Súťaž Luskáčikov

Luskáčik patrí k tým baletom, ktoré vždy znovu prekvapujú svojim inscenačným tvarom. Skúsený divák vždy dychtí po tom, ako budú riešené myši, ako vyrastie izba, stromček, ako budú vyzerať snehové vločky, čo sa bude diať v druhom dejstve a či príbeh dostane nejaký hlbší význam okrem vianočnej feérie. Každý rok znovu sa na scénu vracia Čajkovského Luskáčik sprevádzaný menami Petipu, Ivanova, Vajnonena, Sergejeva, Gorského, Grigoroviča, Béjarta a ďalších a ďalších, ktorí hľadajú cestu k baletu korunovanému úchvatnou Čajkovského hudbou. Tu niekoľko typov.

Na vlastné nebezpečie

Ballet du Grand Théâtre de Genève má stále v repertoári dekadentnú inscenáciu psychedelického kúzla a napodiv diváci na ňu chodia. Či ich očaruje eklektická choreografia, či výprava v štýle haute couture od Livie Stoianovej a Yassena Samouilova, neviem. Inscenácia však rozhodne potvrdzuje slová jedného slávneho režiséra: „Môžeš robiť, čo chceš, len nesmieš byť nudný.“ V Ženeve však súboru rozhodne nechýba guráž a tanečné majstrovstvo, ktoré sa mnohé súbory v takýchto inscenáciách snažia zamazať priehrštím scénických hlúpostí.

Drážďanská tradícia

je Luskáčik šéfa súboru v Drážďanoch Aarona S. Watkina. Zakotvil priamo v Drážďanoch a môže pripomínať akýsi vkusný, prepychový balet na Striezelmarkte. Nechýba kúzelný Drosselmeyer, zlé myši, mnoho darčekov, Luskáčik, ktorý sa zmení v krásneho princa, obľúbená cukrová víla ani vločky. Kulisy vyzerajú ako kulisy, tance sa tancujú a neparodujú. Muzicírovanie Sächsische Staatskapelle je pastva aj pre uši.

Východná hviezda

Hongkongský Luskáčik je očarujúci mix nielen tradície, ale aj imaginácie mladého ambiciózneho choreografa Terence Kohlera (ako choreografa ho dobre poznáme z  Mníchova). Opulentné kostýmy, myši vyzerajúce ako európske myši, aj sneh tam majú, nemusíte sa ničoho báť. A stromček narastie v kúzelnej chvíli taký veľký, že jeho spodné vetvy zakrývajú celé javisko a on sa týči k nebesiam ako čínske mrakodrapy.

Americký sen

K obrazu svojmu vyčačkali Luskáčika už pred viac než desiatimi rokmi vo Washingtone a investícia do mega produkcie v štýle najlepších muzikálov sa im bezpochyby vyplatila. Americká feéria s množstvom nepoznaného a vyfabulovaného rozhodne však nie je prázdna nuda, ale tak ako sa to v Amerike zaužívalo, skutočné rodinné divadlo. Aby sme všetko pochopili, musíme si uvedomiť, že sme na Vianociach v roku 1882 v Georgetowne.

Grécka kríza

Rozhodne by som nečakal, že v Aténach majú takého krásneho Luskáčika. Renato Zanella nezaprel svoju lásku Viedeň a balet vystrojil ako oslavu Vianoc v zrkadlovej sále viedenského Hofburgu. Prepychové róby sa striedajú s husárskymi uniformami (výprava Christof Cremer). Princezná so suitou v ekvipáži precestuje slávne monarchie, napríklad aj Paríž, kým sa vráti domov.

Božský Neumeier

Klasika bez klasiky je Luskáčik Johna Neumeiera. Lenže tu sa nemusíte báť, aj keď v predstavení nie je jediný vianočný stromček ani myši, žiadne tancujúce vločky ani cukrové kráľovstvo. Zato slávny choreograf rozpráva príbeh pre každú rozprávkovú dobu, kedy aj dospelí spomínajú na svoje detské Vianoce. Romantický príbeh o mladej dievčine, ktorá sa chce stať veľkou balerínou a prežije dobrodružstvo, ktoré navždy zmení jej život.

Viedenský horký sacher

Rudolf Nurejev sa týmto baletom zaoberal mnohokrát, od premiéry pre Švédsky kráľovský balet v roku 1967, ešte päťkrát. Posledná inscenácia je oný prototyp pre Paríž, ktorý bol aj sfilmovaný. A práve túto verziu aj s výpravou Nicholasa Georgiadisa vybral šéf Legris pre Viedeň.Často vládne názor, že Nurejevove balety buď milujete alebo nimi opovrhujete. Je zrejmé, že vo svojej koncepcii libreta vyšiel zreteľne z odkazu Leva Ivanova a aj Vasilyho Vajnonena, ktorého dôverne poznal ešte zo svojho angažmán v Mariinskom divadle. Zachoval koncepciu Ivanova, že vrcholom prvého dejstva je valčík Snehových vločiek a jeho duplikátom je Zlatý valčík v II. dejstve, na ktorý ako vrchol nadväzuje Grand pas de deux. Voľne zaobchádza s tancami v divertissemente II. dejstva. Od Vajnonena ponecháva bábkové divadlo, ktoré organizuje Drosselmayer, ale povyšuje ako dramaturgický predstupeň scény bábok, ktoré nie sú oživenými exponátmi z krabičiek, ale interpretuje ich Klára, Franz a sestra obidvoch Luisa. S tým súvisí aj dôležitý posun, ktorým je fakt, že niet detských interpretov súrodencov, ale od úvodu ich, čo je podstatné hlavne pre Kláru, interpretuje balerína. To na interpretku kladie veľkú javiskovú úlohu.

Toto však nie je nejaká samoľúbosť choreografa, aby sa opájal dokonale tancujúcou Klárkou už na štedrovečernej oslave. Je to zásadný inscenačný kľúč. Nurejev totiž dej posúva z biedermeiera Ivanova do konkrétneho roku 1900. Toto rozuzlenie vyžaduje detektívneho diváka, v tomto roku totiž Sigmund Freud publikoval svoj slávny spis Traumdeutung. Autor psychoanalýzy napísal: „Získal som dojem, že snáď existujú mocné psychické procesy, ktoré však zostávajú pre ľudské vedomie skryté.“ Podobne je to aj s inotajmi Nurejevovho Luskáčika. Mnoho režijných nápadov je ľahko čitateľných, mnoho ťažko. Oný fókus na Klárku, ktorá je platonicky zamilovaná do strýčka Drosselmayera, má rada svojich drahých milujúcich rodičov, čo však nebráni tomu, aby ich a príbuzných videla ako obludné netopiere a v jej fantázii sa jednooký, krívajúci, takže veľmi zreteľne handicapovaný kamarát Drosselmayer, zmení na nádherného princa. Rôzna optika, s ktorou Klára pohliadla na svoje reálie, na svoju rodinu a domov, spôsobuje všetky premeny. A tak strom nevyrastie, ani darčeky. Niet dôvodu, to nie je sen malého dievčatka o vianočnej noci, je to sen dievky na prahu puberty a jej prebúdzajúceho sa ženstva na rafinovaný koncept protikladov.

Na scéne nie sú milé myšky ale potkany, ktoré prinášajú choroby a s nimi smrť, symbol odpornosti. Proti nim stojí v bielom oblečený, prekrásny, oživší Luskáčik. Myší kráľ je obrovský oproti vojačikovi… Nie je tam žiadny animátor diania, všetko nadväzuje samo na seba podľa toho, čo si mladá žena vysnívala, či ako do jej sna vpadli nočné mory. Potkany, smrť vojačikov, brutálna premena vianočných hostí na netopiere, starí rodičia ako indickí kupliari vo východnom tanci, brat ako sexi Španiel, opitá ruská spoločnosť… Zaujímavé je, ako detský divák vníma rôzne dejové súvislosti po svojom a dospelý divák sa na mnohom čuduje. Drevený husár, ktorý má lúskať orechy sa vďaka silnému putu, ktoré k nemu Klára má, mení v jej predstave na krásneho vojačika na koni, neskôr na krásneho princa.

Úvodná scéna ako vyliezajú potkany je podstatná. Pretože čo môže hrdinka zmôcť proti takým potvorám? Jediné na čo sa zmôže po tom, ako tie potvory zožrali a rozšklbali bábiku, po ktorej zostali len dve odtrhnuté ruky, je hádzať im vianočné balíčky. Skutočná vojna je vyprovokovaná jej vierou v moc svojho talizmanu. Imaginácia a metafora sa mení v metonymiu. Rafinovanosť prístupu choreografa, množenie významov a ich zdanlivá nelogickosť je mätúca a dráždiaca logický rozum diváka. Prečo rodičia Kláry tancujú s opitou spoločnosťou podivný ruský tanec? Prečo starí rodičia meditujú v indickom duchu so skupinkou exotických krások? A prečo na konci tanca sólista ukradne starcovi mešec? Prečo súrodenci Klárky sú vášniví Španieli, ktorých sprevádzajú ďalšie tri páry?

Dôležitá chvíľa je prerod sna po scéne vločiek, ktoré v snehovej metelici unikajú spolu s Klárou a princom. Klára je späť v salóne a spí v kresle, kde ju prepadnú netopiere, vracajú sa vojačikovia, potkany, princ je Drosselmayer v magickom plášti, ktorého unesú myši a potom sa celkom nečakane objaví na začiatku schodiska a s výbuchom sa zmení späť na krásneho princa. Či sa na konci zdá, že to bol len sen a Klára nemá o ňom poňatia? Celkom určite nie. Keď sa prebudí je celkom iná ako na začiatku, podivne vybieha do zimnej noci s fujavicou a sleduje odchádzajúceho Drosselmayera akoby od neho chcela niečo ďalšie. Istota s akou ju držal za ruku je preč, farebný omamný svet tiež. Len drevený pajác jej zostal. Jedno je isté. Klárina čistá láska činí Luskáčika živým a silným, schopným pomôcť jej a aj zvíťaziť.

Nurejev svojou choreografiou stavia interpretov pred mimoriadne náročné úlohy, herecké aj tanečné. Neustále prezliekanie interpretovi Drosselmayera/Princa pokoj na náročné tancovanie nepridávajú. Klára ťahá celé predstavenie, popri tanečných častiach aj svojou neustálou prítomnosťou na scéne. Už v roku 1962 spôsobilo divákom šok Nurejevom upravené Pas de deux, ktoré s obľubou tancoval ako prototyp svojej vízie, ako má vyzerať oživená klasika druhej polovice storočia. Nezabudnuteľná záverečná póza entrée adagia, kedy balerína leží telom na nohe partnera v arabeske. Vedľa tradičného adagia v I. dejstve a Grand pas de deux v II. dejstve, interpreti ústredných partov tancujú spolu omnoho viac. Na úvod valčíka vločiek ešte nasleduje na adagio variácia princa, či finále I. dejstva spolu dokončujú, aby ho na rovnakom mieste na úvod II. dejstva zase začali. Jednotlivé tance divertissementu povyšuje choreograf na náročné miniatúry a dáva im zaujímavé veľké obsadenie s dominujúcimi sólistami. Excentrické vločky v allegre s meniacim sa pas balancé a pas de basque gradujú k virtuóznemu finále. K tejto virtuozite dámskeho tanca en pointe pridáva vo valčíku v II. dejstve partnerov, aby povýšil choreografiu a s oporou partnera mohli dámy zvládať ešte náročnejšie figúry. Grand pas de deux, vychádzajúce v mnohom z Vajnonena i Lopuchova je násobené túžbou choreografa zatancovať, vyjadriť pohybom každý takt. Tým všetkým znásobuje náročnosť pre interpretov.

Podobne ako po smrti Nicholasa Georgiadisa, do detailu prevedené kostýmy. Jeho scénografie boli vždy veľmi precízne, luxusné a realistické a slúžili zámeru režiséra. V prípade kostýmov však zachádza omnoho ďalej a ich rafinovanosťou, farebnou koncepciou, tým, ako ich dokáže gradovať farebnými kontrastmi či rôzne sa chovajúcimi materiálmi, presahuje charakter tradične chápaného divadelného kostýmu a povyšuje ho na umelecké dielo. Popritom, že Georgiadis vytvoril možno najslávnejšie kostýmy pre vločky, keď sa nebál opulentne (tak ako to miloval Nurejev) pracovať s protikladnými farbami a sýtym vzorom, na každý kostým kladie dôraz a precíznosť. Slávna tutu a diadém pre grand pas de deux sú rovnako prepracované ako večerné róby dospelých, či uniformy pánov z prelomu storočí.

Top 1

je úchvatná produkcia Vasilyho Medvedeva a Youriho Burlaka v Štátnom balete v Berlíne. Divákovi ukazujú kostýmy a kulisy, ktoré videl v svojej dobe aj Čajkovskij. Predstavenie plné očarujúcich divadelných efektov s poéziou, a nie moderným „huhu“ efektom, je jasnou ukážkou, ako môže v 21. storočí vyzerať cársky balet. Brilantne vystavaná klasická choreografia ekvilibristického jazyka ponúka širokú paletu nádherných partov pre vynikajúcich tanečníkov. Veľkolepé Grand pas de deux alebo Kvetinový valčík sú skutočnou slasťou a divák môže smelo spievať vianočné Glória. Inscenácia vyšla na DVD a vysielali ju aj artové európske stanice. Priblížim ju v budúcom článku.


Foto Wiener Staatsballett – Michael Pöhn

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *