektoré môžeme ešte čerstvé priniesť na jej hrob.

 

foto Monika Rittershaus

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *