Biela vrana v kine

Pred tromi rokmi britská stanica BBC vytvorila mimoriadne pôsobivý hraný dokument Dance to freedom. Režisér Richard Curson Smith sa nenechal zviazať dostupnými biografiami z pera výnimočných životopiscov či existujúcimi dokumentmi a spomienkami, značne skreslenými od samotného hlavného hrdinu, ktoré sa zaznamenali. Išiel ku prospechu veci svojim vlastným, až detektívnym pátraním hľadať, kto môže za to, že tanečník emigroval. Simultánne sa pýta aj na motívy. Prečo? Aj keď spätne sa nám dôvody so skúsenosťou z totalitného režimu môžu zdať viac než zrejmé, túžba po slobode nemusí byť jediný motív. Podozrivých môže byť viac. Curson Smith mal šťastnú ruku, keď na rolu Rudolfa Nurejeva vybral mladú hviezdu Bolšoj baletu z Moskvy Artema Ovcharenka. Ten sa slávnemu tanečníkovi veľmi dobre podobá a jeho fýzis tak aj vnútorný svet v dlhých záberoch čiernobielej kamery,  umocňuje vynikajúco napísaný scenár.

Deň po jeho úteku Daily Express na titulnej strane napísal „DANCE TO FREEDOM“. Ikonický triumfálny titulok, ktorý sa pamätníkom roku 1961 vryl do pamäti a predznamenal aj mnohé skryté z tajných duševných pochodov nepokojného tanečníka. Titulok si vypožičalo BBC a pripravilo mimoriadny, polohraný dokument, ktorý ašpiruje na jednu z baletných udalostí posledných rokov vďaka mimoriadnej profesionalite, scenáru, výtvarnej vyhranenosti a mimoriadnym výkonom predovšetkým ruskej baletnej hviezdy Artema Ovcharenka.

Nemôžem sa zbaviť pocitu, že tak ako si BBC vypožičala od Daily Expressu titulok, tak si výborný herec a začínajúci režisér Ralph Fiennes vypožičal od BBC úplne všetko. Vo svojom novom filme White Crow odkopíroval celú štruktúru dokumentu zameriavajúcu sa na osudové hosťovanie Bolšoj baletu v Paríži a záhadný labyrint udalostí, ktorý priviedol mladého provokatívneho tanečníka k úteku za železnú oponu. Horšie je, že jeho scenáristi zložitý vnútorný svet hlavného hrdinu, v tomto prípade osobu reálnu, nevymyslenú, žijúcu v zložitých mikroštruktúrach sovietskeho systému sploštili a zbanalizovali najskôr pre diváka, ktorému história, ktorú my dobre pamätáme nič nehovorí, a o tanečníkovi vie asi len to, že bol dnes tak obľúbená inakosť: gay.

Život Rudolfa Nurejeva, zlého tatárskeho rozprávkového chlapca, ktorý dobyl tanečný svet a stal sa legendou, by vystačil na desiatky ďalších biografií a filmov. Táto dráma by ponúkala komplexný, napínavý portrét muža-legendy. Muža, ktorý bol mamičkin maznáčik, šľachetný priateľ a zneužívajúci milenec, arogantný umelec a pokorný hľadač. Pre milovníkov baletu by túto charakterizáciu Nurejeva mohlo ešte doplniť: tanec ako silné afrodiziakum, technicky nepresný, ale s dramaticky silným nábojom. Rozporuplný vzťah s Erikom Bruhnom, ktorý bol rozlične obsadzovaný v Nurejevovej dráme ako milenka, súper, idol a učiteľ. Legendárna primabalerína, ktorá by bez partnerstva s Nurejevom určite svoju slávu, tento chýr nedosiahla: Margot Fonteyn.

Baletná dvojica storočia – náročný zväzok perfekcionizmu a vytrvalosti. Boli milenci? S ohľadom na nešťastný osobný život baleríny? Nurejevova lojalita k Fonteyn sa rozšírila ďaleko za hranice ich tanečného partnerstva. Lakomý od prírody a poznajúci chudobu však Rudolf zaplatil anonymne pre Fonteyn liečbu rakoviny. Najviac cestujúci tanečník v histórii prekonal slávne učebnicové romantické baleríny. Vedený túžbou po javisku, udržiaval vyčerpávajúci plán. Ako produkt ochudobneného detstva ho postihla závislosť na zbieraní. Nakoniec sedem domov naplnil obrazmi, starožitnosťami a prepychom ako v aristokratických palácoch. A pritom sa vyhýbal daniam. Sexuálne aféry, či lepšie povedané nenásytná sexualita na dennom poriadku. Vystrájal s podvodníkmi a mladými milencami, aj keď sa vždy zaoberal túžbou po stabilnom vzťahu. Rozhnevané výbuchy cholerickej povahy. Dokonca nadávanie publiku spoza opony za neprimerané reakcie. Cestou vyviedol hviezdičkové tanečnice na mladé talenty a korunoval ich na slávne baleríny sveta. Prasknuté rozpočty jeho ohromujúcich choreografických inscenácií, krutovládca označený za Džingischána, po premiére premenovaný jednoducho na – otecka. Žiadny tanečník už nevyskúša toľko štýlov tanca ako on. Táto jeho túžba po rozličnosti vytvorila precedens pre pestrý repertoár mnohých dnešných veľkých tanečných súborov. Zastával názor, že jeden by sa nemal nikdy obzrieť. „Týmto spôsobom môžete spadnúť zo schodov,“ povedal.

Režisér Fiennes sa obzeral kdekade, až popadal niekoľko poschodí. Mohol si lepšie vybrať konzultantov pre danú problematiku. Človekovi, ktorý poznal zložitosť ruskej duše v tomto pekelnom systéme, musí byť úzko, keď vzťah legendárneho pedagóga Puškina k prestarnutému študentovi Nurejevovi je tu sploštený na to, že zvedie jeho ženu. Podobne úsmevne pôsobia scény Nurejeva v Louvri, kde stojí užasnutý s otvorenými ústami pred plátnami gigantov. Lenže Nurejev študoval a žil v Petrohrade a Ermitáž nie je múzeum o desať tried nižšie, aby v Paríži skoro omdlel, keď uvidí Géricaulta. Režisér bohužiaľ úplne absentoval na vykreslenie úžasu, ktorý tanečník v Paríži spôsobil. Veď od dôb Ďagileva a Nižinského nevidel Paríž takéto baletné produkcie a zástoj Nurejeva v nich prispel k mimoriadnemu záujmu tlače a publika. Tanečníci sa prakticky cez noc zmenili z neznámych exotických Rusov na medzinárodné hviezdy. Vzťahy divokého mladíka nerešpektujúce pravidlá a skrytú hierarchiu i disciplínu baletného sveta režisér opomenul maximálne. Význam Natalie Dudinskej zostal nevyužitý. Podobne sa nerozvinula ani línia jej manžela, Nurejevovho riaditeľa. Päťdesiatjedenročný Konstantin Sergejev je aj človek a za maskou prísneho riaditeľa súboru, ktorému dominuje po boku v svete divadla aj v manželskej posteli – kráľovná v podobe primabaleríny Dudinskej, sa skrýva viac. Tanečník veril, že turné na západ bude žiarivou bodkou za jeho interpretačnou kariérou a túto labutiu pieseň si dokonale užije. Lenže mladý Nurejev, ktorého si všimla aj agentka z francúzskej agentúry, ktorá usporiadala turné, mu urobil škrt. Potajme zvažoval Nurejeva vynechať a zviesť to na jeho politickú nekorektnosť, drzé správanie a nebezpečenstvo, že jeho tirády v slobodnom svete budú nahlodávať kolegov a poškodzovať dobré meno Kirova. Lenže agentka Janine Ringuet, navzdory neodporučeniu Sergejeva navštívila v Petrohrade reprízu Don Quijota, kde Nurejev ako Basil exceloval a sama neskoršie spomína, že nič také doposiaľ v Európe nevidela a ihneď pochopila, že sa zrodila hviezda presahujúca železnú oponu. Pracovníčka francúzsko-sovietskej kultúrnej výmeny, špecialistka parížskej agentúry tak zamiešala kockami osudu. Okrem banálneho náznaku zvádzania v hotelovej izbe nedostal šancu ani súboj dvoch kolegov Nurejeva a talentovaného Juriho Solovieva.

Taktiež podivne vyznieva kľúčový vzťah k osudovej žene. Clara Saint. Mladá a krásna. Ako z francúzskeho Vogue, svetaznalá, skúsená, zábavná, spoločenská, extravagantná celebrita doby. Stelesňujúca ideály mladých. Tá jediná napokon neváhala a zachránila tanečníkovu kariéru.

Filmu chýba potrebné dusno a temnota. Však KGB bolo také starostlivé, že aj kvety, ktoré balerína dostala od iných než oficiálnych sovietskych kanálov zabavovala a kontrolovala či neukrývajú návod na zničenie sovietskeho impéria.

Napriek všetkým profesionálnym výčitkám je film pekný. Isto si nezaslúži nevidieť ho. Aj keď oklieštene, ale vždy je treba pripomínať veľké kapitoly našich dejín. Tie o neslobode, zmare a ľudských tragédiách obzvlášť.

Photo: Sergei Polunin a Oleg Ivenko official The White Crow 2018

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *