Svatá Ludmila v Prahe

Katolícke sviatky štrnásteho, pätnásteho a šestnásteho septembra – Povýšenie svätého kríža, Sedembolestnú Pannu Máriu a spomienku svätej Ľudmily, umelecky obohatil festival Dvořákova Praha 2018  slávnostným koncertom dedikovaným tiež ku stému výročiu vzniku republiky, gigantickým oratóriom Antonína Dvořáka Svatá Ludmila. Nádherný počin od festivalovej dramaturgie. Nielen pre enormné nároky  na interpretačnú a organizačnú stránku takého monumentálneho hudobného diela na úrovni trojdejstvovej opery, ale aj pre dramaturgickú pestrosť a logický vzťah príbehu o svätej Ľudmile a Bořivojovi k dejinám českého národa.

Triumfom koncertu je osobnosť dirigenta Jakuba Hrůšu. Po náhlom odchode Jiřího Bělohlávka, je ťažké si predstaviť inú dirigentskú osobnosť pre tento náročný večer. Hrůša má jedinečný druh talentu pre takéto dielo, je totiž dirigentom, ktorého nemožno jasne zaradiť. Sú dirigenti operní a sú dirigenti na koncertné pódium. Hrůša šírkou svojej hudobnej inteligencie a predstavivosti osciluje medzi oboma polohami. Jeho detailná práca, schopnosť vytvoriť s hráčmi, zborom, sólistami svoju víziu, je jednou z mnohých devíz jeho talentu a umeleckých skúseností, ktoré zbiera naprieč dôležitými zastávkami a metropolami vo svete. Nie je ľahké na festival obzvlášť, ktorý má určité limity čo do počtu skúšok, zázemia, zmocniť sa a vtisnúť tvár dielu málo hranému a takto náročnému, akým je mnohovrstevná partitúra tretieho Dvořákovho oratória. Hrůša nestráca ani ťah celku, ani jednotlivosti číslovanej partitúry. Každá pauza, akcent, dôvetok nástrojov po vokálnej slohe je pre neho dôležitý a podstatný. Bohatá zvukomalebnosť s Českou filharmóniou, ktorá skutočne rastie, je úžasný poslucháčsky zážitok. Už len úvodné tri zbory (Květy, jimiž Vesna vábí, Svaté jitro jest, Tříhav, který patří trojí tváří), každý inej nálady má úžasné napätie a nie je prázdnou exhibíciou. Hrůša s vynikajúcimi vokálnymi interpretmi a tu počítam aj zbor aj orchester (kde sa sólové nástroje priam pohrávajú s melodickými linkami), plne rozvíja Dvořákovu nekonečne bohatú melodiku. Dvořák v zdanlivo nie toľko duchovnom diele, nie je to predsa len Stabat Mater či Requiem na latinský liturgický text, toto je skôr opera, však vytvoril českú obdobu majstrovských Bachových Matúšových pašií. O niekoľko storočí neskoršie, s iným výrazom, predsa však verný tradícii. Bohatstvo polyfonických plôch, foriem, oslnivé aj intímne zbory veľmi starostlivo narysované do notovej osnovy. Až je škoda, že poslucháč nemá častejšie šancu dielo počuť, napočúvať si ho a odhaľovať rôzne a ďalšie a ďalšie vrstvy. Duchovný rozmer nášho života, či historického odkazu prijatia kresťanstva českými vládcami, je práve o to vzrušujúcejší, že sa jedná o legendu, či príbeh, a nie a priori o duchovné dielo. Stoja tu ľudia z mäsa a kostí, so svojimi osudmi, so svojim bôľom, či radosťou. Mnohí vyčítali libretistovi Vrchlickému a Dvořákovi, že postavy nie sú plastické. Ale tu je akási osobitá forma splynutia, predsa aj dohra, či medzihra má svoj dramatický účinok, a tak Ľudmila počujúc slová proroka je zasiahnutá jeho silou a božím vnuknutím a celá hudba jej veľkej árie „Ó dovol abych zlíbat směla tvých nohou prach“ tento prerod, akúsi extázu, vytrženie a zásah božieho milosrdenstva aj v sladkosti hudby obsiahnutej ukazuje. „Ó dovol, ó dovol“, je jedna z najkrajších frází sladkosti, ktoré v hudbe môžu byť. Navyše Dvořákova kontrapunktická repetícia, vrelá inštrumentácia umocňujú túto hostinu lásky – agapé, ako prísľub budúceho nebeského kráľovstva. A motív sa niekoľkokrát rafinovane vráti, ako prvý dotyk Ducha Svätého – darcu nového života, ktorého pozemská svadba s Ľudmilou vrcholí v tretej časti v krstu na Velehrade. Gradácia na slová „Kdos muži svatý“, toto nepoznané ešte umocňuje. Tu nie je pohanská modloslužba jasných symbolov a žertiev, tu je vnuknutie myšlienky do srdca človeka, záhada a tajomstvo.

Veľká pochvala patrí dirigentovi, zbormajstrovi, sólistom za veľkú snahu o zrozumiteľnosť spievaného textu. Pritom slová archaickej češtiny, nesmiernej poetickosti Vrchlického básnického ducha nie sú ľahké.

Ústredný part patril Kateřine Kněžíkové. Tá preukázala mimoriadnu šírku svojho talentu a výsostné vokálne majstrovstvo, ku ktorému sa vypracovala. Ťažko veriť, že v uplynulej sezóne triumfuje v Brne ako samopašná Adina v Nápoji lásky a tu na pódiu s nádherne sýtym, vrúcnym sopránom stojí ako veľká česká panovníčka. Kněžíková vyrástla vo vynikajúcu umelkyňu, ktorá dokáže rozoznieť svoj hlas, ktorý zmohutnel a nadobudol plnú farbu, dokáže sa adaptovať v lyrickú i dramatickú polohu, v širokú kantilénu i nuansy jednotlivých veršov a slov. To, že Kněžíková nie je vyslovený dramatický soprán operného delenia je dobre, pretože part Ľudmily je na mnohých miestach značne pohyblivý a to sopranistka skvelo zvláda, ale zároveň v monumentálnych kaskádach nestráca majestátne forte i vladársky fortieľ. Kněžíková interpretuje Ľudmilu ako mladú vášnivú ženu, nie ako neskorší symbol charity, milosrdenstva, či babičku svätého Václava. Tento správny prístup jej dáva možnosti k veľkej vrúcnosti a ľudskej pravdivosti. Nachádza dar viery i dar lásky.

Richard Samek ako Bořivoj I. má od Dvořáka náročný part. Zdá sa spevný, podobne ako tenorové sólo v Stabat Mater, ale je svojim spôsobom veľmi záludný. Samek sa vysporiadal s nástrahami výborne. Jeho svetlý, bel cantový tenor pôsobil uvoľnene a sviežo, jeho okúzlenie Ľudmilou, aj veľká ária Ó cestu ukaž mi, mu vyšla výborne. Druhým tenoristom partitúry bol Ondřej Koplík ako Roľník v prvom obraze. Koplík nádherne doplnil obsadenie(dokazuje, že ani v oratóriu tak ako v opere niet malých rolí) a jeho žiarivý tenor, prostota melodickosti, skoro a capella sprievod, tento pastorálny žiar slnka na pohanských slávnostiach skvele otvorila drámu. Svatavu stvárnila s krásnym altom Alena Kropáčková, ktorej veľká chvíľa nastala v tretej časti v speve k svätému duchu, ktorý zakľúčil mních Ivan a tá sa jej nevydarila.

Jedným z triumfov obsadenia je slovenský basista Jozef Benci, ktorý českému publiku nie je toľko známy, a ktorý preukázal veľký zmysel pre interpretáciu dvořákovskú. Jeho nádherný bas, po niekoľkých generáciách akoby nadväzoval na slovenské nádherné operné hlasy, v basovom obore na dnes zabudnutého fenomenálneho Sergeja Kopčáka. Benci z niekoľkokrát opakovanej vety svojej veľkej árie „Jedno je světlo, jeden je kříž“, vybudoval úchvatnú áriu. Jeho zemitý a hlboko uhrančivý pustovník Ivan je úžasne živý aj na pódiu koncertnej sály bez kostýmu či rekvizít. Benci bravúrne zvláda široko napísaný part od hlbokej polohy profondo až po extatické výšky svojho božieho muža. Ku cti mu slúži aj brilantná znalosť partu, že neloví tóny v parte, ale díva sa na publikum a spieva im.

Televízni diváci mali šťastie vidieť detaily na dirigenta. Sledovať pána Hrůšu je mimoriadny pôžitok. Nielen, že oproti starým bardom vyzerá krásne a až športovo vo výbornej kondícii, ale jeho tvár hrá úsmevom a mimoriadnym oduševnením. Nie je hercom veľkých gest, ale barometrom vnútorného pôsobenia vnútorných síl a emócií.

Prevedenie na festivale ukázalo aj ďalšiu bolesť, a to absenciu koncertnej sály, kde je dostatočne veľké pódium pre potrebný aparát hráčov a zboru. Idea zapojiť externé zbory tak nemohla byť dotiahnutá, pretože masa spevákov z celej republiky spievala pred Rudolfínom. O čo zaujímavejšie by bolo mať celý vokálny aparát v sále. Veľmi pôsobivý bol dôraz na spoločnú minulosť Čechov a Slovákov. Obidve štátne hymny v úvode, či sólisti reprezentujúci obidva národy. Je otázka, či štyridsaťročná komunistická éra spôsobila, že národným dielom je Libuša a Svatá Ludmila je skôr raritou. Či je to obraz hlbší a zložitejší? Je symbolické, že Sedembolestná matka Božia, onen obraz Piety, matky, ktorá drží v náručí svojho mŕtveho syna, je sviatkom vedľa sviatku mučenice Ľudmily. Dve matky, jedna porodila nebeského kráľa, druhá kráľa českého. Dve ženy, ktoré poznali strasti i šťastie údelu pozemského bytia a dočkali sa glorifikácie a slávy. Dve ženy, dva veľké vzory pre dnešné matky aj ich deti. Pretože tak ako Dvořák v závere Hospodine, pomiluj ny!, premieňa v univerzálne Kyrie eleison, tak sa malé dejiny národa pri Vltave zmenili v dejiny európske, a tak aj viera či kresťanstvo, či už sa to niekomu páči či nie, premieňa človeka tak ako umenie v niečo vyššie, vznešenejšie a krásnejšie. Niekoho, kto sa dotkne večnosti. Tak ako v súvislosti so svojím oratóriom napísal Dvořák sám: „kdysi celá Evropa hleděla na náš národ s obdivem a že snad zase pro nás opět nadejde doba slávy a že, ač malý národ, že přece dovedeme ukázat, co jsme byli a co jsme a budeme!“

 

foto: Martin Divíšek

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *