Druhého mája 2013 sa otvorila nová budova Mariinského divadla, nazvaná Nová scéna, či Mariinské II. Historická budova so svojim zvláštnym kúzlom, rozľahlými krídlami, služobným vchodom, kde sa diváci tiesnili, aby sa prinajmenšom raz za storočie mohli dotknúť svojich idolov v žiari slnka a kupol chrámu svätého Mikuláša. Naproti ošarpaná budova slávneho konzervatória – tá sa práva rekonštruuje, ktorú stráži socha Rimskeho-Korsakova. Zákulisie Mariinského divadla bolo také malé, že celkových 1590 zamestnancov malo k dispozícii iba štyridsať percent plochy určenej zákonom; zradila aj zastaraná javisková technika a pri nasledovnom požiari bola zničená celá zbierka historických kulís. Problém bol vyriešený tak, že na druhej strane kanála, ktorý obteká zadnú stranu divadla, bola pristavaná nová budova s ohromnou akustikou a sálou pre dvetisíc divákov, ktorá je s tým starým divadlom spojená mostom pre umelcov a technický personál. Prvé vybrané architektonické návrhy boli celkom radikálne a vyvolali veľký nesúhlas, takže v roku 2003 bola vypísaná nová súťaž, v ktorej zvíťazil Dominique Perrault, autor napríklad budovy Národnej knižnice v Paríži. Jeho projekt divadla s dvomi tisíckami sedadiel zahŕňal zlatý plášť zo skla pretkávaného zlatistými anodizovanými hliníkovými prúžkami. Otvorenie sa plánovalo pôvodne na rok 2008, ale stavba sa enormne predražila a predĺžila. Po ďalších dvoch či troch architektoch, podľa toho ako počítame, stavbu dokončil Jack Diamond. Budova už teraz nenávidená i oslavovaná bude mať určite zaujímavý osud. Jedni ju nazývajú nákupné centrum, iní sa vysmievajú jej farbe, ďalší samozrejme kritizujú hypermodernú architektúru zasadenú do historického centra. Riaditeľ a dirigent Valery Gergiev je však šťastný, splnil sa mu jeden z jeho snov. Samozrejme nová budova je veľké plus pre stovky umelcov, ktorí sa tiesnili v síce historicky pôvabných podmienkach, ale dnešnému spôsobu práce celkom nevyhovujúcimi. Gergiev tak vybudoval nielen novú scénu, kde je aj ďalšia malá scéna a koncertná sála, ale aj akýsi pomník svojej éry v čele slávnej inštitúcie. Jeho éra ešte nekončí, jeho početné záväzky vo svete a akási temná línia prísneho diktátora však pozornejšiemu divákovi ukazuje svoju odvrátenú tvár. Nehovorím tu o trápnosti, s akou sa svetové média vysmievajú jeho spojenectvu s prezidentom Putinom. Myslím tým podivnú kvalitu, ktorá sa vkráda ako nádor do kedysi silnej inštitúcie. V meste Puškina a Čajkovského sa napcháte do opery, aby ste videli národný klenot Eugena Onegina a získate pocit, že ste sa zbláznili, alebo ste v nočnom sne hrôzy.
Za prvé: hotová, využívaná budova Novej scény je skutočne nepodarená. Giganticky presahuje proporcie historickej budovy, tvári sa nad ňou so svojou členitou strechou ako zlovestný tieň príliš veľkých egoistov a egocentrikov. Jediný vchod od kanála nemá parametre vstupu do stánku múz a máte pocit, že idete do obchodného centra. Vizuálne efektný systém eskalátorov a schodíšť, ktoré sa prepadajú do podzemia k šatniam a stúpajú k trom balkónom je nepraktický. Diváci sediaci na pravej strane, musia vždycky prekonať dvojnásobnú trasu, lebo vchádzate do budovy zľava. Proporcie ideálnej centrálnej dispozície tu neplatia. A tak sa motáte a prepletáte tisíckou ľudí, ktorá má lístky vľavo. Ani efektne podsvietená stena vonkajší plášť sály, ktorá pripomína stratenú jantárovú komnatu z Cárskeho sela, vás nezbaví dojmu priemernej architektúry obchodného centra či banky. Minimalistická sála obložená drevom má výbornú akustiku a odmietnutie lóží i zakrivenie umožňuje skoro všetkým perfektné videnie scény. Svetlá farba dreva pripomína ruské šíre svetlé lesy s brezami a dynamické tvary zábradlí balkónov podtrhujú vzdušný dojem. Čo z toho, keď v prestávke zakopávate o fronty stojace na toaletu. Foyer neposkytuje zátišia na diskusie, na čašu vína s priateľmi. Cez sklenenú fasádu vidíte preplnenú ulicu, kde vládne typická petrohradská zápcha a dopravný chaos. Hektický svet klope na dvere a žiadna opona vás neochráni pred svetom, z ktorého hľadáte v divadle únik.
Druhá hrôza je samotná inscenácia. Režiséra Alexeia Stepanyuka by mal Onegin zastreliť miesto Lenského. Taká pustá, nudná a hlúpa inscenácia sa len tak ľahko na repertoári nenájde. A to sme v mieste života dvoch tvorcov, ktorí toto hlboko ľudské dielo stvorili. Chudáci. Ešte že Puškin je pochovaný mimo mesto vo svojom milovanom sídle, inak by povstal z hrobu a chodil by Gergieva strašiť. Režisér, ktorý si evidentne nevedel rady, stavil na navonok modernú jednoduchosť. Javisko rozparceloval čiernymi schodmi, ktoré siahajú k horizontu, na ktorý sa premietajú bláznivo letiace oblaky. Štylizácia je pekná vec, ale kde na záhrade u Larinovcov majú gigantické schodisko čiernej farby; to nie je umelecká licencia ale hlúposť. Na tomto schodisku beznádejne staromódne stojí zbor, a aby to nebolo také nudné Stepanyuk so svojimi výtvarníkmi vsadili na najskôr rafinovaný symbol jablka. V prvom obraze sú schody zasypané stovkami jabĺk. Postupne miznú, ale predsa len jedno zostane, ktoré Lenskij v predsmrtnej árii hryzie.
Ďalším artefaktom režiséra je medveď. V prvom obraze jeden z dedinčanov haraší počas zboru ako medveď. Na plese u Larinovcov je už medveď mŕtvy a vypchatý, a tento „Míša“ drží tácku s kalíškami na vodku. Stepanyuk pojal operu ako spomienku Tatiany, ale s plynutím obrazov sa mu toto rozpomínanie rozsype, pretože nedával pozor na hodine dramaturgie. Predstavenie začína Tatiana v čiernom kostýme petrohradskej dámy pri okne. Bolestne sa chveje a znalý divák pochopí, že je to najskôr Tatiana po plese u svojho manžela Gremina, kedy po rokoch opäť stretla svoju lásku Eugena. Lenže toto celé možné spojenie režisér zabije, keď pred záverečným obrazom v komnate Tatiany ona nestojí v čiernej róbe, ale do komnaty sa dovalí v bielej nočnej košeli. Zmyslom režijného kľúča pána Stepanyuka bolo ukázať prázdnosť a temnotu života bez lásky, ktorá čaká Onegina. Keď ho Tatiana odmietne, tak sa odplazí do hĺbky scény, kde v temnote zostane sám. V oblakoch dymu je skoro ako Don Giovanni. Potrestaný zvodník, či nihilista, skazený prípad, ktorému nepatrí prepáčenie ani odpustenie. To je všetko, viac sme sa nedozvedeli. Herecké a režijné vedenie postáv pripomína bábkové divadlo v štýle „tu stojím, spievam“. Gremin celú áriu spieva s jednou rukou na hrudi a druhú má zalomenú na chrbte. Vrcholom invencie režiséra je zbor. Na plese u Larinovcov sú všetci opití, poskakujú a zdvíhajú nohy v akoby tanečnom kroku. Tatiana dostane darčeky, ktoré si vzápätí vezmú gratulanti späť. U Gremina miesto polonézy, štyri dámy pomaly kráčajú scénou, ako keby utiekli od Roberta Wilsona a vzadu defiluje nekonečný zástup hostí. Karikatúrou je postava Triquea s jeho gratulačnou piesňou, kedy ako alkoholik balansuje na stoličke a prelieza z jednej na druhú. Ako môže šéf divadla Valery Gergiev Veľký pripustiť niečo takéto na svojej scéne? V svojom divadle?
Toto nie je postmoderna, štylizácia, to je paškvil. Predstavenie zachraňujú vokálne disponovaní sólisti, i keď mnohým z obsadenia chýba charizma, ktorá by skutočne diváka vo veľkej sále zasiahla. Onegin Alexeia Markova má krásny barytón, ale utopenému v bezduchej réžii sa stráca jeho citlivé frázovanie, modulácia kantilény i osudové zlyhanie. Jeho (ne)láska Tatiana Gelena Gasparova má strhujúci soprán, ktorý však už v mnohých miestach, hlavne vo vyššej polohe, vykazuje známky nedobrej techniky či únavy. Lenskij Yevgeny Akhmedov je krásny lyrický tenor, ktorý rozumie Čajkovského kantiléne, rolu má vystavanú po hudobnej stránke a herecky sa snaží zachrániť svojho hrdinu. Gremin Ilyu Bannika má krásny ruský zvučný hlboký bas profondo. S vrúcnou temnou farbou nádherne frázuje kantilénu svojho hitu o láske k Tatiane. Najkrásnejším hlasom bola Oľga. Yekaterina Sergeyeva bola ako zjavenie. Nádherný zdravý temný alt. Oná vzrušujúca tmavá farba aká sa rodí vo východných štátoch. Znelá v každej polohe, bez problémov v prechodoch. To bol skutočný objav a pôžitok z predstavenia. Spolu s orchestrom. Niečo na tom skutočne bude, že každý národ má vo svojom orchestri špecifický zvuk. Táto ruská, široko bôľna melanchólia tu znie z orchestriska skutočne omamne. Aj keď je Gergiev podpísaný skoro pod každým hudobným naštudovaním, vidieť ho „v práci“ je skutočne sviatok. Predstavenie dirigoval Zaurbek Gugkaev. Orchester hrá krásne, akoby aj bez neho. Jeho cítenie partitúry je nevýrazné. Nedostaví sa pocit, že sa hudby zmocnil a vtisol jej punc zázraku. Ale vďaka hráčom hudobný zážitok je dostačujúci, pretože partitúru dokonale poznajú a zvuk orchestru hýri farbami.
A tak čo vo vás zostane, keď toto všetko po štyroch hodinách skončí? Nádherný zvuk keď Oľga a Tatiana dvojspevom otvárajú operu. Lenskij, ktorý pri slovách „želaný druh pridi, prídi“, hryzie jablko… Možno by sa malo adresovať režisérovi zvolanie Lenského: „si nečestný zvodca!“
foto: Mariinské divadlo
