Bajadéra sa v posledných rokoch stala obľúbeným titulom. Niet divu. Je to krásny, plný titul, ktorý obsahuje už storočie všetko, čo má celovečerný dejový balet mať. Tieto klasické balety Petipovej epochy v službách cára však momentálne dokonale ukazujú, v akých problémoch sa baletný svet dnes ocitol. Všetci oslavovaní renomovaní choreografi túžia popasovať sa s týmito dielami, ale zo všemožných dôvodov na nich skôr však ako úspech, ukážu svoju neschopnosť.
Jedným z podobných večných vylepšovačov je Nacho Duato. Kedysi tvoril svoje vlastné diela, ktoré mu zabezpečili raketový vzostup medzi popredných svetových tvorcov. Lenže potom pán choreograf začal koketovať so Spiacou krásavicou, Luskáčikom a dnes chňapol Bajadéru. Je otázka, či keby to nečinil v divadlách kde je šéfom, by mu iný zodpovedný šéf niečo také ponúkol. Na Bajadére sa už v Berlíne natĺkol Ratmanskij a dnes sa tak stalo priamo v Petrohrade, na konkurenčnej scéne Mariinskému baletu v Michajlovskom divadle.
Pritom večer začína sľubne. Už svižné tóny predohry nabudili energiou, že tu pôjde o novší, a samozrejme strhujúci baletný večer. Prvý obraz toto očakávanie potvrdil. Brahmín dostal nielen pantomimický výraz, ale Duato mu urobil pôsobivú choreografiu, ktorá túto postavu drámy posúva omnoho vyššie. Sugestívne pohybové prvky a vynikajúce cítenie port de bras spojeného s pantomímou prebudilo vulkán emotívneho jednania nešťastného veľkňaza, ktorého spaľuje láska ku krásnej chrámovej tanečnici. Rovnako výborne Duato uchopil part oného „šéfa“ strážcov posvätného ohňa. Neplazí sa po zemi ako nejaký pralesný had z Indie, ale má svoju dôstojnosť a zaujímavý pohybový slovník, ktorý napriek svojmu až contemporary štýlu plastického tela, výborne pasuje k vznešeným postavám z radžovho paláca či dedičstvu Petipu v čistej klasike. Poväčšine nudné pasáže tým dostali novú vzpruhu. Strážcovia ohňa výborne skáču, sú zemití a zároveň dynamickí. Duato v svojej práci pokračuje ďalej a pre Solora a Nikiu vytvára nové variácie a veľké dueto prísahy pri slávnosti ohňa. Aj tu je zaujímavý. Nikii vkladá lomené pózy nôh, excentrické modlitebné ruky ako z pokrivených namnožených rúk indických božstiev v sochárstve, neváha dokonca vo variácii vnútiť Nikii ohnuté flexy. Všetko však plynie veľmi kompaktne a doplňuje akýsi štylizovaný svet chrámového posvätného rituálu. Bohužiaľ, toto nadšenie z nového prístupu končí s oponou prvého obrazu. Ďalej sa nestane už nič novátorské či pôsobivé.
Za najväčšiu smolu je možné považovať sploštenie významu Gamzatti. S nadšením som sa tešil na výkon Slovenky Andrei Laššákovej. Bohužiaľ Duato jej part okresal na krátku mizanscénu, kedy sa od otca dozvie o svadobných plánoch, stretnutie s Nikiou, ktoré Duato vylepšil výraznou pohybovo – tanečnou aktivitou dvoch rivaliek. A ďalej zostalo na zásnubách žalostne málo. Adagio, (entrée choreograf vyhodil a tak sa začína priamo od C-dur), prevzatá variácia Gamzatti a ten podivne nejasný koniec grand pas de deux s dvomi fouettée. Akokoľvek som si prial, aby Laššáková triumfovala ako urodzená indická princezná, nemala v čom. V náročnom adagiu, či variácii, nedostala priestor rozohrať dramatický výraz. Upútali jej vysoké skoky a dlhé nohy, o ktorých dobre vieme. Je nutné povedať, že ani jej spoluhráči neboli extra trieda. Angelina Vorontsova, na ktorú mám pravidelne v Michajlovskom divadle šťastie, zostala v svojom priemere. Čo-to vysvetlilo aj je rozprávanie, že choreograf nemá rád na scéne veľké emócie u žien, a skôr ich utlmuje ako senzitívne lyrické hrdinky. Solor Victora Lebedova, ktorý kedysi ako skoro študent tancoval v Brne bol dobrým partnerom a predviedol perfektnú variáciu na malom javisku Michajlovského divadla. Ale žeby ho Duato doviedol k názoru na charakter Solora, ktorý prisahá lásku Nikii, aby o chvíľu vzplanul túžbou k bohatej dedičke radžovho impéria? – podobne Duato ani nevysvetlil dej k finále. Skutočne pár sekúnd kedy Solor čo to poskáče a už nemá čas sa ani poriadne zdrogovať ópiom, lebo Duato sa kamsi náhli, nepovie nič o jeho stave po smrti Nikie. Tiene končia banálnym koncom, kedy Nikia vystupuje po rampe späť do svojho sveta mŕtvych a Solor akosi na pochybách nevie, či sa prebudiť z ópiového sna či zostať? Skutočne koniec vhodný pre chudobné divadlo a priemerného tvorcu, ktorý už nemá na videokazete Hnev bohov a tak radšej svoje kopírovanie majstrovských choreografií zanechá a predstavenie uzavrie. Od tvorcu ako Duato by sa očakával jasný a tanečne efektný záver, ktorý dodá predstaveniu symetriu, logické, či aj nelogické, ale efektné vyústenie.
A tak sme sa dočkali ďalšej podivnej snahy o transkripciu. Prežiť Ratmanského v Berlíne bolo v niektorých miestach nemožné, a tu po prvom obraze sa až ponúka slovné spojenie „strihať meter.“ Skutočne netuším, čo sa takýmto tvorcom odohráva v hlave. A vedieť to by bolo nadmieru zaujímavé. Prečo začne dobre a po prvom obraze ho to prestane baviť a miesto kreácie, nápadov, hľadania, objavovania sa prepadne do nudnej rutiny? Máme dobré spojenie: stratiť súdnosť. Škoda, že neexistuje autorský zákon, ktorý by obmedzil tieto pokusy na baletnej klasike pre týchto podivných všeumelcov, ktorí si robia čo chcú, a bohužiaľ ani diváci a časť mafiánskej kritiky, ktorá nechce stratiť svoje privilégiá, ich ani nevypíska. Možno pre nich po smrti existuje choreografické peklo.
Foto: Mikhailovsky Theatre official
