Od čoho by ste chceli utiecť?“

Začiatok novej divadelnej sezóny mi pripomína čakanie na Českú poštu. Dostanete SMS, že v tom a tom čase vám dovezú balík. Čakáte. Ale nedočkáte sa. Ďalší deň dostanete informáciu, že nastala chyba a balík príde zajtra. Tak čakáte znovu a taktiež nič. Neskôr dostanete nenápadne do schránky upomienku, že ste neboli k zastihnutiu. Podobnú pachuť z čakania a nedočkania sa mám aj teraz. Najprv som dostal oznámenie, že z Berlína bude Sasha Waltz, inak moja obľúbenkyňa, živo vysielať novú kreáciu Exodus. A tak som natešený čakal. To je predsa výhoda nemusieť cestovať, riešiť ubytovanie a všetko ostatné. Krátko pred hodinou štartu sa človek pohodlne usadí k počítaču, či si ho prepojí s televízorom, aby mal veľký obraz. Trochu iná konzumácia divadla, než sa niekde tiesniť, vmestiť[…]

Continue reading …

Romeo a Júlia v Zürich Ballett

Veľký scénograf a zároveň intelektuál Milan Čorba v svojej knihe esejí, kde hovoria spolu Optimista a Pesimista, napísal zaujímavú, radikálnu a krutú pravdu. „Myslíte, že umenie má mať nejaký ctihodný cieľ?“ – pýtal sa Optimista. Pesimista mu odvetil: „V stredoveku umenie slúžilo intelektuálnej a všeobecnej podpore cirkvi. V 19. a 20. storočí slúžilo mýtu pokroku. Dnes neslúži ani tomu, ani onomu, obávam sa, že je predmetom bez obsahu a chýba mu príťažlivosť dogmy či ideológie“. Toto ma napadlo hneď po zhliadnutí Romea a Júlie Christiana Spucka, dvorného choreografa a šéfa baletu v Zürichu. Mnohé súčasné inscenácie si zakladajú na tom, že sa stanú dogmou, jediným možným výkladom, pred ktorým divák s úžasom padne a jeho romantická predstava o diele sa v ére post-postmoderny rozsype na úlomky, či radikálna koncepcia bude[…]

Continue reading …

Matsukaze v La Monnaie

Sasha Waltz vždy v svojich inscenáciách bola až barokovo košatá a bohatá. Jej staršia práca pre slávne bruselské divadlo La Monnaie a samozrejme hosťovanie Matsukaze – opera Toshio Hosokawu (ročník 1955), začína ukazovať tvorkyňu v inom svetle. Viac vnútornú, poetickú, nie toľko efektnú a hravú. Od premiéry v roku 2011 precestovali prestížne divadlá a je vlastne otázkou, čo diváka fascinuje na tejto podivnej opere v tanečnom prevedení so spevákmi –  ako štatistami. Tradičný východný príbeh o dvoch sestrách Matsukaze a Murasame, ich duchoch, kúzelnom háji, hosťovi, morskej vode, vzduchu a svete smrteľníkov i budhistickej mystike. Orientálne vplyvy operu či tanečné divadlo fascinovali od prelomu devätnásteho storočia, avšak znovu do tanečného sveta viac prenikli potom až s Béjartom v druhej polovici dvadsiateho storočia ako súčasť akéhosi oduševneného rituálu. Hudobná[…]

Continue reading …

Tannhäuser v Staatsoper Unter den Linden

Problém dnešných operných réžií je ten; je nutné všetko si vysvetliť? Za prvé režijným výkladom, za druhé autorov zámer? – Čo je to umenie dnes? Medzi starým a novým? Klasickým a moderným? Medzi 2. svetovou vojnou a treťou – tou poslednou? Jedno je isté; pravda neexistuje. Dnešná kultúrna pluralita, či skôr obžerstvo, ktoré inscenátorom dovoľuje robiť si čo chcú, s maximálnou finančnou aj umeleckou slobodou je plodom prítomnosti, ktorá doviedla operu bližšie k divadlu ako nástroju zrkadlenia. Režiséri demonštrujú moc, ktorú opera dnes má. Je táto cesta legitímna? Od gréckych božstiev prišla opera už v 19. storočí k ľudom a ich príbehom, v 20. storočí padla k tým najbiednejším. Dnes ťahá spôsobom dramaturgického myslenia posolstvo[…]

Continue reading …