Bajadéra vo Finnish National Ballet

Bežná repríza Bajadéry vo verzii Natália Makarovej na scéne Fínskeho národného baletu sa stala baletnou oslavou. Nikiu stelesnila primabalerína Svetlana Zakharovová jej milenca Solora Michal Krčmář.

Nikia sa Zakharovej nesmierne hodí. Jej typu veľkej baleríny s dlhými vláčnymi líniami v arabeskách a skokoch, vycibrenej efektnosti techniky. Kontemplatívna chrámová tanečnica sa stretáva aj s jej chápaním baletného herectva, chladným a odosobneným výrazovým herectvom zbaveným od maniery či emotívnej výbušnosti, postavenom na precíznom vyjadrení charakteru celým telom. Vycizelované nuansy a tanečné majstrovstvo robia z tejto Nikie ohromný zážitok štýlovo vyhranenej interpretácie slávnej baleríny, ktorá v Kráľovstve tieňov nemá žiadne technické limity. Jej port de bras a celkové uchopenie gesta ako tradície klasického baletu tu slávi dokonalý poetický triumf. Jej dlhé ruky obzvlášť pôsobivo vynikajú v krížených pózach v svadobnej variácii, kedy sama pre seba tancuje tento obradný tanec na zásnubách neverníka. Nedíva sa nikam konkrétne, už nebojuje s Gamzatti, nevyčíta Solorovi nič, ona sa modlí sama k mocným bohom svojej viery, aby ukončili jej život, ktorý stratil zmysel. Viera už nie je prostriedok spásy, vykúpenie môže nájsť len smrťou, čo sa jej aj splní. Jej modlitba je vyslyšaná.

V helsinskej verzii nekončí variácia oným rozšafným hudobným finále, ale logicky graduje k allegrovej pasáži štýlovo zovretejšie (túto verziu urobila prvýkrát v ABT, v Royal Ballet nie). Zakharova je najpravdivejšia vo chvíli smrti. Zrazu odkladá masku zbožnej služobníčky božstiev, tak ako si uvedomuje vlastnú smrteľnosť. Makarovej brilantne vystavaná mizanscéna, s plným napätím sa presekne v pohľade Nikie ku Solorovi, ktorý na prianie Maharadžu slávnosť s jeho dcérou opúšťa. Jej ľadová krása a oduševnená zbožnosť sú vynikajúcim protikladom a pancierom, ktorý ju zrejme dlho chránil pred plameňmi horúcich vyznaní mladého mužného vojaka Solora. Proti mužnej sile a erotickému vyžarovaniu Krčmářa ju však ani chrámové litánie a asketizmus neochránili. Spojenie týchto dvoch rozdielnych typov logicky musí vyústiť do tragického finále.

Zakharovej muzikalita, stavanie arabesiek či atitúd, výdrž a balance, celkový aplomb určujú široký rozmer kňažkinej bytosti tak, ako choreografická partitúra, hudobná zložka či výtvarno. Krčmář sa k nej hodí nielen fyziognomicky a vzhľadovo, ale aj v nesmiernej usilovnosti po dokonalosti javiskového vyjadrenia. Nesmierne elegantný, vyvážený, nijako nie hektický a vznosný prezentuje dedičstvo klasického baletu. Svoju fyzickú silu výborne uplatňuje v partnerskom tanci a zdvíhaných figúrach. V 21. storočí Solora posúva cez hranice – pre mnohých tanečníkov takejto konštitúcie nedosiahnuteľných – ku ekvilibristickým tanečným figúram. Jeho force je obdivuhodný a zároveň je jeho technika krištáľovo čistá. Bez jediného zakolísania zvláda obávané variácie. Mimoriadny dojem zanecháva jeho herecké uchopenie Solora. Úprimný prežitok v intenciách klasického baletu, s poľudštenou pantomímou a srdečným vyjadrením, činí jeho hrdinu uveriteľným a človečenským. Hrá nielen choreografiou, gestom, ale aj očami a tvárou, no emócia nevyviera z nacvičeného opakovania, ale z prežitku. S pribúdajúcimi skúsenosťami sa Krčmářovo port de bras stáva ešte mäkším, plastickejším, mimoriadne prirodzeným a tým okúzľujúcim. Veľmi dôsledne vedie postavu príbehom s akýmsi hmatateľne autentickým pochopením. Oproti stretnutiu pred chrámom a obavám z priania Maharadžu vo chvíli, keď sa pomaly otáča ku Gamzatti, akoby ho jej krása spaľovala a ožiarila ako slnko, zrazu nutne chápeme, prečo chce vymeniť skoro mystickú bajadéru za ženu femme fatale.

U mnohých predstaviteľov Solora je pas d’action vrcholom. U Krčmářa tiež, ale v Kráľovstve tieňov príde ďalší vrchol v jeho absolútne bezchybnom technickom tancovaní. Emocionálny vrchol prichádza aj v krásnom Makarovej pas de trois v epilógu. Krčmář po stretnutí s Nikiou v bezčasí, s prosbou a výčitkami svedomia zvádza svoj boj. Jeho nechuť k svadobnému obradu, jeho vnútorná premena sú až psychoštúdiou a drámou jedného muža. Žiadny detail tanečník nezahodí; napríklad oné herecké miesto v adagiu pas d’action, kde si zrazu spomenie na Nikiu a ruky prirodzene povýši do gesta, ktorým sa znázorňuje Bajadéra, a priamo do jeho spomienky vkĺzne Gamzatti do promenády. Ešte pôsobivejšia je invokácia smrti v úvode II. dejstva. Krčmář nestavia na vonkajšom efekte vodnej fajky, ale na svojich výčitkách. Posledný pohľad očí Nikie ho spaľuje, a on hľadá oázu. Toto prianie sa mu vyplní, keď ho vôľa sudby privádza do ríše tieňov. Tu má jeho pohyb úplne novú výrazovú kvalitu.

Vedľa éterických tieňov aj on je len tieňom toho mužného lovca v svete živých. Jeho vzdušné skoky, nesmierne vysoké, vysoké relevé, akési zastavenie v skoku na sekundu, či vedenie pracujúcich nôh napríklad v renversé, to všetko je iný Solor než ten, ktorý bol v balete doposiaľ. Jeho telo dýcha zároveň s Nikiou v obávaných duetách. Spôsob, akým odchádza do zákulisia za Nikiou, je celkom abstraktný v rovine odfyzičtenia sa. Zároveň sa mu linka nezlieva. Pribieha vydesený do údolia tieňov, ale vidina Nikie ho uspokojuje. Korí sa jej, potom, keď zmizne, ju hľadá. Dlhé akordy poklôn v kontraste voči hektickému behu krátkeho stretnutia milencov vytvárajú aj vďaka dirigentovi, ktorý cíti orchester spolu s tanečníkmi, mimoriadne účinné napätie. Už dlho som v scéne so závojom nevidel také efektné a precízne tour en suite a piruety. Zakharova nemá limity, tak ako jej entrelacé vo variácii je ako z iného sveta. Vďaka českému tanečníkovi v zvíhačkách pláva priestorom, pretože Krčmář ju zdvíha akoby až k vrcholkom Himalájí. Dramatickým vyústením Solorovej tragédie v podaní Krčmářa je svadobný obrad, kedy sa všemožne snaží nájsť východisko zo svadby s rivalkou Nikie. Lenže východiska niet. Obrad musí byť dokončený. Nie je v ľudskej moci zmeniť svoj osud, jedinec ho môže len pokorne prijať a naplniť. Krásne miesto, keď Krčmář preberá po Nikii a Gamzati v pomalom tempe tourlent en dehors v druhej arabeske na demi plié a z tejto promenády urobí ešte piruetu.

Pôsobivý je záver inscenácie, kedy v kontra svetle dva tiene, ktorých láska na zemi nebola možná, blúdia éterom k vyššej harmónii a spojeniu, ktoré už nie je telesné, limitované pominuteľnosťou a smrteľnosťou, ale je astrálne, večné. Krčmář, v siluete so zdvihnutými rukami objímajúci závoj, kráča ako telo odhmotnené od gravitácie a ťažkých krokov, ako duša namaľovaná na klenbe chrámu nebies. V rukách výnimočnej choreografky, ktorá si zo ZSSR odniesla v srdci a technike tradíciu a v interpretácii vynikajúcich tanečníkov, nepotrebuje Bajadéra žiadne rozsiahle výklady, posuny, zmeny. Semiotiku nezmyslov a vylepšovania. Absolútna krása vybrúseného diamantu podčiarkuje jeho čistotu a lesk. Možno i ten, kto by sa radšej díval na telenovelu so šperkmi z mačacieho zlata zo Šangri-lé, by sa uzmieril a našiel nádej.

 

V textu sú použité citácie z článku autora pre web www.operaplus.cz

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *