MacMillan ŀ McGregor ŀ Ashton vo Wiener Staatsballett

Vo Viedenskom štátnom balete, sme si už na dramaturgickú pestrosť zvykli. Odkedy prišiel do funkcie Manuel Legris, začali sa objavovať v repertoári základné baletné diela i klenoty, ktoré napodiv vo Viedni nikdy nevideli. Nový baletný trojvečer nemá názov, ale dal by sa nazvať „The best of British Ballet“. To najlepšie z britského baletu. V širokom oblúku sa predstavujú diela troch velikánov. Kennetha MacMillana, Fredericka Asthona a prítomnosť zastupuje Wayne McGregor. Predstavovať ich netreba, o ich talente hovoria ich diela. Večer otvára MacMillanovo Concerto na Šostakovičov slávny Klavírny koncert č.2, ktorý skladateľ dedikoval svojmu synovi Maximovi, aby ho pripútal k hudbe. Jednoduchá nálada, kedy sólista prvých päť minút hrá len jednoduché oktávy a až klasicistický orchester, ktorý si len tak žblnká, výborne otvárajú dielo.[…]

Continue reading …

Nurejev gala vo Viedni

Nurejevovo gala vo Viedni na konci sezóny sa stalo už povinnou bodkou za divadelnou sezónou Viedenského štátneho baletu pod vedením Manuela Legrisa. S koncom mandátu generálneho riaditeľa Meiera a tým aj koncom „jeho“ baletného šéfa sa javí dnes už aj mierne nostalgicky. Prečo? Lebo vedľa Nižinského gala Johna Neumeiera v Hamburgu, je to jediné košaté gala v Európe. Druhou vecou je skutočnosť a to neodškriepiteľná, aký súbor Legris vypestoval a vypiplal. Už dnes sa v kuloároch skloňujú rôzne mená potenciálnych šéfov. Hviezda súboru Davide Dato, ktorý sa zranil pred zrakmi vypredaného auditória a divákov pred obrazovkou na námestí Herberta von Karajana, ešte prispel k smutnému tónu gala. Zrazu väčšina čísel dostala nádych pomíňajúcej krásy, sebaspytovania i hlbší ľudský rozmer. Murmuration Edwaarda Lianga s padajúcim snehom[…]

Continue reading …

La fille mal gardée vo Wiener Staatsballett

La Fille mal gardée od Fredericka Asthona  ani päťdesiatpäť rokov od svojej premiéry v Kráľovskom balete v Londýne nestratila nič zo svojej subtílnej krásy a radostnej oslavy tanca. Demi-charaktery hlavných postáv, situačná komika, dokonalé prepracovanie gagov, číra harmónia choreografickej podstaty a zvukomalebná krása partitúry v úprave Johna Lanchberyho stále dokážu vyvolať patričné letné idey, oslavu žatvy i oslavu „prostej“ ľudskej lásky. Lisa, ako ustálil názov hlavnej postavy Asthon, je špeciálnym baletným typom. Nie je to extravagantná a rozšafná Swanilda extrovertka, nie je to ani nevinná a vnútorná Giselle. Je to prvou láskou zasiahnutá, žensky sýta postava túžiaca po Colasovi, manželstve a deťoch. Unikátnosť vyjadrenia charakteru podporuje Asthon nielen pohybovým slovníkom a širokým rádiom drobných skokov,[…]

Continue reading …

Labutie jazero vo Wiener Staatsballett

K veľkej premiére Wiener Staatsballettu treba priradiť len samé superlatívy. Riaditeľ Manuel Legris logicky vybral nielen choreografiu svojho umeleckého tútora z Paríža, ale naviazal aj na prvenstvo Viedne. Aurel von Milloss v roku 1964 pozval k choreografii vtedy len tri roky na západe pôsobiaceho Rudolfa Nurejeva. Premiéra 15. októbra 1964 spôsobila vtedy šok. Celkové uchopenie libreta, zdôraznenie roly Princa ako hlavnej postavy, novátorské choreografické postupy Nurejeva, ktoré už vtedy reprezentovali jeho neskoršiu zrelú tvorbu. Lesk premiére dodalo, že sám Nurejev tancoval Siegfrieda a Odettu / Odiliu tancovala baletná superstar Margot Fontyen. Dancig Times nazval predstavenie Balet nazvaný Siegfried. Nová inscenácia je nová najmä výpravou jednej z najuznávanejších a najžiadanejších scénografov Luisy Spinatelli. Mnohí si určite[…]

Continue reading …

Spiaca krásavica vo Wiener Staatsballett

Spiaca krásavica, je kongeniálne dielo, kedy sa v novej prepracovanej forme stretol choreograf a skladateľ. Navyše skladateľ génius, bez toho, aby sme podcenili dovtedajších autorov ako Ludwig Minkus či Cesare Pugni. Odvtedy sa už takáto tvorivá dvojica často nestretla. Napadá ma len Balanchine a Stravinskij pri Agonovi a John Cranko s Benjaminom Brittenom v Princovi zo zeme pagod. Samozrejme Luskáčik, či od Glazunova monumentálna Raymonda sú tiež krásne tvorivé spolupráce, ale Spiaca krásavica čo do nuáns nemá konkurenciu. Detailný scenár a scénosled, charakter, takty, dĺžka, tempo a mnohokrát i prianie ohľadne zvuku, čiže inštrumentácia. V pozoruhodnej inscenácii Petra Wrighta, ktorá má už čo-to za sebou (bola to štyridsiate siedma repríza), obrovský priestor dostáva práve hudba.[…]

Continue reading …