Vladimír Malakhov si vo svojej poslednej berlínskej sezóne(2013/2014) objednal „historicky správneho“ Luskáčika, ktorý má vychádzať z originálnej choreografie Leva Ivanova (Mariinské divadlo, 1892) na základe libreta, ktoré pripravil Petipa a vychádzal v ňom z Ernsta Theodora Wilhelma Hoffmanna Luskáčik a Myší kráľ v preklade do francúzštiny od Dumasa st. Luskáčikovský mýtus ovplyvnila nepochybne inscenácia Alexandra Gorského (1919), Nikolaja Sergejeva (1934),či verzie Vasilyho Vajnonena z roku 1934, alebo Yuriho Grigorovicha (1966). Pôvodná verzia pre Berlín môže byť zaujímavejšia i tým, že v svetovej premiére v Petrohrade Fée dragée tancovala primabalerína cisárskeho dvorského baletu z Berlína Antonietta dell´Era. K snahe o pôvodnú atmosféru patrí i výprava. A tak Medvedev oživil scénu, ktorá je spojením návrhu Konstantina M. Ivanova pre 1. a 3. obraz a Michaila I. Botscharova pre 2. obraz. Kostýmy sa pokúšajú o farebnú a koncepčnú originalitu Ivana A. Vševolovžského. A tak, aký je tento staronový Luskáčik?
Prvé dejstvo – v luxusnej obývačke bohatej meštianskej rodiny sa zhromaždili všetci a hlavne deti, aby obdivovali krásnu jedličku a aby im pani Silberhausová rozdelila vianočné darčeky. Ako posledný sa doslova zjaví Drosselmayer, ktorý je milovníkom detí a hlavne má slabosť pre svoje krstňa Kláru. Ako darček pre deti nechá priviezť tri skrine. V jednej sa nachádza Princ, v druhej Princezná, v tretej Myší kráľ. Čo je ale zaujímavé, je okrem tohto divadla na divadle fakt, že zlý Myší kráľ chce uniesť pre seba Princeznú a Princ, ktorý ju bráni je za trest premenený na malého Luskáčika. Toho chce Drosselmayer darovať, ale váha medzi Klárou a jej bratom Fritzom. Ale keď vidí nie celkom dobrý charakter Fritza, tak sa rozhodne tento nezvyklý darček dať citlivej Kláre. Samozrejme Fritz Luskáčika hneď zničí, ale dobrý priateľ ho opraví a Klárka je spokojná. Keď sa všetci rozlúčia, hostia sa odoberú domov a domáci spať, Klárka sa logicky sama vráti do sály, kde so sviečkou hľadá stromček, pod ktorý do postieľky Drosselmayer hračku uložil. Zapamätajte si posteľ, je dôležitá. A to je chvíľa pre skutočné kúzla, pretože nastala magická hodina. Stĺpikové hodiny, ktoré narástli a kde vo dverách medzi kyvadlami a závažiami balansuje Drosselmayer vyzerajú ako sova, ktorej svietia nocou oči. Zo všetkých strán prichádzajú myši. Rastie izba, vianočný strom, či skôr sa zmenšuje Klára. Zo skrine v rohu sa stala skutočná monštruózna skriňa. Nielen to, najprv z nej vyšľahne plameň a dym, ale potom sa tajomným mechanizmom otvoria jej horné dvere a v nich stojí Myší kráľ. Kúzlom sa znesie zo svojho paláca na zem. Ale spod vianočnej jedličky narástol hrad cínových vojačikov do obrovských rozmerov a cez padaciu bránu prichádzajú prví oživení vojačikovia. Chýba im vodca. Vtedy na javisku narastie postieľka a ten malý v nej spiaci Luskáčik už nie je malý ale veľký cínový vojačik. Strhujúca prehliadka nápadov a divadelného riešenia súboja vrcholí únosom Kláry na obrovskom kresle, ktoré tiež narástlo. Luskáčik je zranený, ale zlého kráľa Klára odoženie keď ho udrie špičkou, ktorú si vyzula. Začne Luskáčika oplakávať. Vtom sa zjaví Drosselmayer s kúzelným plášťom a Luskáčik je zrazu dospelý princ. Premení sa i scéna. Meštiansky salón vzal za svoje vojnou myší s vojačikmi a ocitáme sa na čistinke zasneženého romantického lesa. Klára sa teší zo života svojho hrdinu a nechýbajú roztancované snehové vločky. Napokon sa zjaví Drosselmayer s kúzelnými saňami, ktoré samé kĺžu po snehu a odvezú hrdinov do bájnej krajiny.
V druhom dejstve nás vítajú anjelici, ktorí sa mechanicky pohybujú ako na vianočnom betleheme a nechýbajú ani oživené bábiky. Vítajú Kláru a Luskáčika na saniach a vedú ich do kráľovstva sladkostí (Confiturembürg). Celý zámok víta Kráľovnú a jej dcéry a teší sa z návratu Princa, ktorý je jej syn. Rozpráva ako ho Klára zachránila pred Myším kráľom. Na oslavu Kláry, ako záchrankyne svojho jediného syna, Kráľovná usporiada veľkú slávnosť. Baletný divertissement organizuje Drosselmeyer v úlohe ceremoniára. Danse espagnole, Danse orientale, Danse chinoise, Danse des boufons a Danse des mirlitons. La Mere Gigogne, ktorá pod sukňou ukrýva detičky a Zlatý valčík. Pôvodné názvy v partitúre, ako arabská káva, sú logicky prevedené do javiskového obrazu jednotlivých tancov. Po grand pas de deux Kláry – Fée dragée a Princa Coquelucha, nasleduje epilóg. Korunovácia Kláry a Princa. Drosselmeyer sa lúči a odchádza. Pár zostáva. Nevraciame sa do úvodu, do domu Silberhausovcov. To je vzácne riešenie. Rozprávkové. Zázrak či sen pokračuje.
Keď som sa zmienil, že inscenácia je kúzelná, je to aj počtom efektov a kúziel. Efektne rastúci nábytok, žiarovky, stromček, zväčšená izba, výbuchy, strieľajúce kanóny, entré Myšieho kráľa, sneženie, efektné čísla, pojazdné sane v tvare zlatej labute. S mimoriadnou pôsobivosťou vychádza scénická rekonštrukcia výpravy. Pôsobivé prospekty v dokonalej perspektíve, jemné ornamenty a nuansy. Pre neskorší sen Kláry podstatná časť, ako sú dve maľby, ktoré sa nachádzajú ako fresky na stenách v salóne a to: zimná krajinomaľba a kráľovstvo sladkostí, ktoré sa potom citujú vo veľkom zväčšení pre celú scénografiu. Pôsobivé, sýte ruské farby, kombinácie červenej a modrej, zlaté ozdoby a perly, diadémy a čelenky. Symbolický moment ako Myší kráľ zmenší Luskáčika na obyčajný nástroj na lúskanie orechov, ktorý neskôr ožije a stane sa z neho princ, až po citáciu kostýmov z 1. dejstva Princeznej a princa pre grand pas de deux Klárky a Princa v 2. dejstve.
Všetko sa vzájomne prelína ako vo sne, ako v detskej predstave. Nič nie je nudné, či statické, všetko má svoj vnútorný život. Zaujímavé je prvé dejstvo, ktoré neobyčajne dramaturgicky rastie od dvoch úvodných tancov detí, ku ktorým sa pridávajú rodičia vo vlastne civilnom tanci, cez marionetovú hru Princa, Princeznej a Myšieho kráľa, ktoré predznamenávajú budúce dobrodružstvá, až po scénu v lese, ktorá je už skutočne virtuóznym baletom. A tak v jednom biedermeierovskom príbehu vidíme niekoľko rovín. Reálny svet ľudí ako v kostýmovom filme, prechod k fantastickému baletu, vysokú kultúru špičkového tanca až po sladký divertissement v 2. dejstve, ktorý ukazuje dobový kontext cárskeho baletu. Veľkolepé entré, sprievody, nástupy, až po allegrové tancovanie. Zároveň vďaka scéne môžeme vnímať jednotlivé premiérové súvislosti. Elektrická energia ako súčasť javiskovej výpravy, pyrotechnické efekty, využitie detských umelcov, motívy v scénografii, ktoré citujú dobový realizmus, dobová móda v oblečení rodičov, až po cukrovinky, ktoré sa v tej dobe vyrábali a je z nich postavené sladké kráľovstvo v druhej časti.
Španielsky tanec je zaujímavý koncepciou – jedna sólistka a štyria páni. Opačný modus sa vyskytuje v Tanci orientálnom – jeden sólista a štyri orientálne krásky. Čínsky tanec ako tanec dvoch porcelánových figúrok z drahocennej manufaktúry, ručne maľované. Tanec, ktorý často označujeme dnes ako Ruský, je tancom akýchsi novodobých šaškov, potomkov komédie dell´arte s obručami. Francúzsky tanec nemá žiadne francúzske znaky, ale je tancom piatich dám, ktorých pruhované dvojfarebné kostýmy pripomínajú sladké tyčinky a ešte k tomu držia v zmenšenej mierke túto tyčinku, ktorá je podobná flaute. Zlatý valčík je najvzrušujúcejší. Najprv sa pýtate aké kostýmy to vlastne tanečníci majú, pretože pripomínajú karamelizované, cukrom nasiaknuté hrušky. Najprv lokaji prinesú ozdobný kvetináč, z ktorého tanečníci vytiahnu štyri girlandy so zlatými kvetinami, v ďalšej časti pridajú ďalšie dve girlandy a tanečné formácie sa komplikujú. Kvetináč je preč a páry prinesú kvetinové girlandy a k ôsmym párom pribudnú tri sólistky. Zaujímavé je aj pôvodné Grand pas de deux, ktoré sa prelína s valčíkom. Dnes môžeme pochybovať o jeho tanečnej virtuozite a môže sa nám zdať jeho choreografická partitúra prekonaná, ale skvostný je záverečný moment, keď Princ svoju Kláru ťahá po javisku na hodvábnom šále. Záverečná korunovácia vedie k výstavbe živého obrazu, ktorým balet triumfálne končí.
Jeden detail na ukážku drobnokresby Medvedevovho majstrovstva: myši nemajú meče. Odkiaľ by ich myši v detskej fantázii aj vzali, ale majú malé pílky, ktorými nepochybne v predstavách malých ratolestí robia v domácnostiach neporiadok a všetko obžierajú, opiľujú.
Po vynútenom odchode Nacha Duata, ktorý ako „správny šéf“, konkurenčného Luskáčika so svojim nástupom stiahol, je Luskáčik späť. Múdre ekonómky divácky úspešnú inscenáciu tajne schovali, kým nepríde menej žiarlivý šéf. Podobne ako v Prahe schovali Vàmosovho Luskáčika, kým si bývalý šéf prestane hrať svoj prepadák. Vďaka múdrym Berlínčanom, pretože v dnešnej dobe podobne nákladné, vybrúsené produkcie už rozhodne nie sú na bežnom hracom pláne ani najväčších scén sveta.
Foto Bettina Stoss
