Nurejev gala vo Viedni

Nurejevovo gala vo Viedni na konci sezóny sa stalo už povinnou bodkou za divadelnou sezónou Viedenského štátneho baletu pod vedením Manuela Legrisa. S koncom mandátu generálneho riaditeľa Meiera a tým aj koncom „jeho“ baletného šéfa sa javí dnes už aj mierne nostalgicky. Prečo? Lebo vedľa Nižinského gala Johna Neumeiera v Hamburgu, je to jediné košaté gala v Európe. Druhou vecou je skutočnosť a to neodškriepiteľná, aký súbor Legris vypestoval a vypiplal. Už dnes sa v kuloároch skloňujú rôzne mená potenciálnych šéfov. Hviezda súboru Davide Dato, ktorý sa zranil pred zrakmi vypredaného auditória a divákov pred obrazovkou na námestí Herberta von Karajana, ešte prispel k smutnému tónu gala. Zrazu väčšina čísel dostala nádych pomíňajúcej krásy, sebaspytovania i hlbší ľudský rozmer. Murmuration Edwaarda Lianga s padajúcim snehom a dvojicou Nina PolákováRoman Lazík, dvaja pútnici, ktorých vzťah prechádza mnohými peripetiami za asistencie priam antického zboru, ktorý lká a celebruje s nimi túto seansu analýzy najskrytejších pocitov muža a ženy. Ďalší z klenotov večera With a Chance of Rain choreografickej hviezdy Liama Scarletta na Rachmaninovu hudbu, po prvom vtipnejšom duete bol na tom podobne. Opäť Poláková, tentokrát s Enom Pecim predviedli inú, ale nie šťastnejšiu dvojicu. Pomyselný očisťujúci dážď, možno ako klavírne kadencie, sa metaforicky javil v ich fyzickom tancovaní. Scarlett, ktorý miluje klasiku a dokáže jej dať nový rozmer podobne ako kedysi veľkí epickí choreografi, potvrdzuje vedľa svojich opulentných naratívnych baletov aj umenie adagia a komorného zastavenia. Lazík po súčasnom choreografovi Liangovi v slávnom duete z Prousta Rolanda Petita ukázal esenciu mužov histórie, hrdinov Proustových tisícov stránok, mužov, ktorí však nie sú nepodobní dnešným. A ajhľa, aj fascinujúci ikonický názov Hľadanie stratého času sa tu dnes v 21. storočí, stal mottom. Spiaca Odetta, či ktorási iná z plejády postáv románu (záleží na divákovi – Petit poskytuje len veľmi málo trefných vodítok) a Lazík ako hrdina, aristokrat, muž s démonmi a víziami, silný partner a skvelý tanečník. Opäť krutý a vyhranený vzťah, plný túžob a sklamaní. Prepychová, pre balet netypická hudba s organom a rafinovaná hra gesta a pohybov invenčného Petita. Nepodobne je tomu aj vytrhnutá pasáž z Magnificatu Johna Neumeiera, milovníka duchovných baletov, ktorých presah do roviny ľudskej, tak ako u biblických podobenstiev je až teologicky inšpiratívny. Na Bachov Agnus Dei z Veľkej omše h-mol, Jakob FeyferlikNina Tonoli ako dva archetypálne typy nerozprávajú len príbeh zvestovania Márii, rozprávajú viacej. Prostý šatu, bohatý emócií. Z podobného žriedla viac významovosti je aj Solo Hansa van Manena z roku 1997. Traja muži v brisknej univerzálnej Bachovej husľovej partite tancujú tri individuálne sóla, troch mužov, ktorí ako v modernom románe sa niekedy pretnú. Báječný Géraud Wielick, či Masayu Kimoto, každý po svojom, každý na inej pohybovej báze iného charakteru, oslňujú silou svojej interpretácie. Ani Bajadéra, Kráľovstvo tieňov v strhujúcej technickej brilancii Liudmily Konovalovej ako Nikie a Solora Vladimira Shklyarova nepostráda melancholický osteň. Kdesi na nebesiach medzi tieňmi sa dve duše, ktorým svet neprial v láske, stretávajú spojené symbolickým závojom. Konovalova má všetko, čo dnešná balerína musí mať. Má však ešte aj svoj špecifický herecko-výrazový ponor. Jej Nikia je skutočne vnútorne prežiarená záhadným jasom. Každý jej virtuózny technický prvok nesie poetickú hodnotu orientálnej básne. Jej arabesky a vysoké attitudy sa rýmujú do spoločných veršov. Druhé tour so závojom bolo najkrajšie aké som kedy videl. Najčistejšie. Shklyar ako poslucháč ruskej tradície a petrohradskej pýchy Mariinského, nepozná technické limity a tak sa môže sústrediť na celkový štýl a vyznenie. S Konovalovou sú nádherný pár, závidenia hodný.

 

Našťastie po všetkých týchto smutných pasážach prišiel aj elán. Hosť z Paríža –  étoile Ludmila Pagliero po boku s domácim Jakobom Feyferlikom zatancovali milované Balanchinovo Čajkovského pas de deux. Fenomenálna parížska diva, ktorá po odchode riaditeľky Lefèvre, akosi naznačuje kontinuitu s veľkými menami balerín deväťdesiatych rokov a prelomu storočí. Chronicky známe číslo obaja tanečníci vyšperkovali po svojom, avšak v intenciách Balanchinovej vízie. Pagliero s krásnymi líniami, neskutočnou rotáciou, oslnivým francúzskym „savoir vivre“, zdravou manierou a slnečnosťou. Feyferlik svojim úsmevom, eleganciou. Áno, toto je „danseur noble“. Tu toto oslovenie nemá podvodný, či nútený význam, tu je to pravda. Nevyšiel mu síce koniec variácie, ale nad tým sa prižmúri oko, lebo to čo bolo okolo toho, bola nádhera. Druhým radostným finále bol záver Balanchinovej Symphonie in C. Ak dámy mali predtým celé „tiene“, tu prišli v iných tutu a v inom štýle. Ozdobené drahokamami, partnermi v čiernom, aby pomedzi biele športové nohy prezerali výkonné pánske čierne trikoty, naplno tancujúcich gavalierov. Toto bolo pred začiatkom vlády Legrisa nemysliteľné. Za jeho éry sa to stalo skutočnosťou. Perfektný corps de ballet, vzájomná zhoda a symbióza, ansámbel, ktorý je jedno telo. Perfektný a oslnivý záver. Pribúdajúce heroíny, gradujúca Bizetova hudba, klasicistické repetície motívov a neustále vzruch, nové a nové ornamenty. Včelín, ktorého sladkosť a poézia nádhery sa prenáša do rozbombardovaného sveta reality.

Nádherný záver náročnej sezóny! Štvorhodinové gala, kde opäť a celkom zaslúžene dostali šancu talentovaní tanečníci bez prívlastkov „veľkí“ sólisti. Adele Fiocchi, Elena Bottaro, Sveva Gargulio, Géraud Wielick, Francesco Costa a ďalší. Zranenie obľúbeného Davida Data ukázalo aj druhú stranu tejto dokonalej nádhery. Jej zraniteľnosť a krehkosť. Pred mesiacom tancuje v Moskve ako laureát Prix de Benois, o mesiac ho vezie sanitka do nemocnice. To, čo je za týmito dokonalými medailovými výkonmi estetických atlétov. To, čo je aj v našich krehkých diváckych životoch. Nezvratný koniec všetkých našich lások, našich istôt. Kráľovstvo tieňov, ktoré venčí naše životy, tak ako zastavenia osobnej krížovej cesty, vedľa humorných a svetlých miest.

 

foto: Ashley Taylor

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *