Vidieť na plagáte titul La Vídua Alegre, to moc našincovi nenapovie. Nie je to ako Tosca, Turandot, Aida, Traviata, Parsifal. Autor už napovie lepšie: Franz Lehár. A v mozgu to docvakne. Vidieť vedľa titulu v katalánčine mená Angela Denoke či Bo Skovhus, to už operného diváka rozruší úplne. Slávne Gran Teatre del Liceu v Barcelone zaradilo na koniec sezóny po premiére Verdiho Trubadúra koncertné uvedenie slávnych čísiel z Veselej vdovy. Odľahčený záver, ktorý u nás čakáme skôr na Silvestra či štátne sviatky kedy sa diváci chcú baviť, výborne konvenuje ako protipól temnej Verdiho opery Trubadúr a k slnečnému barcelonskému počiatku leta sa veľmi hodí. Prizvať dva spevácke magnety je povýšením takéhoto koncertu na umeleckú udalosť. Nutné je dodať, že predstaveniu či skôr koncertu, divadlo venuje pozornosť ako premiére. Osemdesiatstránkový program prezentuje históriu titulu, inscenačnú tradíciu, podrobnosti o autorovi a diele. Áno, takto pracujú veľké operné domy, tak ako sú samozrejmosťou titulky v španielčine, katalánčine a angličtine.
Čo dodať? Angela Denoke, ktorú publikum miluje v jej herecko- speváckych top rolách nemeckého či českého repertoáru ako sú Jenůfa, Káťa, Emília Marty, vstupuje na javisko ako skutočná operná diva. V elegantnej čipkovej róbe, so svojím typickým krátkym účesom. Od prvého pozdravu „Bitte, meine Herr´n!“, je to predstavenie jej. Denoke napriek ohováraniam z jej európskych vystúpení počas končiacej sezóny prezentuje nádherný farebný hlas. Vyrovnaný vo všetkých polohách, sýty, zvukovo podmanivý. S nemčinou samozrejme nemá žiadny problém a Lehárove podmanivé frázy spieva s očarujúcou ľahkosťou. Napriek tomu, že je to koncert, nikto nemá pocit, že je to madam Denoke, ale je to Hana Glawari. Vrcholom jej interpretácie je slávna pieseň Vilja, ó Vilja, ktorú nespieva ako šláger, ale hlboko meditatívne zastavenie bohatej vdovy, ktoré mnohé objasňuje o jej problematickom a obávanom vzťahu k Danilovi. V pomalých frázach jej dirigent vychádza v ústrety, necháva ju snívať. Fráza „Und ein niegekannter Schauder“, ešte nikdy neznela tak krásne. Je to umelecký zázrak. Chvíľa, kedy sa veľký umelec spojí s géniom skladateľa a priestorom kde je, s publikum, ktorému srdečne odovzdáva svoj najväčší talent. Svoje srdce. Denoke učinila z árie umelecký zázrak, ktorý môže zostať nezabudnuteľný. Výborne vyhráva rolu a jej rošády s bohatými pánmi Montenegra. Ešte hlbší vzťah vyjadrí s Danilom. S Bo Skovhusom ju spája rovnaký zmysel pre herectvo, humor, dramatický nerv. Dvaja moderní ľudia, stroskotanci vzťahov, sklamaní v láske, s úsmevnými narážkami Lehára prezentujú hlbší rozmer krízy, nedôvery a obavy znovu sa spáliť. Aké súčasné bez secesných kostýmov scénického predvedenia. Dojemné i empatické. A keď zaznie pred koncom motív sólových huslí, je to ako stáť na palube Titaniku a vedieť, že možno to nedopadne dobre, ale s odvahou a vierou ísť ďalej. Tak dvaja zblúdilci hľadia v ústrety budúcnosti a keď v piane Denoke nasadí tento omamný spev Lippen schweigen, áno, čo dodať? Mlčať nemožno pri tak sladkej omamnej melódii. Triumfálny výkon umelkyne v zdanlivo mimo žánrovom exkurze. Umelecký zážitok zrelej umelkyne, ktorá sa nehrá na nič, čím nie je. Neskrýva svoj vek za púder, make up, postavu za honosné róby, ako nahá s orchestrom a zborom za chrbtom, rozpráva príbeh o láske a odvahe života ísť ďalej a bojovať o šťastnú hviezdu. Rozlúči sa s minulosťou, snom o víle, melanchóliu zahodí pred dverami café Maxim a odovzdá sa láske.
Bo Skovhus ako Danilo Danilowitsch, výborný barytonista a skvelý herec, od hrdých chvál nočného života dospeje k úprimnému chápaniu Glawari. Rýchlo zabudne na svoje rozšafné: Frou Frou, Lolo, Dodo, Jou Jou, Cloclo, Margot a má oči len pre melancholickú vdovu. Tá jeho dvorenie odmieta, ale keď ju po Straussovi v najslávnejšej valčíkovej melódii strhne napriek tomu, že nechce tancovať, preskočí iskra. Skovhusova pieseň o Princovi a Princeznej (Es waren zwei Kőnigskinder) interpret pretvorí v dokonalý divadelný monológ, ktorého dramatický účinok je dych berúci. Akéže podceňovanie operetného žánru? To je monológ ako od Shakespeara. Zúfalstvo Danila, jeho optimizmus, kdeže, aby bol ďalej doma u Maxima, chce ísť ruka v ruke s Hanou, opustiť pozlátku svojho grófstva, stať sa partnerom a milovať. Fantastický vokálny výkon Skovhusa spolu s jeho hereckým nasadením činí s Angelou Denoke túto dvojicu dvojicou snov v interpretácii Lehára. Dokonalý zmysel pred mimo operný pátos, vokálna brilancia, herecké nasadenie, emotívne herectvo ukazujúce nevyslovené. To je umelecký triumf dvojice hviezd.
Nezaostáva ani druhá dvojica – Camille de Rosillon Ben Bliss a Valencienne Vanessa Goikoetxea. O generáciu logicky mladší, hlasovo vhodne obsadení, iného druhu ako ústredná dvojica. Subretná, veselá a iskriaca Goikoetxea a trochu zakríknutý francúzsky vyslanec Bliss v tomto umelom svete Pontevedra reprezentujú prvú lásku. Bezstarostnosť, mladícku pudovosť a očarenie.
Deväťdesiatminútové predstavenie bez prestávky výborne kočíruje dirigent Joseph Pons. Za asistencie výborného orchestra a zboru predvádza to najlepšie z Lehárovej partitúry. Nádherný zvuk odhaľuje inak v hĺbke orchestriska netušené kompozičné finesy a rafinované nuansy. Zaujímavé harmonické zlomy, bohatú inštrumentáciu, zvukomalebný svet sólových nástrojov. Kontrastné tempá a vynikajúce sprevádzanie sólistov, tak ako mohutné zborové pasáže, či slávnu scénu grizetiek, poháňa dopredu ako lavínu očarujúcej hudby. Najprv valčík ako poctu Viedni a potom slávny kankán s allegrovými a bohatými španielskymi hlasmi v zvukomalebných veršíkoch Trippel-Track, Ritentouri, ritentouri ako oslavu savoire vivre Francúzov.
Bohatý dramaturgický program operného domu tak dopĺňa žáner, ktorý vymiera rýchlejšie než opera, ale ktorý stále podmaňuje svoje stabilné aj nové publikum. Na pozadí ľahkých rytmov, popevkov, ktoré zostávajú v ušiach, však ústredná dvojica vykúzlila očarujúci svet. Dokonca by sa dalo povedať, že s lahodným motívom Lippen schweigen, akoby ukázali svet, ktorý zaniká. Ako kedysi autori týchto diel predznamenali svojou pompou a slobodnosťou koniec veľkých monarchií i aristokratických salónov, dnes s predpoveďami vedeckých kapacít o slnečnej erupcii, zrážkam s meteoritmi, zničení planéty, títo veľkí umelci oslavujú dnešný podvečer. Pokojný melancholický súmrak v náručí s milovanou za prvých večerných hviezd, oslavu prítomnosti na sklonku možnej katastrofy nášho ťažko skúšaného sveta tými, ktorí mu vládnu. A tak v krásnom auditóriu prepychovej opernej sály, s privretými viečkami sa divák stal hosťom na plese a zabudol, čo je mobilný telefón, lebo Lehár a interpreti z neho učinili gentlemana vo fraku, či dámu v opulentnej secesnej róbe. Krásny sen, áno, pery mlčte. Nechajte znieť túto hudbu. Nerušte tento sen. Dnes, keď auto teroristov zakončilo svoj chorovod smrti a skazy par metrov pred budovou Licea, o to viac sa obyvateľ, občan, človek túži ponoriť do tohto sna.
