Eskapist v Kungliga Baletten

Kariéru Alexandra Ekmana, ktorý sa dnes stáva protegé mnohých súborov, ktoré sa usilujú získať jeho balet pre seba, sledujem od jeho počiatkov. Začalo to dnes ikonickým titulom Cacti, ktorý hrali okolité baletné súbory, napríklad Drážďany v svojom dramaturgicky výborne vyváženom dramaturgickom pláne, či Kaktusmi vrcholila prezentácia súčasného tanca Viedenského štátneho baletu. Napokon sa dostal aj do Prahy a bol súčasťou večera na Novej scéne pod názvom Vertigo. Cacti sa stali  jedným z mála komických baletov súčasnosti a vlastne aj baletnej minulosti.

Ekman v rozhovore pre web vyjadril niekoľko zaujímavých názorov na stav súčasného tanca. Podobne robí aj vo svojich zdanlivo zábavných a provokatívnych inscenáciách, pod rúškom smiechu a hyperaktívneho pohybového slovníka.

„Ja sa často pýtam sám seba, prečo je tanečný svet taký malý,“ hovorí choreograf. „Prečo hovoríme tak vecne – idem sa pozrieť na predstavenie – rovnakým spôsobom, ako keď hovoríme „Idem do kina“ alebo „Idem do opery“? A dôvodom je, že ľudia sa nestarajú. Je to jednoduché – tanec nie je dosť často podmanivý. Ak chcete byť choreograf, je to veľmi ťažké – dobré tanečné predstavenie je ako vzácny klenot v mori,“ komentuje otvorene mladý choreograf, ktorý začal svoju kariéru v NDT.

V poslednej dobe Ekman však túto podmanivosť tanečného predstavenia začína chápať skôr ako symbiózu divadelných zložiek. Silná scénografická efektnosť, mnohovrstevnatá symbolika, ktorá aj chytrého diváka mätie, hudobné vzruchy, dizajnové kostýmy a podobne. V monumentálnom Labuťom jazere sa stala určujúcim momentom stovkami litrov vody zaliata scéna, v ktorej sa čvachtali tanečníci, v kreácii pre Drážďany, ktorá sa volá COW a je na hudbu dvorného skladateľa choreografa Mikhaela Karlssona, zase sochy kráv, v Play pre balet Parížskej opery krupobitie loptičiek, ktoré zasypali scénu a v tohtoročnej novinke pre Švédsky kráľovský balet fascinácia pruhmi, výsuvnými javiskovými vozmi, na ktorých jazdili tanečníci. So scénografickou okázalosťou, ktorá môže smelo konkurovať filmu a jeho kúzlu, však postupne akosi vyprcháva oná okázalosť – pompéznosť tanečná. Celovečerné balety oproti tridsaťminútovým Kaktusom trpia záplavou hluchých miest, ktoré ani Ekmanove inscenačné tímy nevedia funkčne zaplniť a záblesky choreografických nápadov svojho šéfa vhodne navliecť na niť, aby vznikol pôsobivý šperk a nie rôznofarebné guľôčky ako keď sa hrajú deti.

 „Pýtal som sa sám seba, prečo sú Cacti také úspešné a myslím, že je to sčasti tým, že sme mali dlhý čas na prípravu, takže myslím, že je to veľmi dobre remeselne zvládnuté. Ale je tu tiež fakt – je dôležité, že sa môžeme smiať a diskutovať a diskutovať o tom, ako sme vymysleli túto “kritickú” vec.“ Ekman totiž v Cacti akosi cituje či provokuje otázku kritiky a vnímania. Tak ako vo svojom futuristickom Labuťom jazere, s novou (!) hudbou (samozrejme Karlssona) búra klišé a hľadá ako činoherní režiséri či dramatici nové otázky k témam, ktoré sa v priebehu dejín umenia stali ikonickými až archetypálnymi. „Vytvoril som [kaktusy] zrazu v mojom živote, kedy som sa naozaj snažil. Staral som sa veľa o to, čo kritici napíšu a kto tam bol. Teraz je mi to fuk, úprimne,“ zdôrazňuje.

Možno práve aj tieto slová poskytujú odpoveď, prečo sú jeho súčasné celovečerné balety skôr tanečno-činoherným divadlom a odklonil sa od viery, že stačí tanec. Eskapist je plný videa, krikov, šumov, mumlania, zvukov, premien, symbolov, ktoré dešifruje asi len jeho dramaturgia. Prečo tam napríklad behá pani v luxusnej róbe, ktorá nosí stromček v kvetináči? Tieto úniky – využijem možný preklad slova Eskapist, z dejovej či konštrukčnej linky príbehu sú samozrejme možné, mnohokrát aj vtipné, ale postupne oslabujú celok pre diváka, ktorý primárne túži vidieť sugestívne tanečné výkony špičkových tanečníkov. Tých s obľubou necháva choreograf tancovať unisono v jednoduchých formáciách, prechádzať sa, ležať, neustále opakovať jeden primitívny pohyb, ako jednoduchý výskok v druhej pozícii. Virtuózne majstrovstvo sa vytráca na úkor vizuálnych obrazov.

„Som naštvaný, že to robí tak málo diel,“ hovorí. „Tanečný svet potrebuje zmenu a ja som sám veľmi často prekvapený, ako sa stále udržiava v chode aj napriek tomu, že nedosahuje k ľuďom,“ polemizuje Ekman. Tiež ho zaujíma, či tanečné súbory musia začať klasifikáciu svojho repertoáru, tak ako to robia filmy, ktoré sú klasifikované ako dráma, komédia alebo akčné. „V tanci ste aspoň 80 % času ponechaný niečomu, čo vás baví, povedal by som.“

„Dobré dielo môže zmeniť životy,“ 
je presvedčený mladý tvorca. „Môže naozaj zmeniť tam, kde sú ľudia, ktorým môže zmeniť smer a dať im inšpiráciu a nádej, či posunúť hranice pre to, čo je možné. Keď umenie bude vnímané ako to, čo je veľmi dôležité.“ Ako sa to Alexandrovi Ekmanovi darí v jeho nových baletoch?

Je zjavné, že sa snaží strčiť balet do problémov dnešného človeka. Nastaviť mu zrkadlo jeho všednosti, jeho obyčajným dňom, jeho chybám, nezáujmu o globálne problémy, o vzťahové krízy, stratu intimity a všetko možné. Ale chceme toto vidieť na popredných veľkých javiskách? Odpoveď si musí povedať každý sám. Paušalizovať sa to nedá, pre je mňa Eskapist úlet, ktorý je potenciálne naplnený mnohými ideami, ale jeho tanečné vyjadrenie je slabým odvarom predchádzajúcich, či povedzme raných vzrušujúcich nápadov choreografa.

Ak pri drážďanských COW som odporúčal, že aj keby vás jeho kreácia mala nahnevať, oplatí sa ju vidieť, lebo je to tvorca, ku ktorému treba nájsť cestu, tak ako ju on hľadá k tancu a vôbec k zmyslu javiskového pohybu. Dnes už takéto odporučenie nemôžem dať. Prekvapenia. Pohybové aj vizuálne. Vizuálne možno! – Čistá radosť z tanca? – To už je ťažké zadefinovať. „Kedy potrebujeme balet?“ pýta sa často obrazoborecky Alexander Ekman. „Potrebujeme ho?“ V Štokholme by som mu otvorene povedal: „Takýto nie, milý Alexander!“

Foto: Nils-Emil Nylander

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *