Spiaca krásavica v Staatsballette Berlín

Spiaca krásavica Nacha Duata je jedným z ďalších pokusov žijúcich choreografov vyzobať z klasického Petipu čo sa im hodí. Problémov vo výsledku je viacero. Samozrejme sú individuálne a súvisia s mnohými faktormi, ktoré definujú osobnosť choreografa. Jedným z nich je zásadný rozpor medzi koncepciou veľkovýpravného baletu feérie a súčasných možností. Ani v Rusku, ani v Berlíne sa Duatovi nepodarilo rozhodiť invenciu naširoko a vytvoriť veľké plátno, ktoré by hýrilo farbami a mnohými odtieňmi tak, ako pôvodná koncepcia Vševoložského, Petipu a samozrejme Čajkovského. Je až komické, že na slávnostnú hudbu paláca sa po scéne producíruje fragment corps de baletu. Chýbajú akékoľvek rozprávkové črty, sprievody, dvorná pompa. Je to ako balenie low cost. Ďalším zaujímavým javom u Duata je zvláštna dispozícia k práci s veľkými zbormi. Prirodzene svojmu naturelu pracuje radšej s menším počtom párov, ale ani tieto nedokáže farebne rozostaviť do priestoru. Väčšinou ich drží v dvoch radách, či do štvorca, maximálne dvoch kosoštvorcov, ktoré sa diagonálne vedia prekryť, či vymeniť. Samozrejme, nikto od neho nemôže žiadať ornamentálnu zdobnosť, ktorú mali iní. Má právo na svoje videnie, ale zostáva pachuť, prečo to vlastne choreografuje, keď mu to ide tak podivne. Plusom je fakt, že v zborových scénach prológu, či valčíka v prvom dejstve vie veľmi dobre presadiť aj samostatné formácie pánov, ktorých unisono pasáže dodávajú dlhým celkom pôsobivú dynamiku a energiu. Snaha o dynamiku je u Duata prítomná v celom titule. Príchod víl dynamizuje prostredníctvom ich gavalierov, ktorí ich vynášajú tak, akoby sa víly vznášali. Variácie sa snaží rozvinúť prácou trupu a okázalým port de bras do väčšej dynamiky. V zboroch aj u sólistov si obľúbil skoky a dynamické priebehy, akúsi atletickosť. Na škodu choreografa je ale  podivná neschopnosť zvládnuť naratívne časti, kedy postavy spolu hovoria. Tie sú podivne zdĺhavé, nezaujímavé a práve oproti choreografickým častiam úplne nedynamické. V záujme možno krátenia hodne škrtá, neinscenuje rôzne medziobrazy, ktoré rozprávku vysvetľujú či obohacujú. Jedným z mnohých príkladov je napríklad scéna princovho budenia Aurory. Dynamický súboj so zlou vílou a jej posluhovačmi plný dramatických princových skokov, nosených figúr, kedy na neho sápu  strašidlá, je vzápätí znížený infantilným režijným vedením, kedy jednoducho orgovánová víla svojim žezlom potvoru zaženie a to je všetko. Tak ako princ premohol zlé sily? – Kde je dramatický vrchol? Súboj dobra a zla, ktorý končí podivnou patovou remízou. Všetko sa zdá zvláštne uhladené ako jednoduchá scéna, zdanlivá štylizácia k minimalistickému šatu. Elegantné a nearchitektonické cítenie scénografie umocňuje zvláštny charakter akéhosi zájazdového predstavenia. Táto pozornosť sústredená na tanečníkov je v poriadku, ale to by muselo byť potom tancovanie skutočne sugestívne a sýte. Duato napríklad vyhodí slávnu variáciu Aurory z prvého dejstva, gavalierov v ružovom adagiu roztancuje tak, že Aurora stratí dominantnú pozíciu, vyhodí ruže, ktoré jej nosia a podľa ktorých sa adagio najskôr nazvalo. A do tejto svojej dizajnovej záhrady ako z francúzskych krajinomalieb potom vojde čierna starena, ktorá je tam ako päsť na oko a drzo otravuje Auroru. A nikomu to nevadí. Podobne úvod druhého dejstva predstavuje veľmi chabo princa a jeho družinu na love. Zdá sa vlastne zbytočný. Princ nemá variáciu, tance suity sú také nudné, že slúžia snáď len k tomu, aby zaznela dobrá hudba Čajkovského. Podobne kostrbato pôsobí aj slávne pas d ´action v scéne sna. Princ slúži ako držiak pre promenádu Aurory s vílou a celé to balábile roztúženého mladíka, ktorý zočí krásnu princeznú, o ktorej snil, zmizne. Princ sa roztancuje opäť k onej príjemnej dynamike a neoklasike Duata až po odchode družiny a potom po odchode víl. Najviac tanca tak prináša tretie dejstvo svadby. Drahokamy sa striedajú vo variáciách s gavaliermi, ktorí sa prezentujú vo veľkom tanečnom vokabulári na úrovni hlavného princa. Mačka a kocúr posunutí k nápaditej roztancovanej miniatúre. Duato si všeobecne obľúbil okrem viac pracujúceho trupu, ešte výraznú aktivitu balerín pri nosených figúrach. Batýrujú nohami, rotujú, prenášajú ťažisko, menia náklony tela. Milovníkovi prísnej klasiky to bude zaťažko, ale v tejto koncepcii je to veľmi obohacujúce. Celkovo vo večere, ktorý má dve hodinky, zostalo minimum Petipu. Sú to len akoby farby, ktoré sú jeho, ktoré Duato vzal a namaľoval s nimi svoje obrazy. Tak ako poničil variácie, či ružové adagio, siahol aj na Grand pas de deux v treťom dejstve. Sľubný začiatok však opäť skazila druhá polovica adagia, kedy mu už dochádzajú nápady a tak miesto gradácie prichádza prepad. Ten súvisí aj s ďalším faktorom. Treba mu vytknúť v mnohých miestach zvláštnu nemuzikálnosť. Možno úmyselnú. Mnohé figúry, ktoré sa javia ako vrchol nepasujú k hudbe a celkové cítenie frázovania hudby pohybom nepasuje na hudobné frázy a motívy. Toto je už viac rušivé, obzvlášť v takých pasážach ako variácia princa, či kóda modrého vtáka, v scénke vlka a Karkuľky kde je hudba rýchla, ale vlk sa neokrôchane vlečie z nohy na nohu, či variácie sólistiek.

Duato so svojim tímom má aj krásne imaginatívne momenty. Príchod Caraboss, keď scénu zahalí čierny závoj ako predzvesť tragédie a smrti. Či rozkvitnuté tŕnie, ktoré za sto rokov obrástlo zámok Aurory a keď je zlé kúzlo zlomené, z tŕňových vetvičiek a pahýľov vykvitnú šípkové ružičky. Samoúčelne krásny a efektný je záver, keď Aurora dostane ohromnú čipkovú svadobnú vlečku. Výkony hviezd berlínskeho súboru Iany SalenkoMariana Waltera sú napriek všetkým problémom krásne. Tancujú technicky bravúrne, sú krásni, typovo úplne vhodní. Svetlovlasá Salenko s dievčenskou postavou, drobná a zasnená, je ideálnou Aurorou. Je obdivuhodné, ako sa ponára do fines Duatovej vízie. Jej telo, hrudný kôš dýcha, ruky plávajú, dokresľujú, hrajú. Walter je krásny zjav a jeho variácia v Grand pas de deux je jedným z vrcholov večera,  hlavne jej prostredná pasáž. So Salenkovou sú v partnerských záležitostiach nesmierne silní. Salenková zatočí nespočetné piruety a ani jednému nerobí problém vložiť k náročným figúram duatovské predklony, záklony a premety. Sú šťastní a nabití energiou i radosťou.

Čo ešte diváka v Spiacej krásavici zaujíma?  – Zlá víla Caraboss je interpretovaná pánskym tanečníkom v bohatom kostýme, na ozdobu hlavy však už nezvýšilo. Orgovánová víla je balerína v baleríne ako sa patrí. Obľúbenú variáciu modrého vtáka dostal iný. Aj to je možné v novodobej inscenácii. Florina tiež radšej nemá variáciu a corps de ballet na svadbe iba postáva. A tak to je. Túžba dnešných choreografov inscenovať tieto balety opäť potvrdzuje veľkosť Petipu, jeho umeleckého ducha a šťastnú hviezdu, pod ktorou boli zrodené jeho diela. Duatova Spiaca krásavica je tak proti gigantovi skutočne len malá aurorka – zornička.

premiéra verzie Nacha Duata v Petrohrade 2011,  premiéra v Berlíne 13. 2.2015

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *