Luskáčik v Berlíne

Vladimír Malakhov si vo svojej poslednej berlínskej sezóne(2013/2014) objednal „historicky správneho“ Luskáčika, ktorý má vychádzať z originálnej choreografie Leva Ivanova (Mariinské divadlo, 1892) na základe libreta, ktoré pripravil Petipa a vychádzal v ňom z Ernsta Theodora Wilhelma Hoffmanna Luskáčik a Myší kráľ v preklade do francúzštiny od Dumasa st. Luskáčikovský mýtus ovplyvnila nepochybne inscenácia Alexandra Gorského (1919), Nikolaja Sergejeva (1934),či verzie Vasilyho Vajnonena z roku 1934, alebo Yuriho Grigorovicha (1966). Pôvodná verzia pre Berlín môže byť zaujímavejšia i tým, že v svetovej premiére v Petrohrade Fée dragée tancovala primabalerína cisárskeho dvorského baletu z Berlína Antonietta dell´Era. K snahe o pôvodnú atmosféru patrí i výprava. A tak Medvedev oživil scénu, ktorá je spojením návrhu Konstantina M.[…]

Pokračovať v čítaní …

Súťaž Luskáčikov

Luskáčik patrí k tým baletom, ktoré vždy znovu prekvapujú svojim inscenačným tvarom. Skúsený divák vždy dychtí po tom, ako budú riešené myši, ako vyrastie izba, stromček, ako budú vyzerať snehové vločky, čo sa bude diať v druhom dejstve a či príbeh dostane nejaký hlbší význam okrem vianočnej feérie. Každý rok znovu sa na scénu vracia Čajkovského Luskáčik sprevádzaný menami Petipu, Ivanova, Vajnonena, Sergejeva, Gorského, Grigoroviča, Béjarta a ďalších a ďalších, ktorí hľadajú cestu k baletu korunovanému úchvatnou Čajkovského hudbou. Tu niekoľko typov. Na vlastné nebezpečie Ballet du Grand Théâtre de Genève má stále v repertoári dekadentnú inscenáciu psychedelického kúzla a napodiv diváci na ňu chodia. Či ich očaruje eklektická choreografia, či výprava v štýle haute[…]

Pokračovať v čítaní …

Spiaca krásavica v Staatsballette Berlín

Spiaca krásavica Nacha Duata je jedným z ďalších pokusov žijúcich choreografov vyzobať z klasického Petipu čo sa im hodí. Problémov vo výsledku je viacero. Samozrejme sú individuálne a súvisia s mnohými faktormi, ktoré definujú osobnosť choreografa. Jedným z nich je zásadný rozpor medzi koncepciou veľkovýpravného baletu feérie a súčasných možností. Ani v Rusku, ani v Berlíne sa Duatovi nepodarilo rozhodiť invenciu naširoko a vytvoriť veľké plátno, ktoré by hýrilo farbami a mnohými odtieňmi tak, ako pôvodná koncepcia Vševoložského, Petipu a samozrejme Čajkovského. Je až komické, že na slávnostnú hudbu paláca sa po scéne producíruje fragment corps de baletu. Chýbajú akékoľvek rozprávkové črty, sprievody, dvorná pompa. Je to ako balenie low cost. Ďalším zaujímavým javom u Duata je zvláštna dispozícia k práci s veľkými zbormi. Prirodzene svojmu naturelu pracuje radšej[…]

Pokračovať v čítaní …