Spiaca krásavica vo Wiener Staatsballett

Spiaca krásavica, je kongeniálne dielo, kedy sa v novej prepracovanej forme stretol choreograf a skladateľ. Navyše skladateľ génius, bez toho, aby sme podcenili dovtedajších autorov ako Ludwig Minkus či Cesare Pugni. Odvtedy sa už takáto tvorivá dvojica často nestretla. Napadá ma len Balanchine a Stravinskij pri Agonovi a John Cranko s Benjaminom Brittenom v Princovi zo zeme pagod. Samozrejme Luskáčik, či od Glazunova monumentálna Raymonda sú tiež krásne tvorivé spolupráce, ale Spiaca krásavica čo do nuáns nemá konkurenciu. Detailný scenár a scénosled, charakter, takty, dĺžka, tempo a mnohokrát i prianie ohľadne zvuku, čiže inštrumentácia. V pozoruhodnej inscenácii Petra Wrighta, ktorá má už čo-to za sebou (bola to štyridsiate siedma repríza), obrovský priestor dostáva práve hudba. Wright sa vyhýba akémukoľvek kráteniu, takže baletný večer s dvomi prestávkami trvá ako opera, viac než tri hodiny. Keby sme mali merať presnejšie: Prológ okolo 35 minút, 1. dejstvo 30 minút, 2. dejstvo ďalších 30 minút a 3. dejstvo skoro 45 minút. V prológu a v prvom dejstve sa striktne drží Čajkovského scénosledu a poradia hudobných čísel. V treťom dejstve prihliada aj ku koncepcii Ďagileva (Aurorina svadba, 1922). Samozrejme ale nechýba číslo 1-b Marche de salon, za číslom 2, ktoré je entrée víl nasleduje pokračovanie 2-b Scène dansante, v prvom dejstve na narodeniny Aurory po Introdukcii 5-a, pokračuje aj 5-b Scène des tricoteuses.

V druhom dejstve po rozsiahlej predohre, scéna 10-b Scène de la chasse royale i ďalšie číslo Colin-maillard a vyberá aj z bloku tancov dám a družiny č. 12 Danses des demoiselles nobles. Nechýba veľká scéna, v partitúre označená ako Panoráma či záverečná Apoteóza. Hudobné hody v dokonalej zvukovej nádhere predviedol orchester Viedenskej štátnej opery pod taktovkou Fayçala Karouia. Fascinujúca kvalita zvuku aj akustiky, dramatické cítenie hudby s ohľadom na jej symfonický rozmer i agogické cítenie s choreografiou. Napríklad v druhej variácii Aurory v 1. dejstve dirigent fantasticky delil frázy a vystaval dramaturgické oblúky k záverečnej brisknej kóde. Orchester znel skutočne nádherne monumentálne, žiarivé dychy sa vznášali svojou oceľovo sonórnou nádherou nad lyrikou sláčikov a drevených nástrojov. Sýta inštrumentácia v orgiastických pochodoch a ouvertúrach znela až ako fascinujúci zvukový organ. Zároveň nechýbalo hranie so sólovými nástrojmi a o husľovom sóle a dialógu s violoncellom, to nie je možné opísať. Nádherný hudobný zážitok, ktorý by možno vystačil ako koncert aj sám.

Čo je zaujímavé, je klasický Petipa, ktorého Wright modifikuje. Poznateľné je to hlavne v port de bras. Vysoká a strohá kultúra port de bras je tu nahradená omnoho vášnivejšími a rafinovanejšími zmenami. V piruetách nezostávajú ruky v rovnakej pozícii, ale s rotáciou sa viac otvárajú, zatvárajú, zdvíhajú a klesajú. Šťastne je urobená aj pantomíma, ktorá je v prípade dvoch víl ako charakterných rolí veľmi podstatná. Veľmi sympaticky Wright choreografuje aj tanec Karkulky s vlkom, či mačacie prekáranie Mačky a Kocúra. Vo veľkom Pas de deux Modrého vtáka ešte viac zdôrazňuje kontrasty medzi pomalými promenádami v póze a allegrovými pasážami s brio technikou. Snáď len putovanie dobrej víly s princom zostarlo.

Zaujímavé sú aj drobné zmeny: napríklad oproti dobre známej parížskej verzii Nurejeva, kde hektickosť Ružového adagia Wright naopak graduje zvodnou pomalosťou a vláčnosťou. Odbúral z neho priateľky, ktoré v diagonále pomáhajú Aurore k opore v panchée a sústredil sa na hlavnú hrdinku. Nezabudol na také detaily ako v divertisimente 3. dejstva, aspoň výtvarne doplniť z plejády Perraultových postáv do zboru ďalšie rozprávkové dvojice, ako boli v svetovej premiére v Mariinskom divadle (1890). Čo je jedným z výrazných interpretačných názorov a oddialením sa práve od svetovej premiéry je skutočnosť, že i zlú vílu Caraboss interpretuje dámska balerína. Osudovým momentom bozku, ktorý prebudí spiacu, skutočne dramaturgicky vrcholí dovtedajšie javiskové dianie a práve tento bozk zničí i Caraboss. Zaujímavým detailom je koncepcia princa, ktorý sa síce volá Florimund a nie Desiré, ale už po love v svojom entré je akýmsi melancholickým nespokojným nasledovníkom Siegfrieda z Labutieho jazera a nielen banálnym princom. Celkom výrazne odmieta povrchnú snúbenku a cíti akýsi vnútorný nepokoj. Tým je veľmi logicky a psychologicky uvážlivo vysvetlené jeho náhle vzplanutie k Aurore, ktorú vďaka víle vidí vo sne.

Predstavenie 24. februára malo zvláštnu náladu. Od energických krstín princeznej, kde dominovali hlavne baleríny v rýchlych variáciách zo šestice, cez precízne a sugestívne interpretky víl (Carabosse Ketevan Papava, Orgovánová víla Dagmar Kronberger), až po oný slávny východ Aurory, na ktorú divák čaká viac než hodinu. Nina Poláková ako Aurora predviedla oslnivé entrée. V allegrovom tempe dotiahla všetky figúry k dokonalosti a hlavne svojimi vysokými a oslnivými pas de chat plávala priestorom. Ružové adagio dalo oslnivý vrchol. Poláková v ňom vedľa roztomilej dievčiny predviedla vrcholy svojej baletnej techniky. Vedľa oných slávnych miest, na ktoré číha divák znalý remesla, jej to Wright ešte skomplikoval, pretože akoby úkladov o jej balance nebolo dosť, v rôznych kľúčových a hudobne vhodných momentoch doplnil dramatické zastavenia, kedy interpretku Aurory núti zastaviť sa v pozícii Sur le cou-de-pied. Poláková je však brilantná. Pri výmenách gavalierov pomaly a majestátne zmenila ruky do tretej pozície a tancovala ďalej. V kritickej variácii, ktorá nasleduje po tanci priateliek, Poláková opäť predviedla vrcholnú formu, pomalé miesta precízne s ostrými nohami striedala s vysokými arabeskami a furioznou rondou.

Potom sa pichla o vreteno a zaspala. Zámok obrástli šípkové kríky, padla opona a pred ňu vyšiel akýsi muž, ktorý oznámil, že nasleduje vynútená prestávka. Slečne Polákovej sa urobilo náhle zle, chce v predstavení pokračovať, ale prosí o prestávku. Diváci šumeli a rozutekali sa. Po dvadsiatich minútach sa na zvonenie vrátili do hľadiska a dozvedeli sa, že Nina Poláková v predstavení nemôže pokračovať a že v ďalších dejstvách ju zaskočí Liudmila Konovalova. Práve tieto ľudské momenty činia divadlo zvláštnym miestom, keď ilúziu dokonalosti, nesmrteľnosti a skoro božskej emanácie vo výkonoch popredných umelcov, zasiahne akási ľudská krehkosť.

Liudmila Konovalova predviedla profesionálny výkon. Rola Ruženky jej sedí, je poeticky romantická, detsky rozprávková a technicky brilantná. So Sylfidou je to jej druhá profilová rola na scéne Viedenskej štátnej opery. Denys Cherevychko je technicky vynikajúci tanečník, potvrdil to zatiaľ v poslednej premiére v Etudách. Bohužiaľ, nie je to typovo princ. Predchádzajúce dva predstavenia tancovala pohostinsky baletná star – Matthew Golding. Nemenej i po zmene Aurory Cherevychko predviedol oslnivé variácie, hlavne tú extrémne dlhú v Grand pas de deux. Akýmsi ideálom večera sa stala dvojica v sprofanovanom Pas de deux Modrého vtáka. Davide Dato a mladunká Natascha Mair, ktorá v januári triumfovala ako Maria v Luskáčikovi, predviedli brilantný výkon. Ekvilibristické technické vrcholy, žiadne prepady v problematických miestach a akúsi vnútornú radosť z tanca. Tanečníci tvoria krásny pár, ladia spolu a zároveň sa dokážu prezentovať vo variáciách.

Na záver by som rád ešte raz vyzdvihol obidve víly. Šokujúcou premenou z vášnivej femme fatale na krehkú Orgovánovú vílu prešla Dagmar Kronberger. Jej prostá poézia s akou sa pohybovala, spôsob pantomímy i vnútorného prežitku, akási ľudská sympatia a osobnostné svetlo skutočne nútilo veriť, že aj netancujúca postava je víla. Vášnivá Ketevan Papava to ako Caraboss mala ľahšie, ale i tá neskĺzavala k patetickosti, k okázalým gestám, ale vierohodne vystavala pomstychtivú vílu, predovšetkým ako reálne krutú ženu, hnanú psychologickými motívmi k svojej kliatbe. Vhodnosť obsadenia týchto dvoch stále aktívnych a uznávaných umelkýň do týchto rolí potvrdzuje nielen to, že „niet malých rolí“, ale aj to, že i charakterové roly musia mať nielen typovo vhodných, ale i remeselne a osobnostne zdatných interpretov.

Wright na svoju dobu prekvapivo viac vrstevnato inscenuje príbeh. Nie je to len baletná feéria, je to aj podobenstvo. Plné skrytých inotajov a možných výkladov. Dan Brown by mal zo symbolov scénografie Philipa Prowseho určite radosť. Na krstinách princeznej vztýčený obelisk a za ním zlatý slnečný kotúč, blikajúce sviece v barokových svietnikoch až sakrálneho charakteru k svetskej pompe kráľovského dvora. Všetky tie architektonické voluty a filigrány. Čo je na scéne zaujímavé a nevídané nie je jej veľkorysosť čo sa týka stavby a architektúry, ale spôsob, akým tvorcovia mysleli. Ak sme v balete zvyknutí, že sa všetko koncipuje frontálne, aby boli zachované zo strán všetky možné cesty pre corps de ballet na scénu, Wright a Prowse po stranách scény postavili ďalšie dva architektonické oltáre, ktoré pôsobivo obmieňajú. Takže aj divák sediaci v postranných lóžach má úchvatný vizuálny zážitok. Oltáre so sviečkami sa v prvom dejstve zmenia na balkóny záhrady s barokovými balustrádami, ktoré obrastajú popínavé rastliny a do celej hĺbky javiska vedie táto vyvýšená cesta, z ktorej sa prizerajú dvorné dámy. Farby scény v odtieňoch medovej, zlatej, bronzovej odrážajú svetlo a pôsobia ako mystický priestor, v ktorom súperí dobro a zlo a láska zvádza večný boj o zlomenie zlej kliatby.

Zaujímavý detail aj s ohľadom na to, že meno hlavnej hrdinky Aurora znamená zornička. V odtieňoch zlata a teplých farieb sú koncipované aj prepychové kostýmy, ktorým reprízy trochu ubrali, ale aj tak sú plné invencie, efektne ilustrujú pohyb interpretov a sú dotvorené excentrickými účesmi. Pompa inscenácie to sú vlajkonosiči so zlatými zástavami a insígniami moci, deti ako pážatá, ktoré neustále prenášajú symbolické artefakty venované vílami novorodencovi. Vrcholom pompy je trón, ktorý na ramenách nosia pochopy Carabosse a tá z dobrých dvoch metrov v čiernej barokovej róbe prichádza zvestovať smrť.

Z tohto vychádza vzrušujúci motív svetla. Celá scéna odráža matný lesk a žmurkajúce svietniky obrovských rozmerov ožarujú scénu Prológu a všetkých prichádzajúcich v extravagantných chorovodoch a nástupoch neustále sprevádzajú lokaji so svietnikmi. Keď láska zvíťazila nad smrťou a sto rokov uplynulo, sme svedkovia slávnostného osvetlenia paláca krištáľovými lustrami. Doba, rozum víťazí. Možno aristokratické cnosti a potuteľné tete a tete za svitu sviečok skončili a i keď láska slávi svoj triumf, už nič nebude také mystické, pretože všetko ožiari ľudský duch stelesnený pokrokom a rozumom. Staré poriadky nahradia nové. Manželia sú viac než kráľovským párom dynastie, sú sympatickými mladými ľuďmi, ktorí zavedú nové poriadky.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *