Jenůfa v La Monnaie

Len málo režisérov dnes, okrem tých s už zaregistrovaným patentom,  dokáže vytvoriť nový štýl inscenovania. Zvykli sme si na Wilsona, Carsena, Kušeja, Bieita, na staršiu generáciu dnešných operných deduškov. Alvis Hermanis tvorca zázraku malého činoherného divadla v rodnej Rige (Jaunais Rīgas Teātris) sa cez slávne činoherné domy západnej Európy dostal do hľadáčika progresívnych operných intendantov, a tak sa dostal až k opere. Len máloktorým činoherným /operným/ režisérom opera skutočne svedčí trvalo. Je to skôr otázka titulu. Hermanis je však unikátny tým, že tak ako ku každej činohre, tak aj ku každej opere pristupuje bez bremena svojho štýlu. Začína odznova, hľadá so svojím týmom ideálne riešenie. Tak, ako k nemu postavy a ich vzťahy a príbeh hovorí. Zároveň však samozrejme má svoje podhubie, ktoré adekvátne titulu, v práci vyviera.  Ak som v úvode spomínal vytvorenie štýlu inscenovania, tak práve Hermanis pre Jej pastorkyňu v slávnom bruselskom Mannaie vytvoril úchvatný kľúč, ktorý sa stáva aj štýlom. Výborne sa hodí k Jenůfe, pretože práve Janáčkova geniálna skratka, kedy udalosť nadväzuje na ďalšiu udalosť a dej sa nezastavuje ani áriou, či zborom, a tak nemôže jednotný scénograficko  konceptuálny model nudiť. Hermanis je sám sebe aj scénografom, a tak vedie rozpravu medzi funkciou režiséra a výtvarníka. Pre Jenůfu postavil tri poschodia na scénu. Prízemie slúži pre spevákov. Sú vpredu skoro na proscéniu a tak majú rýdzi kontakt s publikom a aj výborné akustické pole pôsobnosti. Aj keď je úzky pruh scény malý, poskytuje práve ideálne ihrisko pre hru vzťahov a drámu. Postavy sú blízko, hrajú spolu, nemajú kam utiecť, nemajú možnosť schovať sa za kulisy, nábytok, rekvizitu. Sú tu sami a zároveň spolu ako v antickej dráme. Aby ešte znásobil klaustrofobický účinok moravskej dediny, kde každý na každého vidí, zmenšil portály scény maľbami v štýle pražskej secesie a Muchu. Majú svoje telo, hlas, kostým, gesto. Práve gesto štylizované až k tancu, folklóru, akémusi archetypu symbolu rúk, pohybov hrá v Hermanisovej Pastorkyni dôležitú úlohu.  Druhé poschodie je určené úchvatnej tanečnej skupine dievčat, ktoré na melodickú Janáčkovu hudbu tancujú v rade. Na melodické vlny, ktoré môžu pripomínať lán zrelého obilia pre Buryjov mlyn, mlynské koleso, zvuk mletia, oblohu moravskej vrchoviny, sa tanečnice formujú, preskupujú, rytmizujú, úchvatným spôsobom, tvoriacim akúsi obrazovú hudbu, ktorá znie z orchestriska. Tretie poschodie, ktoré zakrýva opona slúži regrútom a dedinčanom. Ako kultúrny dom, či tribúna antického amfiteátra, kde zbor komentuje a rozpráva. Kde je očami.

Druhé dejstvo prináša zásadný obrat a šok. Poetická krása prvého dejstva, prepychové kroje bohaté na krajky, moaré, kohútie perie, perly, výšivky, háčkované čipky, bohaté nadýchané rukávy, spodničky, lajblíky, čepce, party, živôtiky, kordulky, zásterky, je preč. Tak ako v Janáčkovej dráme sú postavy demaskované. Idyla sadu či záhrady vedľa mlyna je preč. Hermanisova obľúbená činoherná poetika všednosti tu triumfuje v izbe Kostelničky, českému divákovi s dobre známym zariadením. Stará chladnička Calex, plynový sporák (ktorý funguje), nábytok, sväté obrázky, prkotiny, výzdoba z čínskeho obchodu. A kvarteto postáv odhalené až so špiku kosti. Jenůfa sediaca na parapete pri zamrznutom okne a zoschnutom rozmaríne v kvetináči, Kostelnička pracujúca v kuchynke. Nemanželské dieťa, predmet sporu, hriech, tu leží na posteli s červenou pletenou čiapočkou.  Opulentné slovanské kroje vystriedala bezútešná všednosť. Kostelnička márne vkladá vlastného syna Števovi do náručia. Kríza sa prehlbuje, dráma speje k svojmu klimaxu. Čo urobiť, aby to bolo správne? Ako zachrániť životy? Pre západnú Európu krojovaný charakter predstavuje nový impulz exotiky. Tak ako všedná krása izbičky, v sépiovom opare ako z Tarkovského filmov, predstavuje (ne)predstaviteľnú biedu či chudobu. Keď už si divák privykol na túto bezútešnosť, je tu geniálny obraz, jeden z najkrajších v storočných dejinách inscenovania Jej pastorkyne! Prebudená Jenůfa hľadá v izbe svojho Števuška, a on zatiaľ, ako v chladnom rybníku držaný tanečnicami v bielych krojoch ako rubášoch zubatej, sa vznáša v snehovej víchrici za oknami. Jednoduchý nápad výrazovými prostriedkami privedený k emotívnemu vrcholu. Magický realizmus tak vlastný týmto východoeurópskym režisérom a výtvarníkom, pretože má korene v dlhej histórii našich a východných krajín. Realisticko imaginatívne je aj slávne finále druhého dejstva so strašidlami Kostelničky. Zatiaľ čo Jenůfa od pasáže „A co Števa?“, neuroticky skladá na posteli šatôčky mŕtveho chlapčeka, Kostelnička s požehnaním k svadbe jej ich berie a hystericky ich schováva do mrazničky. Ďalší z napínavých Hermanisových obrazov.

Tretie dejstvo je v štýle prvého. Problém bol vyriešený. Hriešne dieťa je mŕtve, bude svadba, všetko bude v poriadku. Postavy sú znovu krojované, odľudštené, hrajú  svoj status quo a pretvarujú sa. Tretie poschodie slúži ako miesto pre dedinčanov, ktorí ako súdna porota sledujú súd s Kostelničkou. Stiesnenú atmosféru vynúteného sobáša znásobujú poznámky príchodiacich, a mŕtve dieťa, ktoré sa ako výčitka ocitá v náručí svojej matky. Záverečný obraz s harfou, Jenůfou v čiernom so svadobnou partou, bielymi družičkami s kvetinami a rozkvitajúcimi lístkami, ktoré tvoria korunu tohto idylického obrazu, kde život a jeho mocná sila slávi svoj triumf, je jedným z najkrajších záverov tejto opery. Uvidíme, kto ho prekoná nabudúce.

Sally Matthews (Jenůfa) ale hlavne Jeanne-Michèle Charbonnet ako Kostelnička Buryjovka trpia akousi chorobu hlasu. Či to robí čeština, či náročná Janáčkova partitúra ich hlasy pôsobia veľmi hutne a ťažko.  Zdolávať frázy, ktoré stúpajú dohora je pre nich dosť obtiažne. Charbonnetová navyše vo vypätých tónoch ako „b“ či „hes“ je pod tónom, a hlas forsíruje do expresívneho vyznenia. V kantiléne tón narušuje priveľké vibrato. Niektoré frázy jej úplne uletia a nemá ich pod kontrolou („Moji dceru radostnou…“,“ Tys Bože to věděl, že to nebylo k snesení“, „Aj na mne spasitel pohlédne“ ).  Či už dirigent Ludovic Morlot ju nútil k výkrikom, zvolania ako „ vidíte ji Kostelničku“, „jakoby se smrt načuhovala“, sú na hrane. Pre divadlo typu Monnaie je to podivný výber spevákov, ktorí sú síce typovo dobrí, vynikajúci herci, ale vokálne to rozhodne nie je prvá liga. Širokým tónom a ťažkým sopránom Jenůfy stráca napríklad „Zdrávas královno“ onú Janáčkovu durovú sladkosť. Orchester Morlot tiež nevedie k mimoriadnemu výkonu. Janáčkove dramatické zvuky, farebnosť, inštrumentálna rafinovanosť zanikajú. A tak najlepšími sú Charles Workman (Laca Klemeň)  a Nicky Spence (Števa Buryja), až na pár chýb hlavne vo výslovnosti.

Hermanisova Jenůfa je úplne nový štýl inscenácie. Medzi množstvom pokusov o Janáčka v dnešnom opernom svete, jeden z najkrajších. Dominancia hudby, sila drámy a Janáčkovej roky nedocenenej hudby sa tu snúbi s výtvarnou krásou.

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *